Keď chýba, stáva sa objektom túžby. Keď je všadeprítomná, môže sa stať zdrojom roztržky. Ale vždy, keď na ňu spomíname, znežnie náš hlas a oči zvlhnú, píše francúzsky denník Le Figaro. „Matka je prvým objektom lásky, je chrbticou, ktorá štruktúruje malé dieťa a v dôsledku toho aj dospelého človeka, ktorým sa stávame,“ hovorí psychoanalytik Philippe Grimbert.
A potom sa jedného dňa mýtus rozplynie. Dieťa objavuje, že matka je tiež ženou s vlastným životom, často naplneným tajomstvami, zakázanými láskami a paralelným svetom. Valéria Malletová spomína na deň, keď jej matka oznámila, že muž, ktorého 35 rokov považovala za svojho otca, ním nie je. Bolo to v nedeľu, keď pozvala matku na večeru. Tá ju informovala o smrti „starého priateľa“, známeho psychoanalytika. Valéria vtedy z neznámeho popudu vzniesla otázku: „A kto je môj otec?“ Matka povedala: „To bol práve on.“ Toľko rokov ticha a pretvárky! „Chcela som ťa chrániť,“ tvrdila matka.
Presne ako Marisa Bruni-Tedeschiová, matka Carly Bruniovej. „Bola som vydatá za muža, ktorého som milovala. Zamilovala som sa však do mladšieho muža. Bola som do neho blázon. Môj manžel to vedel. Varoval ma: ,Budeš trpieť, ale až sa vrátiš, postarám sa o teba.' Narodila sa Carla. Manžel ju vychoval ako vlastnú dcéru a vždy sa považoval za jej otca,“ uvádza Marisa vo svojich spomienkach.
„Dozvedáme sa to po kvapkách, podľa okolností,“ usudzuje psychoanalytik Philippe Grimbert. „Tvoj dedko spáchal samovraždu. Tvoj otec nie je tým, za koho ho považuješ. Matka sa spustila sa záhradníkom… Keď sa to dozvieme, šokuje nás to. Nakoniec sú však tieto tajomstvá celkom všedné,“ uvádza.
„Otázka transparentnosti je pomerne mladá,“ vysvetľuje psychoanalytik Serge Hefez. „V mojej dobe bolo bežné nehovoriť dieťaťu pravdu. Zaujímavé je však pozorovať, ako sa to, čo nemá byť povedané, prejavuje v gestách, mlčaní, postojoch a výrokoch. Raz mi pri sedení jeden z mojich pacientov vybuchol do smiechu. Bol adoptovaný. Ako dieťa bol jediný, kto to nevedel. Spomínal, ako chodil do pekárne, kde mu pekárka hovorila: Malá veka pre malého bastarda. Krutosť nemala medzí. Majú matky právo zachovávať také tajomstvo, ktoré môže traumatizovať ich potomkov?“ pýta sa Serge Hefez.
Má matka právo na tajomstvo? Valéria Malletová svoju matku ospravedlňuje: „Zachránila mi život. Bez nej by som nežila, pretože môj otec chcel, aby išla na potrat. Neskôr mi vysvetlila, že bolo lepšie žiť s mužom, ktorý nebol mojím otcom, ale ktorý ma miloval, než s otcom, ktorý ma nechcel.“ Proti takému zdôvodneniu nemožno nič namietať.
Matka Carly Bruniovej nemala potrebu svoj príbeh rozprávať. „Deti boli šťastné. Carla sa to dozvedela, keď išla za otcom do nemocnice. ,To som, ocko, ja, tvoja dcéra,' povedala mu. On sa zatváril tak, akoby hovoril: to nie je isté. To Carle nasadilo chrobáka do hlavy. Chcela vedieť pravdu. Povedala som jej to a dodala: "Nesťažuj sa, máš dvoch otcov.“