Väčšinu kríz zažehná kytica a bonboniéra

Zdravím, Maxim. Moja žena je so mnou nešťastná. Manželstvo ju sklamalo. To je v stručnosti problém, ktorý chcem s tebou riešiť. Povedala mi to včera v závere hádky o ničom. Dnes sedím v hoteli a píšem ti list. Nie, neodišiel som z domu, som odcestovaný krátkodobo, pracovne a plánovane. A rozmýšľam takpovediac z odstupu. Myslel som si, že žijeme v pohode. So ženou sme spolu chodili dva roky, vzniklo to takmer ako láska na prvý pohľad. Vzali sme sa po vzájomnej dohode, necítil som sa do toho dotlačený, mal som ju a stále mám naozaj rád. Prišiel prvý syn, plánovaný a s ním eufória a hystéria, nevyspatosť, vyčerpanosť a radosť, potom tesne pred tým, ako sa chcela žena vrátiť do zamestnania – druhý syn, menej plánovaný, ale rovnako vítaný, chcený a milovaný. Eufória, vyčerpanosť a radosť porovnateľná s prvým potomkom. Teraz majú chlapci šesť a tri. Žena chodí pol roka do zamestnania a zrazu zistila, že je so mnou strašne nešťastná. A nevie, kde sa to vlastne so životom ocitla. Absolvoval som nemálo školení s rôznymi naslovovzatými odborníkmi, aby som vedel, že na problém sa musím pozrieť „aj z druhej strany chodníka“. Tak tu teda teraz odpíjam z predraženého obsahu hotelovej chladničky a vciťujem sa do mojej ženy. A vieš čo? Nič. Neviem, čo jej chýba. Má deti, ktoré chcela, byt, ktorý chcela, muža, ktorého chcela. Pomáham s domácnosťou aj so synmi, znášam sa s jej príbuzenstvom, sedím doma každý štvrtok večer, keď chodí na jogu. Sex máme uspokojivý a pravidelný, nie som alkoholik, hulvát, ani nenechávam zdvihnutú dosku na WC. Tak čo? Má v práci nejakého opaľovača, pri ktorom sa jej zrazu zazdalo, že za plotom je tráva zelenšia? Tvoje knihy ma sprevádzali mojím dozrievaním od barových historiek až po usporiadaného otca rodiny, ale teraz som v bode, keď fakt neviem, čoho sa mám zachytiť. Máš nejaký nápad?
Rado

Spomenul som si na jednu očarujúcu dámu, ktorá vraj raz za pár rokov poprosila svojho manžela, aby bol na ňu teraz veľmi dobrý, lebo „je momentálne v pokušení“. A on bol dobrý, koľko len vládal a nechcel vedieť, čo za pokušenie to bolo a pokiaľ viem, prežili spolu šťastných päťdesiat rokov. Takže aj to oznámenie tvojej ženy, že je nešťastná, ja vnímam ako prosbu o dočasné mimoriadne zaobchádzanie, pretože je v pokušení – a v zásade je v tejto fáze aj trochu jedno, či je tým pokušením aktívnejší kolega, alebo jej náhly príklon k pocitu, že všetko v živote je dobabrané a takto to vôbec nemuselo byť. Odpustím si náznaky smerom k hormonálnej nevyváženosti našich polovičiek a budem ťa nabádať k tomu, aby si sa pokúsil neanalyzovať to a neponúkať racionálne riešenia. Len sa pokús predstaviť si, že je tvoja žena 1. unavená a nevyspatá, 2. cíti sa nepríťažlivá, 3. cíti sa príliš vydatá na to, aby si mohla zaflirtovať s niekým na pracovisku, 4. cíti sa tebou nedocenená, 5. nemá sa čím pochváliť pred kamarátkami vo sfére manželského šťastia.

Možno je pravdou niečo z toho, možno je tam nejaká kombinácia uvedených alternatív, v každom prípade jej treba zo služobnej cesty priniesť darček, nechať ju cez víkend vyspať, spýtať sa, či s niečím nepotrebuje pomôcť, otvoriť večer fľašu vína len tak, naplánovať víkend bez detí a pri najbližšej príležitosti typu výročie zoznámenia, sobáša alebo narodenín ju prekvapiť kyticou vo veľkosti slonej hlavy, najlepšie, ak jej ju od teba doručia do práce. A ešte jej poďakuj – za to všetko, čo robí. A spýtaj sa jej, po čom túži. Nie je nutné plniť všetky sny, niekedy stačí, že sa o ne budeš zaujímať. Verím, že o pár dní bude všetko v poriadku a že nebude treba hovoriť o krízach, o vyhorení či depresívnych stavoch. Pretože naozaj väčšinu vzťahových kríz dokáže zažehnať kytica, bonboniéra, úsmev a „stále ťa milujem“ prednesené uveriteľným tónom. Tvrdí to deväť z desiatich stále ženatých mužov. Ja by som im veril.