Dokázať domáce násilie a týranie je náročný proces

Je verejnosť dostatočne informovaná o tom, čo domáce násilie je, koho sa týka a ako obetiam pomôcť?
Myslím si, že dostupnosť informácií, ako aj samotná informovanosť sú dostatočné. Otázkou je, či sa včas dostanú k cieľovým adresátom, teda k obetiam domáceho násilia. Stále je čo zlepšovať.

Čo je príčinou, že sa vôbec domáce násilie v domácnostiach vyskytuje?
Nájsť príčinu domáceho násilia je veľmi zložité, a to najmä preto, že sa odohráva za múrmi našich domovov, je často dlhodobo utajované a jedinými svedkami sú práve deti a blízki príbuzní. Môžeme sa len domnievať, že je dôsledkom zrovnoprávňovania postavenia žien v spoločnosti. Spoločnosť už neodsudzuje ženu za jej rozhodnutie opustiť manžela, ktorý ju týra. V dnešnej dobe má žena rovnaké možnosti postarať sa o seba a deti aj bez pomoci manžela – otca detí. Dôležitým faktorom je aj zvýšená informovanosť spoločnosti o možnostiach riešenia domáceho násilia a tiež fungujú organizácie na pomoc týraným osobám. Týraná osoba už nie je odkázaná riešiť svoj problém sama, ale má za sebou zákon, štát, orgány činné v trestnom konaní a spoločnosť. Preto je z dlhodobého hľadiska viac ako náročné zistiť konkrétnu príčinu domáceho násilia. V každej rodine môže ísť o jedinečnú príčinu, ktorá v inej rodine zase spúšťačom domáceho násilia nemusí byť. Môžu to byť rôzne vonkajšie vplyvy, ako aj výskyt problémov, či už zdravotných, pracovných, finančných, ktoré vytvárajú tlak na psychiku človeka, a následne sa tento prejaví v domácom prostredí.

Na koho alebo akú inštitúciu by sa mala obeť násilia obrátiť ako na prvého?
V prípade, že hovoríme o obeti násilia, teda o obeti, na ktorej je páchaná násilná trestná činnosť, je nevyhnutné, aby sa obeť v prvom kroku obrátila na orgány činné v trestnom konaní, teda políciu, prokuratúru či súd. Ak to situácia vyžaduje, odporúčam obrátiť sa aj na krízové centrá, ktoré disponujú, okrem iného, právnym poradenstvom, skupinovými programami pre deti a možnosťou poskytnúť utajené bývanie. Pokiaľ však ide o prvotné náznaky domáceho násilia, osoba má možnosť hľadať pomoc a poradenstvo opäť v mimovládnych organizáciách poskytujúcich aj psychologické a sociálne poradenstvo a takýmto spôsobom sa pokúsiť riešiť problémy, ktoré by mohli vyústiť do násilnej trestnej činnosti páchanej doma. Organizácie poskytujúce pomoc obetiam domáceho násilia zohrávajú významnú rolu v celej sieti boja proti domácemu násiliu.

Riešiť dôsledky domáceho násilia je dôležité, ale predchádzať domácemu násiliu je ešte dôležitejšie. Ako však na to?
Domáce násilie sa odohráva v domácom prostredí, za dverami domovov. Je to akási súkromná záležitosť jednotlivých rodín, teda tak je to spoločnosťou všeobecne vnímané. Je preto veľmi zložité nejakým spôsobom domácemu násiliu predchádzať, keď často ani len netušíme čo sa v tej-ktorej rodine odohráva, aj keď napríklad s matkou rodiny sme v spoločnej kancelárii. Obete o svojom „rodinnom tajomstve“ zvyčajne nehovoria, pretože sa cítia vinné, že k nemu vôbec dochádza. Zároveň majú obavu situáciu riešiť, či už kvôli opovrhovaniu zo strany rodiny, priateľov, známych, ale aj kvôli obavám, že sa o rodinu samotné nebudú môcť dostatočne postarať. Problematika predchádzania domácemu násiliu je veľmi náročná. Ide o situáciu, do ktorej štát ani spoločnosť zasahovať nemôžu. V tejto fáze je prvoradé, aby si členovia domácnosti uvedomili, že tu nie je všetko v poriadku, že nastal problém, ktorý treba riešiť. Musí existovať vôľa členov tejto domácnosti, a najmä osoby, ktorá má problémy, na riešenie prvotných náznakov situácií, ktoré vyústia alebo môžu vyústiť do domáceho násilia. Tu potom nastupuje štát a spoločnosť a poskytnú poradenstvá a pomocnú ruku, aby sa v takýchto prípadoch mali tieto osoby na koho obrátiť. Z toho vyplýva povinnosť štátu a spoločnosti, aby informovala verejnosť o existujúcich možnostiach pomoci. Zároveň je potrebné sa touto problematikou zaoberať už v rámci výchovy na školách. Dôležité je takisto poukázať na závažnosť dôsledkov neriešenia týchto rizikových situácií.

Je súčasná legislatíva dostatočná, aby obete ochránila?
Je aj nie je. Trestný zákon presne definuje trestné činy týranie blízkej a zverenej osoby a nebezpečné vyhrážanie, ktoré s domácim násilím úzko súvisia. V Trestnom poriadku je upravená väzba, teda istá forma prevencie pred pokračovaním v páchaní domáceho násilia, ako aj práva poškodeného. Aj napriek všetkým zákonným úpravám je vždy čo zlepšovať. Zo smutnej štatistiky vyplýva, že aj napriek všetkým zákonným úpravám, ktoré sa zdajú dokonalé, ako aj napriek všetkým snahám orgánov činných v trestnom konaní sa v praxi stále objavujú prípady, keď páchateľ obeť domáceho násilia zabil, aj napriek tomu, že sa obeť bránila a domáhala ochrany na polícii, prokuratúre či súde.

Mohla by pomôcť v takýchto prípadoch lepšia legislatíva alebo je na vine nečinnosť príslušných inštitúcií?
Vyšetrovanie, ako aj samotné dokazovanie trestného činu týrania blízkej a zverenej osoby, resp. nebezpečné vyhrážanie je náročný proces. Je preto potrebné, aby sa obeť v čo najkratšom čase obrátila na políciu. Pre zabezpečenie ochrany obete a potrestanie páchateľa je nevyhnuté zabezpečiť dôkazy, ktoré svedčia o spáchaní trestného činu. Keďže týraná žena môže byť v strese a pod psychickým tlakom, je pre ňu dôležité, aby ju pri výsluchu sprevádzala blízka osoba, ktorá bude pre ňu oporou. Pri podaní trestného oznámenia na polícií môže byť žena vypočutá jedným alebo viacerými policajtmi a musí podať čo najpresnejšie informácie o incidente. Ak bola poranená, je nutné vyhotoviť fotodokumentáciu týchto zranení a podrobiť sa ošetreniu a vyšetreniu lekárom. Lekárska správa z predmetného vyšetrenia musí byť čo najpodrobnejšia, pretože sa použije v trestnom konaní a pracovať s ňou bude znalec z odboru zdravotníctva pri vyhotovovaní znaleckého posudku. Pomocnú ruku môžu podať aj svedkovia incidentu, ktorí môžu dokázať, že žena mala na tele modriny, bola zranená, mala rezné rany, zhoršil sa jej psychický stav a pod. Objasnenie a potrestanie páchateľa tohto druhu trestného činu v praxi najčastejšie zlyháva na postupe príslušníkov polície. V mnohých prípadoch policajt pri prvom kontakte s týranou ženou zaobchádza ako s poškodenou akéhokoľvek iného trestného činu, pričom však nejde o správny postup. Príslušník polície by sa mal vyvarovať ďalšieho traumatizovania ženy a brať do úvahy jej psychický stav, v ktorom sa v dôsledku spáchaného trestného činu nachádza. Nesprávny prístup zo strany polície sa najčastejšie prejavuje najmä odmietnutím prijatia trestného oznámenia, obviňovaním obete, že zveličuje dôsledky „domácej hádky“, necitlivým a kritickým postojom a neposkytnutím informácií o ďalšom postupe či možnej pomoci. V prípade nesprávneho a necitlivého postupu policajta k týranej žene môže dochádzať k nepresným vyjadreniam a následným zlým vyhodnoteniam skutku. Samozrejme, nikto nevie dopredu odhadnúť, čo sa stane a čo bude nasledovať po podaní trestného oznámenia, ale podceňovanie situácie môže vyústiť aj do tragédií.

Čo spôsobuje, že mnohé obete nedôverujú polícii a radšej prípady týrania neohlásia?
Vzhľadom na to, že domáce násilie je veľmi osobným problémom a v každej rodine sa za ním skrývajú iné príkoria, obete násilia sa do seba uzatvárajú, nikomu nedôverujú a snažia sa situáciu skôr skrývať, ako s ňou vychádzať na verejnosť. V tomto prípade ide predovšetkým o nedôveru v orgány činné v trestnom konaní, teda políciu, prokuratúru či súdy. Obeť často nie je dostatočne informovaná, ako bude celý proces prebiehať, čo sa jej budú pýtať na polícii, čo nastane v prípade, že dôjde k výsluchu násilníka, má obavy, čo nastane, ak sa násilník po výsluchu vráti domov a pod. Zároveň sa obáva, či v prípade väzobného stíhania násilníka bude schopná samostatne uživiť rodinu, pretože väzba pre ňu znamená nielen dočasné vyriešenie domáceho násilia, ale aj stratu jedného príjmu pre rodinu. Z tohto dôvodu by bolo potrebné zvýrazniť prípady, ktoré boli vyriešené v prospech obetí, rozhodnutia súdov o odsúdení páchateľov domáceho násilia, ako aj poskytnúť informácie o pomoci, ktorá bola konkrétnym obetiam poskytnutá. V praxi sú totiž medializované len tie prípady, ktorých koniec bol tragický.