Ako hovoriť s deťmi o smrti či strachu? Otvorene a pravdivo

Jednoduchá ani jednoznačná odpoveď neexistuje. Každý robí, čo môže. Aj Daniel Rušar. Pracuje ako osobný konzultant a tréner sociálnych zručností. V rámci svojej profesie pomáha ľuďom zvládať ich prácu, aj ich démonov. Keď sa mu narodil syn, začal hľadať zodpovedajúcu literatúru a informácie. Uvedomil si, že na trhu chýbajú knihy pre deti, ktoré by im aj rodičom pomohli pochopiť zložité situácie. Aj to stálo za napísaním dvoch nezvyčajných.

Knihy, ktoré ste napísali pre deti, sú o náročných témach – o strachu, v tomto prípade vlka z tmy a o smrti blízkeho – bračeka kamzíka. Prečo práve tieto témy?
Cítil som, že strachy sú moja osobná téma. Ako dieťa som mal strach z tmy, ako dospelý som mal rôzne iné strachy a keď sa mi narodil syn, mal som ako rodič tiež strach. Inšpiroval ma môj synček. Všimol som si, že keď bol malý, tak sa vôbec nebál tmy. Mal dva roky a jeho obľúbenou hrou bolo pobehovanie v pivnici potme. Veľa a nahlas sa pri tom smial. Ale ako trojročný začal mať strach a už tam nechcel ísť. To ma zaujalo, že ako malé deti sa nebojíme, ale neskôr áno. Začalo ma to fascinovať. Čo vlastne strach znamená. A uvedomil som si, že ako rodičia často prenášame svoje strachy na deti.

A o smrti?
Čítal som rôzne knihy pre deti a povedal som si, že by bolo zaujímavé mať takúto tému, akoby kontroverznú, vážnu a trochu tabu v detskej literatúre. Vzniklo to celkom prirodzene. Zomrel mi blízky strýko a hľadal som v literatúre, ako túto tému dieťaťu komunikovať. Sú pekné sprievodcovské knihy, napr. Keď dinosaurom niekto zomrie, ale chcel som to spracovať cez jednoduchý príbeh. Navyše, keď sa narodí dieťa, tak to rodina prežíva, od tehotenstva až po narodenie. Ale keď príde smrť, tak deti nechodia na pohreby, netrúchlia. Tak som si sám uvedomil, že keď mi zomrel starší brat, keď som mal päť a on šesť, na leukémiu, tiež som to prežíval. A moji rodičia, aj keď to robili najlepšie ako vedeli, tak vlastne so mnou o tom nehovorili. Nezdieľali so mnou a s ďalšími súrodencami ten smútok, čo sa deje a ako to bude ďalej. Nebol som ani na pohrebe. Ako rodič som sa snažil uvedomiť si, čo by mi vtedy ako dieťaťu pomohlo. Použil som techniku oznamovania nepríjemnej správy, ktorú používajú francúzski lekári, keď oznamujú onkologické ochorenia. Príbeh som potom spojil s konkrétnymi piatimi krokmi na základe tej techniky.

Lea Tocekova Ilustrácia Ley Točekovej z knihy Vlk a tma.

V rámci detskej literatúry ste predsa len začali s ťažkými témami.
Myslím si, že nálepka ťažké – ľahké je zbytočná. Je to súčasť života. Radosť, strach, narodili sme sa, zomrieme. Je to jasné. S deťmi sa o tom dá hovoriť. Syn, keď mal asi päť rokov, začal sa pýtať sám od seba, čo všetko bude mať, keď mu jeho mama a ja zomrieme. A pýtal sa, kedy zomrie babička a ako to, že ešte nezomrela. V knihe Kamzíkov veľký skok jednému kamzíkovi zomrie braček, ale väzba tam môže byť stále. Vnímať ho, rozprávať sa ním, byť vďačný za to, že som ho poznal, pochváliť sa, keď urobím niečo, za čo by bol na mňa on pyšný.

Takže deti sa rozprávajú v škôlke, že napr. Filip dnes neprišiel, lebo mu zomrela starká a moja je tiež rovnako vráskavá, tak je tu logická otázka, kedy zomrie. Funguje to takto jednoducho?
Jednoduché je povedať si to. Často si to sami sťažujem tým, že si kladieme otázku, čo si o tom bude myslieť syn, alebo niekto druhý. Ale to neovplyvníme. Takže áno, sú to jednoduché otázky. Deti predsa nerozlišujú, o akú tému ide, ich otázka „prečo?“ je krásna. Otázky o smrti máme aj my, ale niekedy ich potlačujeme. Nedávno som videl relatívne nový a provokatívny film Toto je náš svet. Je o tom, ako otec vychováva deti v lese, odtrhnuté od „normálneho“ sveta. Deti vo veku asi 5 až 18 rokov. A on im povie, že ich mama spáchala samovraždu, lebo bola ťažko chorá. Neskôr sa stretnú so svojou rodinou v meste. Ich bratrancom a sesterniciam však rodičia povedali iba to, že bola ťažko chorá a preto zomrela. O tom, že spáchala samovraždu, sa predsa nehovorí. Snažím sa synovi hovoriť pravdu, on se zorientuje a zvykne si, podobne ako iné deti.

O tom (napr. o smrti) sa nehovorí, to sa nehovorí. Nebude to zrejme problém iba rodič dieťa, ale aj v spoločnosti.
Veľa vecí sa nehovorí, ale tie hranice vytvárame my. Nejaká obava sa nevyslovuje. Lenže nám potom berie viac energie. Mne zomrel brat, a bol mi naozaj najbližší a mal som stále pocitovú pamäť, dlho som o tom medzi ostatnými nehovoril, aj keď som chcel, nevedel som to uchopiť. Keď som bol starší, inšpirovala ma jedna kamarátka, keď sa jej pýtali, koľko má súrodencov. Odpovedala, že má jedného brata, ktorý zomrel. Nie že mala, ale že má. Takže, keď sa ma pýtajú, koľko mám súrodencov, ja hovorím, že troch: dvaja žijú a jeden zomrel. Je to pre mňa brat. Bol na svete a bol so mnou. Cítim vďačnosť a radosť za to, čo ma naučil, čo som s ním zažil.

Luboslav Palo Ilustrácia od Ľuboslava Paľa z knihy Kamzíkov veľký skok.

Nakoľko stojí za napísaním kníh vlastná skúsenosť ako chlapca, ktorému zomrel brat, osobného kouča a ako rodiča?
Prirodzene sa to ovplyvňuje. Aj keď je pre mňa dôležitejší príbeh a potom až možné postupy. Ale cez príbehy sa vlastne učíme. Preto na konci nie je sumár pre rodičov a učiteľov ako postupovať. V knižke o strachu z tmy, kde mravček pomôže vlkovi, to vychádza z teórie, ktorá hovorí, že strach je potrebné prijať a nebojovať proti nemu. Často sa hovorí deťom, že neboj sa. No dobre, ale ako nemať niečo, čo už prežívam, to jednoducho nejde. To ani dospelý nezvládne. Vychádza sa teda z jedného smeru: priznať si, čo prežívam, pomenovať to, uvedomiť si, čo sa deje, stíšiť sa, nebojovať proti tomu, pustiť to a venovať pozornosť niečomu, čo mi dáva silu. Ja v knihe využívam dve veci: prijatie strachu a odriekanie básničky – akoby čarovnej formulky, ktorá môže pomôcť. Vychádza to z toho, že keď mám strach, tak mi väčšinou napadajú iba negatívne myšlienky. Na tento hlas treba nasadiť druhý, silnejší a pozitívny, ktorý ma bude motivovať. Nejaká magická veta, že dokážem to, zvládnem to.

Funguje to a stačí?
Je to jedna z možností. U mňa to funguje, počas experimentu so mnou ako s osobou a rodičom, keď som dosť pozorný. Čiže nie vždy, pochopiteľne. Keď sme pri tých formulkách, v angličtine je to incantation, čo vychádza aj zo španielčiny, kde cantar je spievať. Je to jedna z techník, ktorú používam, keď pracujem so svojím strachom. Teraz skúšam to, že kedykoľvek mi napadne negatívna myšlienka a uvedomím si ju, šupnem tam okamžite pozitívnu, radostnú, spevnú. Neznamená to, že neprežívam obavy a strachy. Mám ich, ale nedávam tomu dôležitosť. Myslím si, že takýmto spôsobom môžeme venovať pozornosť niečomu inému. Čo sa týka detí, napríklad, keď sa učia na bicykli tak počujú od rodiča: daj si pozor, nech nespadneš. Čo dieťa naozaj počuje? Pozor, spadneš! Viac sa mi páči povedať, napríklad udrž sa hore! To dieťa tam nepočuje obavu z mojej strany, od niekoho komu veľmi verí. Dieťa vo chvíli, keď povie, že niečo skúsi, myslím si, že je pripravené, lebo si samo verí. A to potrebujem prijať. A pri svojom synovi dbám na to, aby som mu tú prvú vetu povedal povzbudzujúcu, aby tam nebol ten môj strach.

Lea Tocekova Ilustrácia Ley Točekovej z knihy Vlk a tma.

Takže začať od seba? Byť čo najlepším človekom, aby som vychoval ďalšieho dobrého človeka?
Nemusím vychovávať dieťa, stačí, a teraz kážem sám sebe, keď budem vychovávať sám seba – pozrieť sa na svoje strachy, domnienky, hnevy. A byť s tým potomkom, keď on niečo potrebuje. A odpúšťať sám sebe, ostatným čo bolo v minulosti, keď niečo nevyšlo podľa predstáv. Prijať to a učiť sa radosti. Predsa radosť je silnejšia ako strach. A nežiť v očakávaní. To sú pekné a ľahké veci, no nie?

Sú to teda knihy viac pre rodičov?
Viac áno, pre rodičov, priznám sa. Ale sú aj pre predškolákov a zároveň pre začínajúcich čitateľov. Rodičia môžu deťom príbeh prerozprávať, prečítať. Vďaka krásnym ilustráciám Ley Točekovej a Ľuba Paľa sú knihy čitateľné aj cez obrázky a deti si tak môžu vytvárať vzťah k čítaniu a ku knihám vôbec. Kamarát dal knihu o kamzíkovi (smrti) synovi, ktorý má sedem rokov a keď sa iba díval na obrázky, vytvoril menej tragický príbeh, ako je v knihe.

Povedali ste, že rodičia často prenášajú svoje strachy na deti. Ako tomu máme rozumieť?
Napríklad: je zima, hovorí sa, nechoď bosý, prechladneš. Vychádza to zo skúsenosti niekoho iného, kto bosý chodil a prechladol. Ale my už nevieme prečo prechladol, aké boli okolnosti. Takže sa táto informácia posúva ďalej bez vlastnej skúsenosti a ukotvila sa ako fakt. A nemusí to byť pravda.

Luboslav Palo Ilustrácia od Ľuboslava Paľa z knihy Kamzíkov veľký skok.

Aplikujete teda prirodzene postupy z Vašej prácu aj do výchovy.
Jasné, prácu do výchovy a aj opačne. Dlho som sa venoval zážitkovej pedagogike. Študoval som učiteľstvo a niekoľko rokov som učil na gymnáziu, potom som robil teambuildingy a okrem predaja som školil vo firmách sociálne zručnosti, ako komunikovať, ako prezentovať, viesť ľudí a tak ďalej. Samotné techniky sú pekná vec, ale páči sa mi prelínanie vecí, napríklad rodičovstvo vs. leadership, naše strachy vs. očakávania, hľadanie prečo robíme veci, tak ako ich robíme. Často sa k deťom správame inak ako ku kolegom v práci, alebo opačne. Napríklad s koučovaním, začal som synovi klásť viac otázok: Ako by si to riešil? Aké sú možnosti? Čo by si urobil ako prvé? On začne premýšľať a niekedy, keď už nevie ako ďalej, tak povie a čo by si mi poradil ty. V tej chvíli viem, že je náchylnejší počúvať môj názor. Predtým by tú informáciu, moju dobrú radu, nepočul. To sme zažili všetci, naši rodičia pre nás predsa mali veľa dobrých rad a úmyslov, ale koľko sme si ich naozaj vypočuli a uplatnili?

Hovoríme o elementárnych veciach?
Aj. Napríklad: Nelez na stoličku, lebo spadneš. To je opäť môj strach. Prečo by dieťa nemohlo vyliezť na stoličku, keď to chce skúsiť. Ale aj hlbšie veci. Napríklad: Kamaráti sa môjmu synovi vysmievali a žalovali niečo, čo nie je pravda. A namiesto toho, aby som mu hneď čosi radil, tak som sa ho spýtal: Čo by si urobil ty? Alebo čo myslíš, že by urobil tvoj obľúbený hrdina? Napríklad Luke zo Star Wars. Samozrejme, že ho otázka prekvapí a niekedy mi neodpovie hneď, ale viem, že premýšľa. Uvedomuje si tú situáciu, naberá v nej silu, keď znovu situácie prežije. Dieťa nepotrebuje riešenie, ale pozornosť, naše bytie. Takže sa učím so synom iba byť, aby som bol pri ňom vo chvíli, keď sa o niečo pokúša, hľadá, skúša.

Nie je to príliš benevolentná výchova? Kde je tá miera medzi tzv. klasickou výchovou a modernejším prístupom?
Áno, teraz rodičia idú proti vzorcom, podľa ktorých nás vychovávali. Ale akási revolta proti vzorcom bola vždy. Keď dnešná generácia mladých rodičov vyrastala, zažili viac hierarchickú výchovu. Podľa hesla: Si dieťa – nevieš. Ja som dospelý – ja viem. Ja si myslím, že to dieťa vie oveľa viac než my dospelí. Keď pozorujem malé deti na ihrisku je to nádherné, v jednej chvíli sa hrajú, prežívajú radosť. Potom sa nenávidia a povedia si to, a hneď na to sa objímajú, dávajú si pusy a hrajú sa opäť. Prežívajú emócie, nepotlačujú ich. To sa mi zdá veľmi rozumné. Ale my, keď máme radosť, naplno ju neprežívame, keď máme zlosť, nepovieme – Cítim sa nahnevaný, cítim sa bez rešpektu, alebo iné slová. Držíme to v sebe, nepovieme si to hneď. Dokedy to budeme v sebe držať? Deti si odpustia hneď. Takže určite by som deti nepodceňoval a netvrdil, že my vieme všetko lepšie. Páči sa mi, čo mi hovorila moja teta, ktorá nemá úplne ideálne vzťahy so svojimi deťmi. Keby som vedela, čo to v nich neskôr vyvolá, tak by som to nerobila. Keby som to vedela vtedy urobiť lepšie, tak to tak urobím, ale ja som to robila najlepšie, ako som vedela. To predsa veľa rodičov robí stále. Najlepšie, ako v tej chvíli vieme.

Ako má rodič vedieť čo robiť, aké knihy čítať, ako neurobiť chybu, ako si vybrať správnu metódu, prístup? Rodič sa môže cítiť stratený a opäť sme pritom, má strach.
Výchova, o ktorej hovorím, je môj experiment, ktorý bude trvať ďalších zopár rokov, kým syn dospeje. To sa opýtajte potom (smiech). Chcem, aby to vyznelo ako moja skúsenosť, nie jasná a správna cesta. Myslím si, že každá výchova je novým experimentom. A navyše si myslím, že sa dieťa vychová samo, je na nás dospelých, rodičoch, aby sme im veľmi neprekážali so svojimi ideálmi a strachmi.

Rodič si môže nájsť vlastnú cestu na základe toho, že nekopíruje výchovu, ktorú dostával. Ani čo čítal, ak sa s tým nestotožní. Ale tak celkom prirodzene, čo vychádza z neho, z naozajstného vnútra a potrieb toho dieťaťa. A sleduje signály, či sa dieťa zaujíma, ako reaguje, čiže výchova rodiča by mala vychádzať z potrieb dieťaťa a potrieb rodiča. Kurz ako vychovať dieťa by mohol byť na školách. Veď je to jedna z najdôležitejších vecí, ktoré v živote robíme. A pritom nemáme čas si to vopred precvičiť.

Vyplýva mi z toho, že ide predovšetkým o prítomnosť rodiča, ktorá sa postupne možno vytráca? Napr. v potrebe rýchlo sa vrátiť do práce a vôbec, pracovať, aby bola rodina zabezpečená.
Myslím si, že každý sa snaží vychovávať ako najlepšie vie a robí, čo je v jeho silách. Podľa mňa by bolo pekné získať po rokoch reflexiu na vlastnú výchovu. Keď bude mať syn toľko rokov ako ja teraz, môžem sa ho spýtať – chcel si byť ako dieťa zabezpečený, alebo chcel si vtedy viac pozornosti? Podobnú otázku si môžem klásť aj teraz.