Otázne je, čo dá človeku viac – ak dostane všetko ako na tácke, alebo si je vedomý rovnováhy medzi úsilím, kvalitami a dosiahnutým výsledkom.
Rozmaznať je ľahko
V škole mali najlepšiu desiatu, alebo dostatok peňazí, aby nasýtili cez veľkú prestávku polovicu triedy, vždy najlepšie oblečenie, rodiča v roli osobného šoféra najdrahšieho auta, o program cez víkend a prázdniny až nad hlavu postarané. A učitelia tomu pridajú – falošne či naozaj uctievajú takýto úkaz ako niečo výnimočné a žiacke nedostatky i výstrelky vedome-nevedome tolerujú. Žiť v hojnosti a „priazni“
Každý človek je na tieto veci veľmi vnímavý a azda len máloktorý, čo pochádza z takýchto pomerov a žije vo svete samých výhod, odolá chuti využiť to. Uverí náklonnosti okolo seba a cíti sa niekým, kto sa môže povyšovať nad ostatných. Očakáva aj ďalej od života len to najlepšie a má mu to spadnúť rovno do lona.
Naučiť pokore je umenie
Správanie v dospelosti závisí v mnohom od atmosféry, v akej jedinec vyrastal, aké hodnoty mu dali rodičia, okrem existenčnej istoty. Ani za veľmi priaznivých okolností by nemal žiť s presvedčením, že sa nemusí o nič sám snažiť, že sa môže nafukovať nad iných, vysmievať ich a nemať ani štipku empatie, úcty a rešpektu voči tým, ktorým je naopak odjakživa svet prepychu cudzí. Takéto obmedzené a hrubé vystupovanie má potom už po celý život…
Peniaze sú len obeživo
Aj v bohatej rodine by mali existovať isté mantinely a zdravý hodnotový rebríček. Rodičia by svojich synov a dcéry mali viesť k takým ambíciám, aby dediči ich správania, zvykov a majetku boli nútení rozmýšľať nad tým, čo ich naozaj baví a pracovať na sebe. Aby mali motiváciu sa zdokonaľovať a byť prospešní v dospelosti pre iných. Je chyba vydláždiť im cestu k zaručenému úspechu – nebudú z nich šťastní ľudia, ani ich okolie.