Veľakrát máte pocit, že ste sa dieťaťu nepodvolili a máte u neho autoritu, kým okolie to vidí úplne inak.
Rodičia často riešia otázku – máme sa my prispôsobiť dieťaťu alebo ono nám? Nuž odpoveď nie je jednoduchá a častokrát hranica medzi tým, že ho rozmaznávame a pevnými mantinelmi je veľmi tenká. V knihe „A dosť! Francúzske deti nevystrájajú pri jedle“ autorka opisuje mamičku, ktorá svoju päťročnú dcérku vychováva tak, že jej nedáva žiadne limity a jej správanie koriguje iba tým, že dokola vysvetľuje nevhodnosť jej správania. „Chceme jej nevhodné správanie zastaviť bez toho, aby sme sa uchýlili k presilovke. Nechcem využívať, že som väčšia a silnejšia a tým ju fyzicky zastavím.“
Bohužiaľ, aj mamičky na Slovensku čoraz častejšie preberajú podobné vzorce správania sa a odôvodňujú to tým, že ony nemajú právo dieťaťu niečo vnucovať, ak to samé nechce. Zabúdajú pritom, že ony sú tu na to, aby dieťa vychovávali a nie odsúhlasili akýkoľvek jeho nápad, len preto, aby „nezabíjali jeho osobnosť“.
Na istom internetovom fóre pre mamičky sme sa dozvedeli, že 90% žien, ktoré majú deti do veku troch rokov, nijako neobmedzujú jeho požiadavky, nech by boli akokoľvek absurdné. Zdôvodňujú to tým, že dieťa je ešte maličké a nerozumie, čo od neho chcú. Takmer 50% z opýtaných žien sa vyjadrilo, že odkedy sa im narodilo dieťa, bezvýhradne sa mu prispôsobujú.
Dôvod? Lebo dieťa som chcela, tak sa prispôsobím. Je to tak správne. Som predsa dobrá matka. Samozrejme, prispôsobovať sa malému bábätku v jedení či spaní je v poriadku. Časom by však už mal byť zavedený režim, ktorý je výhodný pre obe strany. Ak máte doma dvojročné dieťa, ktoré spí ešte dvakrát denne v určitú hodinu, je v poriadku, ak ho vtedy uložíte spať. V poriadku však nie je, ak toto isté dieťa nechce jesť navarené jedlo a vy mu vymýšľate a ponúkate iné dobroty, len aby sa najedlo.
Stretli sme sa s tromi mamičkami a spýtali sa na ich názor:
Mamička Linda hovorí: „Od okamihu ako sa mi narodilo prvé dieťa, som sa mu prispôsobovala. Malé dieťa predsa nemôže mať vrtochy, má iba potreby, ktoré je rodič povinný naplniť. Vychovávať dieťa sa dá až po druhom roku života, dovtedy nám nerozumie, čo od neho chceme.“
Iná mama, Petra, oponuje tým, že už i malé dieťa by ste mali učiť kompromisom. Ten je predsa dôležitý v každom vzťahu, či už je to partnerský alebo rodičovský.
Silvia, mama dvoch detí, uzatvára debatu tým, že pravda je niekde uprostred. „Dieťa by s rodičmi rozhodne nemalo cvičiť a malo by mať pevné hranice. Nebudem ho určite nútiť, aby nasilu zjedol obed, keď nie je hladné. Veď ani my častokrát nemáme chuť na obed či večeru. Je však potrebné nedať mu predtým sladkosti či chlebík a po obede, ktorého sa ani nedotkol, ponúknuť ovocie. Nechce? Nemusí, bude jesť až ďalší chod. A mojou zásadou je, že sa obeduje pri stole. Odmietam dieťa naháňať s jedlom v ruke po obývačke.“