Ona zostane možno navždy chladná

Obraciam sa na vás s tým, že mi snáď poradíte, ako získať dôveru a odstrániť odpor u dievčaťa, na ktorom mi po rozchode aj po troch rokoch stále záleží a snažím sa ju presvedčiť o tom, že má na mňa zlý pohľad. Inak povedané, nie som taký, aký som býval, keď som bol s ňou. Všetko sa to začalo komplikovať asi polroka pred rozchodom, keď som si začínal otvárať oči vo vnímaní rodinných problémov, a aj to, že sa to začína stupňovať. Keďže mi na nej záležalo už vtedy a bohužiaľ pre mňa som už nenachádzal iné východisko, ako sa s ňou rozísť v štýle „chcem to skúsiť s inou“. V skutočnosti som jej nechcel ublížiť a nechcel som, aby sa trápila mojimi problémami. Toto rozhodnutie v zlej situácii ľutujem aj po tejto dobe, a už neviem, ako sa s ňou udobriť, získať si jej dôveru, odstrániť odpor a napraviť chybu, ktorú som spravil. Tvrdí síce, že v živote sa to nestane, ale to isté tvrdila aj o potvrdení žiadosti na známej sociálnej sieti. Som zároveň ochotný akceptovať jej rozhodnutie, že sa nedáme dokopy, ale nedokážem prijať fakt, že už nikdy sa s ňou nebudem môcť stretnúť osobne, napríklad niekde na káve. Skúsil som jej poslať list, tak isto som jej poslal kvety na pokus o zmierenie, ona je však stále chladná. Verím, že mi dokážete pomôcť, poradiť.
Martin (23)

V prvom rade si musíte pripustiť aj tú alternatívu, že sa vaša bývalá priateľka už nikdy nebude chcieť s vami baviť. Že bude navždy chladná a nikdy vám celkom neodpustí. Má na to právo a vy sa musíte vedieť zmieriť aj s takouto možnosťou. Ak sa vám to podarí – prijať fakt, že by bolo normálne aj to, že to môže zostať tak ako to je teraz – pomôže vám to komunikovať s ňou uvoľnenejšie. Lebo nič nie je väčšia katastrofa v takomto type prístupových rokovaní ako nástojčivosť. Upachtená kŕčovitá prízemná nešťastná nástojčivosť. Nesmiete byť nástojčivý a tlačiť na ňu, ani na seba. Po druhé: postavte ten problém tak, že niečo dlhujete jej, nie sebe. Teda že nemáte riešiť svoju potrebu byť s ňou aspoň na káve, ale potrebu ospravedlniť sa jej za zranenie, ktoré ste jej spôsobili. Takže jej trebárs cez tú sociálnu sieť, kde vám predsa len potvrdila žiadosť o priateľstvo, napíšte celkom stručne, že ste o veci veľa premýšľali a chcete sa jej ešte raz ospravedlniť, že vás mrzí, že kvôli vám trpela a že ste tu stále pre ňu, pripravený to nejako odčiniť, takže ak by potrebovala vyniesť klavír na štvrté poschodie, zachrániť pred trojhlavým drakom alebo sa len porozprávať, ste jej k dispozícii. Po tretie: nechajte to už tak. Už nedobiedzajte, nenavrhujte, nevnucujte sa, možno potrebuje čas. Po štvrté: ak existuje medzi vami nejaké prirodzené spojenie typu spoločný kamarát, spolužiak, miesto, kam občas obaja chodíte, využite ho/to na podprahovú nenápadnú správu o tom, že ste fakt iný a lepší človek. Nemyslím tým priamu inštruktáž typu „nemohol by si sa jej zmieniť, že som fakt brutálne super teraz, ok?“, myslím tým, aby ste proste boli tým iným a lepším človekom a ono sa jej to už nejako donesie do uší. A urobí smerom k vám nejaký možno mikroskopický, ale predsa spontánny krok. Alebo ho neurobí, ale to neznamená, že nemáte pokračovať v tom hnutí za iného a lepšieho seba. Nielen kvôli nej, ktorej príbeh sa môže a nemusí pretínať s tým vaším, ale hlavne kvôli sebe a kvôli tomu, čo vás ešte v živote čaká, kvôli ďalším ľuďom, ktorých ešte stretnete. Aby ste čo najmenej robili veci, ktoré vás neskôr budú mrzieť. Lebo sa nám naozaj lepšie žije, ak sa nám aspoň rámcovo darí byť takým človekom, ktorého by sme chceli za kamaráta, priateľa, syna, otca, kolegu a muža. Držím palce!