Nie je naivné očakávať vo vzťahu viac pozornosti?

Dobrý deň, Maxim, mám práve 50 rokov, možno preto sa zamýšľam, čo ďalej. Päť rokov chodím s rozvedeným mužom. Po rozvode sa presťahoval k svojim starým rodičom do rodinného domu. Stretávame sa u mňa, lebo ja som po rozvode riešila bývanie kúpou bytu. Už rok v ňom žijem sama, pretože moje deti sa osamostatnili. Ľúbim tohto muža, vážim si jeho starostlivosť o jeho chorých rodičov. V čom je teda problém? Môj priateľ okrem starostlivosti o rodičov a dom, má veľmi veľa iných aktivít, tenis, futbal, veľa priateľov. Často sa nevidíme aj dva víkendy, pretože ich trávi na sústredeniach, s priateľmi. Cez týždeň sa niekedy nečakane zastaví, ak som doma, je rád, že ma vidí, objíme ma vo dverách a beží napr. kúpiť matke lieky. Volá mi každý večer, čo robil, chce vedieť, čo ja. Niekedy zorganizuje výlet na sobotu, a keď zostane na noc, mám pocit, že je v akejsi pohotovosti, s mobilom pri posteli. Ráno mu volá matka, alebo priatelia, s ktorými si dohaduje ich spoločné popoludnie. Ak si myslíš, Maxim, že som nejaká puťka, ktorá sa zavesila na akčného chlapa, nie je to o tom. Aj ja športujem, mám priateľky, no snažím sa trošku prispôsobiť jemu, pretože inak by sme sa asi vôbec nestretli. Pred rokom mi odišli deti, nedávno som zmenila prácu, možno budem musieť kvôli financiám riešiť výmenu bytu za menší. Moja nová práca si vyžaduje, aby som sa viac zdokonalila v nemčine. Cítim sa trošku pod tlakom a veľmi sama. Večer sa vraciam do prázdneho bytu. Nedávno som mu to v slabej chvíľke povedala. Podľa neho som len precitlivená, mám sa pozbierať. Každý máme svoje starosti. No ja som myslela, že na starosti budeme dvaja. Doteraz ma nepredstavil svojim rodičom, súrodencom, no mojím susedom a známym dáva jasne najavo, že ku mne patrí. Niekedy sa mi zdá, že žiarli na mojich kolegov a známych. Pripadám si ako v tridsaťročnom manželstve, ako žena námorníka. Nerozumiem tomu, cítim sa v tomto vzťahu sama, no akoby som sa bála prísť aj o toto málo, lebo by to mohlo byť aj horšie.

Myslíš Maxim, že som naivná, keď očakávam v mojom veku viac pozornosti od priateľa? Niečo spoločné?
Jana

Keby ti tvoja dvadsaťpäťročná dcéra povedala, že chlapec, s ktorým chodí už päť rokov, ju ešte nepredstavil rodičom ani priateľom, že ten chlapec má kopu iného programu, takže ho občas nevidí aj dva týždne, že ten chlapec neustále kontroluje mobil, navštevuje ju nečakane a jej priateľom a známym dáva najavo, že ona nie je voľná – čo by si svojej dcére povedala? Povedala by si jej, že ten chlapec s ňou počíta len vo veľmi úzko vymedzenom rámci, že s ňou neplánuje zdieľať život, že chce, aby mu ona patrila, ale aby si na neho nerobila žiaden nárok. A asi by si jej povedala, že z tohto nič nebude, nech sa radšej učí nemčinu, kúpi si novú sukňu a usmieva sa na svet, pretože iste sa v jej okolí nájde nejaký iný, čo s ňou bude rád tráviť aj večery aj noci, čo bude mať čas aj v nedeľu, nie iba v sobotu, dokonca aj vo štvrtok popoludní a predstaví ju komukoľvek, lebo bude rád, že sa ňou môže pochváliť. Všetko, čo by si povedala hypotetickej dcére, môžeš povedať aj sebe. Pretože keď ide o lásku, vek naozaj nehrá žiadnu úlohu, nie je to tak, že čím sme starší, tým menej lásky si zaslúžime a tým menej lásky vieme dať. Práve naopak. Nemáš dôvod uspokojiť sa s málom, s provizóriom, s filozofiou „radšej toto než nič“. „Toto“ totiž znamená visieť na klinci, z ktorého si ťa tvoj priateľ príležitostne zvesí, vtedy, keď má čas a náladu a zároveň to znamená, že kým si na klinci, nie si v obehu pre iný život, iných mužov, iné príležitosti, možno také, ktoré by boli úplnejšie, plnohodnotnejšie a napĺňajúcejšie. Chcem tým povedať, že rok – ktorý máš už prázdny byt – je dosť dlhá doba na zmenu vášho partnerského režimu. Myslím, že by si sa mala chcieť zoznámiť s priateľovými rodičmi, súrodencami a priateľmi, aspoň by si videla, aké sú tam naozaj pomery. Mala by si sa chcieť zúčastniť jeho víkendových aktivít. Ak priateľ odmietne, aspoň to bude pre teba jasný signál, kde v skutočnosti stojíš v jeho osobnej hierarchii a podľa toho sa budeš môcť rozhodnúť. Je normálne chcieť so svojou láskou tráviť čas a zdieľať život. Nie je normálne visieť na klinci alebo chcieť od druhého človeka, aby zavesený čakal a díval sa, ako okolo plynie život.