Váš prváčik začal práve chodiť do školy a už sa mu do nej ani nechce? Domov chodí smutný a len ťažko vám odpovedá na otázky, prečo… Jeho obavy nepodceňujte, nech by sa vám zdali byť akokoľvek banálne. Môže ísť o počiatočné prejavy šikany zo strany spolužiakov.
„Dospelému človeku sa môžu zdať na prvý pohľad problémy jeho ratolesti banálne, ale dieťa ich vníma oveľa citlivejšie. A musím povedať, že už aj u prváčikov riešim šikanu,“ hovorí sociálna pedagogička Petra Zichová zo základnej školy v Trenčíne. „Ak za mnou príde prváčik s tým, že mu niekto neustále vyplazuje jazyk alebo ho ťahá za tričko a jeho to trápi, už sú to náznaky toho, že sa v triede niečo deje. Keď sa nad tým len mávne rukou, vo vyšších ročníkoch sa budú takéto prejavy iba stupňovať.“
Foto: archív P. Z.
Najmenšie deti sa pritom častokrát nedokážu vyjadriť, čo sa im v škole stalo a prečo sú smutné. Treba, aby im rodičia pomohli otázkami. A nemalo by to byť len klasické: „Ako bolo v škole“. Rodič by sa určite nemal uspokojiť ani s jednoslovnou odpoveďou „dobre“. „Dospelým hovorím, aby sa pýtali konkrétne: "Čo si robil cez veľkú prestávku“, „Ako ste sa hrali“, „Bol si iba v triede?“, „S kým si sa prechádzal po chodbe?“ a podobne. Po niekoľkých otázkach sa dieťa rozhovorí a povie: „Martinko mi bral z tašky moje veci a stále sa mi smial“. A zrazu môžete prísť na dôvod, prečo sa prváčikovi nechce po niekoľkých týždňoch chodiť do školy. Ide o počiatky šikany. Ale čo s tým? Dalo by sa takýmto situáciám predchádzať?
Prevencia šikany
Petra Zichová pracuje ako sociálny pedagóg tri roky. Ako hovorí, deti, ale ani dospelí, nie sú zvyknutí, aby sa ich niekto opýtal, ako sa cítia. A práve to je pri probléme šikanovania zásadným problémom. „Deti sa musia učiť, aby dokázali opísať svoje pocity radosti, smútku či hnevu. A zároveň by mali vedieť opísať, čo im danú emóciu spôsobuje, prečo sú veselí alebo nahnevaní.“ Tento jednoduchý princíp pritom môže pomôcť riešiť šikanu na školách.
Školská psychologička Eva Gajdošová dodáva: „Musíme dieťa naučiť zvládať hnev a zlosť, byť empatickým k správaniu a prežívaniu ľudí okolo seba, lepšie chápať ich konanie, rozpoznávať emócie a pochopiť ich, tolerovať odlišnosti iných a tiež naučiť sa riešiť bežné životné konflikty a hádky tak, aby to bolo v prospech veci a aby riešenie neubližovalo iným.“
Na emócie v prevencii šikany na školách je zameraný program Druhý krok, s ktorým má skúsenosti aj Petra Zichová. Program funguje na princípe fotografií, ktoré zobrazujú konkrétnu emóciu, či situáciu – šťastné deti, deti smutné aj nahnevané. Zobrazuje aj vzťahy v rodine či v škole. Špeciálne vyškolený pedagóg vedie na základe týchto fotografií s deťmi diskusiu, pýta sa ich na zobrazené emócie, na to, či sa deti v takejto situácii ocitli, kedy a ako ju riešili.
„S deťmi sa otvorene rozprávame o emóciách. A musím povedať, že na niečo také neboli zvyknuté, nevedeli, čo sú to city,“ hovorí Zichová a opisuje úspechy svojich zverencov: „Deti si postupne začali všímať emócie na tvárach svojich spolužiakov, začali ich identifikovať na základe neverbálnych prejavov a verbálne opisovať. Boli schopné vcítiť sa do prežívania iných, opísať, čo spolužiak prežíva, či je napríklad skľúčený. A aj týmto spôsobom môžeme veľmi jednoducho predchádzať šikane na školách.“