Milý Max, konečne som nabrala odvahu ozvať sa s mojím príbehom. Mám 63 rokov a vzhľadom na môj zdravotný stav, ktorý ma trápi už pekných pár rokov, s manželom nemáme sex, čo on pociťuje ako veľký problém. Ako partnerka vzhľadom na svoje problémy som prestala byť pre neho príťažlivá, čo mu vôbec nezazlievam, pretože som si prešla a prechádzam stále zdravotnými problémami. Mám zviazané ruky, nakoľko používam kyslíkový prístroj, ktorý mi umožňuje dýchať lepšie a musím ho používať vo dne aj v noci. Preto mu nezazlievam, že si našiel milenku a v rámci otvoreného manželstva vieme o tom obaja, aj keď to predsa len bolí. Neviem, ako by som mala ďalej pokračovať, ako sa stavať k celej situácii, lebo to stvorenie, ktoré teraz má, ho veľmi napĺňa aj po duševnej aj po telesnej stránke. U mňa je ešte ďalší problém a síce kvôli tým mojim dýchacím problémom mám veľký strach ostávať v noci sama a okrem toho jeho partnerka nie je z nášho mesta, a tak sa stretávajú, aj keď nie často, asi na polovici cesty. Aj keď sa mi snaží pomáhať a je pozorný a myslím si, že aj jeho partnerka je veľmi vnímavý človek, aj napriek tomu to bolí. Neviem, ako dlho tu ešte budem, ale možno by som potrebovala sa s niekým ako si Ty poradiť a hlavne mi to potom dodá odvahy aj na preklenutie môjho problému. Vzhľadom na moje dýchacie problémy je mi ťažko sa aj prepravovať na nejaké stretnutia a tak som často odkázaná na samotu. Aj napriek tomu, že čítam, občas robím aj preklady, aj keď momentálne je ich málo, tak sa často neviem ani sústrediť. Samozrejme, že manžel ma nechce opustiť, synovia o jeho novej partnerke nevedia a si to ako prvý Ty, ktorému som sa rozhodla zdôveriť, samozrejme, aj po rozhovore s manželom v rámci našich otvorených vzťahov. Veľmi Ťa prosím, odpovedz mi, aký máš ty na to názor. Ďakujem.
Ľudmila (63)
Milá Ľudmila, v prvom rade by som ti chcel zložiť poklonu za otvorenosť a veľkorysosť, za to, že napriek telesnému trápeniu je tvoj duch ušľachtilý a myseľ vidí veci v širokých súvislostiach. Za to, že v tebe nie je hnev, ukrivdenosť a pesimizmus. Nad tvojím listom som dlho premýšľal. Nemám zažitú tvoju skúsenosť, neviem, aké to je dlhodobo prežívať fyzické obmedzenie, neviem aké to je nemôcť vyjsť z domu, nezažil som, aké to je rozmýšľať v kategórii „neviem, koľko tu ešte budem“. Ale snažím sa vcítiť. Do teba, do tvojho manžela, aj do jeho vnímavej partnerky. A spomenul som si pritom na jednu múdru starú Američanku, ktorú som kedysi stretol. Povedala „Každý robí, čo vládze. Ak nevládzeš vyniesť kufor na druhé poschodie, nájde sa niekto iný, kto vládze. Ak nevládzeš zdvihnúť ruky, aby si si učesal vlasy, aj na to sa niekto nájde. Ale milovať vládze každý.“ Z toho vyplýva, že ak nemôžeš so svojím manželom dlhodobo mať sexuálny život, je výrazom tvojej hlbokej lásky k nemu, že mu ho dopraješ inde. No hoci nemáte sex, môžete mať ďalej lásku s jej inými prejavmi. Môžete sa pobozkať, pohladiť, môžete sa spolu zasmiať, môžete zdieľať vaše každodenné zážitky. Ste partneri a každý z vás je tomu druhému oporou. Tvoj muž je pri tebe a neopúšťa ťa a ty mu zase nerobíš zo života peklo. Snaž sa nerezignovať na prejavy náklonnosti, ani na svoju ženskosť, nielen pre svojho muža, ale aj pre seba samú. Možno to bude namáhavejšie, ale hoci nechodíš von, je dôležité, aby si sa pri pohľade do zrkadla necítila ako pacient, ale ako žena, čo môže prijať návštevu a nenechať sa pritom ľutovať. Mimochodom – návštevy – niekedy lezú na nervy, ale ak máš medzi blízkymi ľudí, ktorí vyžarujú dobrú náladu a nehovoria iba o sebe a o problémoch sveta, dohodni si s nimi pravidelné návštevy u teba v kuchynskej kaviarni. Neviem, aká presne je tvoja diagnóza ani prognóza, ale ako ti v slabej chvíli prizná každý lekár – niet tajomnejšej a nevypočítateľnejšej vedy než je medicína. Takže skús sa na seba pozrieť ako na skvelú veľkorysú a múdru ženu, ktorú by bolo škoda predčasne pochovať. Zo srdca ti prajem dobré zdravie a veľa lásky. Zaslúžiš si žiť dlho a šťastne a byť nám príkladom.