Sú deti, ktoré začnú chodiť ako 11-mesačné, iné sa odvážia až po roku. No a čo? Aj vy to vnímate takto zdravo, alebo máte pocit, že musíte s ostatnými deťmi súperiť a trápi vás, ak váš potomok v niečom zaostáva?
Iveta (30): Začalo to ešte v pôrodnici. Neustále som sa porovnávala s mamičkami, s ktorými som bola na izbe. Mala som pocit, že môj syn Teodor jedáva menej, že oveľa viac plače. To ešte nebolo nič. Peklo nastalo až potom, keď začal chodiť. Mala som pocit, že mu to dlho trvá, že za rovesníkmi zaostáva. Rovnako som to cítila s jeho výškou. Prečo je v škôlke najmenší? Veľmi som sa trápila a on to vycítil. Neľutujem, že som v tom čase navštívila detskú psychologičku, ktorá mi vysvetlila, ako tým dieťaťu ubližujem, že vývoj nie sú preteky a že si mám všímať a stavať na tom, v čom je môj syn dobrý. Uľavilo sa mne aj jemu. Už sa s nikým neporovnávame, nepotrebujeme to.
Miriam (25): Som introvert a na ihrisku sa neviem dať ľahko do reči s ostatnými mamičkami. Možno aj preto mám šťastie, že sa ma príliš nevypytujú a ak, tak som veľmi stručná. Nie, nenapadlo by mi, že by som mala moju dcéru Mirku porovnávať s inými deťmi a trápiť sa, že toho toľko ešte nevie. Veľa sa spolu hrávame, spievame si, dbám na to, aby jej nič nechýbalo a aby u nás doma bolo veľa smiechu a radosti. Ostatné veci sú malichernosti.
Jana (29): Mala som takú susedu, ktorá mala rovnako staré dieťa ako ja, naše dcéry sa narodili dokonca v ten istý mesiac a v tej istej nemocnici. Znepríjemnila mi celú materskú. Hoci som si vždy priala mať kamarátku, s ktorou budem chodiť kočíkovať, nepáčilo sa mi, ako sa k svojej dcére správa, okrikovala ju, trestala, neviem, ako sa k nej správala doma. Bolo mi jej ľúto. Čo bolo však ešte horšie, okrikovala aj mňa, starala sa mi do výchovy. A keď som sa jej začala vyhýbať, začala ma ohovárať. Takže áno, ona sa porovnávala s našim dieťaťom a mala radosť, že to jej je popredu… Ale my sme sa takými vecami našťastie netrápili.