Bývalý manžel od mňa pýta obrúčku. Mám ju vrátiť?

Bývalý manžel od mňa pýta obrúčku. Mám ju vrátiť?
Milý Maxim, po niekoľkoročnom manželstve a takmer rovnako dlho trvajúcich rozvodových ťahaniciach som rozvedená. („On“ bol úspešný v súdnych prieťahoch, manželstvo bolo trápením a aj čas oddeleného života, kvôli dieťaťu.) Za ten čas som musela riešiť mnoho vážnych a bolestných vecí, žiaľ, väčšinou to bol ústup (s manipulátorom sa nedá vyjednávať). A teraz, čerstvo rozvedená, mám otázku – zdá sa až komická či malicherná po tom všetkom: Čo urobiť s obrúčkou? Vlastne, mám na ňu odpoveď, už dlho som si predstavovala túto chvíľu: práve rozvedená si zájdem k Dunaju a hodím ju tam. Rituálne. Očistne. No mám ju ešte doma, lebo doma ešte nemám papiere zo súdu, s písomným potvrdením rozsudku, aby som definitívne uverila, že som slobodná a nezávislá. Ale „on“ je nekompromisný, pýta si obrúčku: „Vráť mi obrúčku!“ Je mi to smiešne, ale zároveň on je šialený. Vraj to bol dar, a musím mu ho vrátiť. (Neviem, čo by na to povedali právnici, či snubný prsteň je „dar“ ako každý iný. A potom, mohla by som si pýtať ja späť tie roky, čo som s ním žila?) Ja som sa už pýtala niekoľkých rozvedených, čo urobili s obrúčkou. Šialená sa mi zdala odpoveď jedného chlapíka: Že obrúčku z prvého manželstva navliekol na prst druhej manželke… (a neskôr sa ukázalo, že aj s tým „šťastím“, ako skončilo jeho prvé manželstvo, tak aj druhé). Nepýtala som sa ďalej, či tú obrúčku od prvej vymámil, alebo mu ju dala sama. Iný normálnejší chlap nepýtal prsteň od bývalej, vlastný predal a za utŕžené peniaze (napokon, nie je až taký veľký majetok, najobyčajnejšia obrúčka) každý deň chodil na zmrzlinu, kým ich neminul. Ja som na ten nátlak bývalého síce už odpovedala: „Choď si ju vyloviť z Dunaja,“ ale jeho šialený výraz tváre ukázal, že to ešte neskončilo. Čo si o tom myslíš? Ďakujem.
Emily.

Zdá sa, že tvoj čerstvo bývalý manžel je neobyčajne príjemný a veľkorysý človek. Myslím to ironicky, keby to náhodou niekomu nedošlo. Dožadovať sa obrúčky od bývalej ženy mi príde tak uletené a tak poznačené zúfalým prahnutím po pomste, že som to teda konzultoval s renomovaným právnikom, lebo kde zdravý rozum končí, tam prichádza na radu zákon. No a z právneho hľadiska teda pán bývalý manžel na tvoju obrúčku nárok nemá. Podľa občianskeho zákonníka sa darca môže domáhať vrátenia daru, ak sa „obdarovaný správa k nemu alebo členom jeho rodiny tak, že tým hrubo porušuje dobré mravy“. No a medzi porušenia dobrých mravov nepatrí nielen nevďačnosť, predaj darovanej veci cudzej osobe alebo nenavštevovanie darcu pri príležitosti sviatkov a životných jubileí, ale nepatrí tam ani rozvod. Takže čo sa práva týka, obrúčka je tvoja a môžeš ju rituálne hodiť kam len chceš. Na druhej strane, ako sme sa s oným renomovaným právnikom zhodli, z hľadiska právneho nárok na vrátenie nie je, z hľadiska ľudského zbaviť sa hajzlíka vyžaduje obete. A keďže sa bývalý manžel javí ako nie celkom vyrovnaný so vzniknutou situáciou, keby som bol na tvojom mieste, snažil by som sa zozbierať dostatok vnútornej sily, obrúčku zabalil a – so slovami, že ďakuješ za to pekné, odpúšťaš to hnusné a sama dúfaš, že ti odpustí, ak si mu ublížila – by som mu tú obrúčku vrátil. Nečakaj žiadne skvelé reakcie, ale zaseješ tým niečo pozitívne, čo možno časom vyrastie. No a ešte z viktimologického hľadiska by bolo dobré urobiť aj niečo, aby v pominutí mysle nevyrástlo niečo nedobré, takže ak máš otca, brata, švagra, kamaráta, lepšie viac než menej, mali by mu títo muži dať slušne, no jednoznačne na známosť, že si už slobodná žena pod ich ochranou a ak ti bude tvoj bývalý robiť zle, že si to s ním vybavia. Viem, že to vyzerá veľmi starosvetsky, ale je to prekvapivo štatisticky účinné.