Takže keď veci nejdú tak celkom podľa plánu, nie je zlé si pripomenúť, že neexistuje žiadna jednoznačne „správna cesta“ a rôzni rodičia aj rôzne kultúry môžu otázky okolo výchovy vnímať odlišne, napísal spravodajský server BBC News.
Napríklad japonskí rodičia neokrikujú deti, ktoré sa hádajú napríklad o rovnakú hračku. Podľa ich názoru takéto hašterenie môže byť užitočné, pretože dáva deťom šancu, aby sa sami naučili riešiť konflikty. Odporúča sa, aby im rodičia išli dobrým príkladom, ale inak nechali všetko na nich.
Podobný prístup volia švédski rodičia, ktorí sa snažia deti nedržať pod príliš prísnym dohľadom – a namiesto toho ich od veľmi útleho veku učia precvičovať sa v správnych rozhodnutiach. Napríklad niektoré švédske predškolské zariadenia okolo seba nemajú žiadny plot – a učitelia radšej deti učia konceptu „neviditeľného plotu“, takže si deti denne sami precvičujú sebakontrolu.
Miešanie kašičiek, výroba neslaných-nemastných zeleninových mixovaných zmesí a strúhanie jabĺčok s banánom? To je v Južnej Kórei vec neznáma. Tu deti od malička jedia to isté čo dospelí. Musia navyše počkať na dobu spoločného jedla, a predpokladá sa, že dostanú kúsok zo všetkých pokrmov, ktoré sú na stole. Týmto spôsobom sa podľa miestnej kultúry naučia jesť širokú škálu zdravých potravín.
Čína je známa rigidným vzdelávacím systémom, ktorý na žiakov kladie vysoké nároky. Učitelia a rodičia sú však zvyknutí popisovať učenie detí s pomocou analógie s jablkom, ktoré je už-už skoro na dosah. Ak by bolo príliš ďaleko, dieťa stratí motiváciu naťahovať sa za ním. Ak bude príliš blízko, dieťa nebude cítiť potrebu snažiť sa o trochu viac.
Dril v čínskom štýle je vecou úplne neznámou pre fínskych žiakov, ktorí si užívajú veľa hrania. Školský deň je krátky – niekedy len štyri hodiny – a je v ňom veľa prestávok. Deti chodia na veľa praktických hodín, ako je práca s drevom, varenie, hudba a umenie, a napriek tomu stále v medzinárodných testoch končia s lepšími výsledkami, než deti z mnohých iných krajín.
Bengálski rodičia v Indii nie sú zvyknutí prejavovať lásku a nehu priamo – napríklad maznaním, objímaním, bozkom alebo chválou. Namiesto toho matka dáva dieťaťu najavo, že ho má rada a záleží jej na ňom napríklad tým, že mu starostlivo olúpe pomaranč a rozdelí ho na jednotlivé dieliky. Úcta k starším je vštepovaná deťom naprieč celým africkým kontinentom.
Za neúctu je u dieťaťa považované, keď staršie osobu osloví len krstným menom – preto vždy pred menom dieťa pri oslovení používa titul, ako je tetuška, strýc, brat alebo sestra, a to ako v prípade príbuzných, tak nepríbuzných ľudí.