Potrebovali ste súperiť s inou a zvíťaziť?

Dobrý deň, úplne náhodou, pri hľadaní vašej poslednej knižnej novinky, som naďabila na Vašu poradňu. Ani chvíľku som nezaváhala a s veľkým odhodlaním som sa rozhodla, že sa podelím o svoj problém. V kútiku duše tajne verím, že mi pomôžete pri jeho vyriešení. Už jedenásť rokov mi dvorí môj najlepší kamarát. Obaja sme prešli za také dlhé obdobie rôznymi vzťahmi i ne-vzťahmi, no naše priateľstvo nikdy nepresiahlo kamarátsku úroveň. Vždy sme si boli a sme si blízki, no každý iným spôsobom. Pred časom mi oznámil, že sa stane otcom. Bol sklamaný, pretože to znamenalo koniec pokúšania sa o moju lásku a náš vzťah by tak zostal navždy platonický. Ani jeden z nás netušil, že sa to veľmi rýchlo zmení. Jeden večer sme sa ocitli spolu na chate. Hlavou mi preblesklo, čo ak to bol práve on, moja druhá polovička, ktorú som mala toľké roky pod nosom. Nikdy mi „nevoňal“ a i táto skutočnosť ma vždy brzdila pri úvahách o „nás“ ako páre. Povedala som si, že nemám čo stratiť a skúsila som ho pobozkať. Vtedy som si uvedomila, že city sú aj z mojej strany také silné ako jeho. Napriek jeho rodičovským povinnostiam a dlhoročnej priateľke, s ktorou býva v jednej domácnosti, sme sa neprestali stretávať. Ubehol presne rok a táto ošemetná situácia pokračuje. Vyhýba sa konfrontácii s problémom a pri hľadaní riešenia nikdy nenájdeme spoločnú cestu, ktorou by sme mohli kráčať spolu. Užívame si krásne spoločné chvíle, no náš vzťah zostáva tajným. Mňa to už prestáva baviť. Mám pocit, že strácam čas a on nenájde odvahu opustiť svoju rodinu. I keď viem, že sú s priateľkou len kvôli dieťatku, ako sám tvrdí, nemôže ich nechať tak a vyhýbať sa zodpovednosti.
Zuzana (25)

Rozmýšľam, prečo ste sa rozhodli pobozkať svojho kamaráta až vo chvíli, keď mal obrovský záväzok voči inej žene. Napísali ste, že ste si pomysleli „nemám čo stratiť“, ale práve v tej chvíli ste mali čo stratiť a aj ste to stratili. Kamarátstvo a nevinnosť. Rozmýšľam, prečo ste ho nepobozkali počas tých jedenástich rokov, prečo ste neskúsili, či je to nevoňanie také neprekonateľné, prečo ste sa odhodlali až vtedy na chate. Potrebovali ste súperiť s inou a zvíťaziť? Alebo vás k tomu postrčil pocit možnej definitívnej straty niekoho, kto po vás stále túži? Alebo tam zafungoval princíp detského vedierka pohodeného na pieskovisku – kým sa s ním nikto nehrá, nikto sa oň nezaujíma, ale ak po ňom siahne jedno dieťa, strhne sa o vedro bitka? Skúste sa nad tým zamyslieť, či za tým nie je váš pocit, že si nevyberiete dobre, chronická váhavosť alebo pocit, že si nič dobré nezaslúžite, skúste na to prísť skôr než začnete tento bolestivý vzorec opakovať. Píšem o vašej individuálnej budúcnosti, pretože si myslím, že váš priateľ matku svojho dieťaťa neopustí a vy by ste to od neho nemali očakávať a chcieť. Pretože žiaden normálny chlap neopustí ženu s malým dieťaťom. V každom z nás je totiž ešte človek praveký a praveký človek vedel, že ak opustí ženu s dieťaťom, vydáva ich napospas šelmám, odsudzuje ich na smrť. Jasné, že dnes v čase emancipácie a ústredného kúrenia nezostane dieťa hladné sedieť v mraze na strome, pod ktorým čaká šabľozubý tiger. Lenže muž, ktorý opúšťa matku s malým dieťaťom, necháva potomka svojej krvi bez ochrany, len s jedným rodičom, s matkou, ktorá plače a je zúfalá. Taký muž znižuje šancu, že jeho dieťa bude mať pokojné a bezpečné detstvo, pretože jeho mama bude na všetko sama, nešťastná, vystresovaná a obracajúca v ruke každé euro. A toto si normálny aspoň trochu slušný chlap uvedomuje, akokoľvek je zamilovaný inde. Takže vyriešenie vášho problému by som videl v prerušení kontaktu s tajným kamarátom a hľadania svojej polovice v iných vodách. Raz, keď bude všetko inak, keď veci prebolia a deti vyrastú, sa možno stretnete a usmejete sa na seba s vedomím, že máte spoločné tajomstvo z minulosti, že veci mohli byť a nie sú a sú iné, ale možno práve také, aké majú byť. Lebo kým sa trápite, možno na vás čaká niekde niekto, kto nemá záväzky a kto nemusí voliť medzi zodpovednosťou a pocitom viny. A ja vám želám, aby ste teraz mali dosť síl rozseknúť túto bolestivú záležitosť a odniesť si z nej do budúcna poučenie, a nie rany na duši.