Zlomila som priateľovi srdce

Dobrý deň, mám 21 rokov a s priateľom som teraz 2 a pol roka. On je moja prvá láska. Náš vzťah nebol problémový. Môj priateľ ma miluje a vždy som bola pri ňom šťastná. Bola som presvedčená, že jedného dňa sa chcem aj zaňho vydať a spolu s ním kráčať na ceste životom. Rozhodli sme sa spolu odísť do zahraničia. Krásna krajina, obaja sme mladí a šikovní. Veľmi rýchlo sme si našli prácu a začali zarábať. A vtedy sa stalo to, čo som si nikdy nemyslela, že by sa mi mohlo prihodiť. Mám kolegu, ktorý ma začal veľmi priťahovať a postupne ako sme sa každý deň stretávali v práci a viac sa spoznávali, sme sa do seba zaľúbili. A nastal problém. Ako sa rozhodnúť? Priateľa poznám a kolegu až tak nie. Tak som začala premýšľať: Čo má môj kolega, čo nemá môj priateľ? Keď som začala chodiť s mojím priateľom, bola som ešte dievčatko 18-ročné, bola som iná, ako som teraz. Môj priateľ bol tiež iný. Keď sme sa spoznali, bol v zlej spoločnosti, pomohla som mu dostať sa z toho, bol vtedy tiež ešte len taký chlapec, ktorý hľadá svoju cestu. Spolu sme sa vyvíjali a menili. On sa pri mne zmenil na chlapca, ktorý vie, čo chce, a ja na ženu, ktorá chce pri sebe muža, nie chlapca. Problém je v tom, že môj priateľ sa síce mohol zmeniť na muža, ale ja ho stále takého nevidím a nevnímam. Môj kolega je chlap, pri ktorom sa cítim byť ženou. Možno je to aj tým, že je starší. Má 24 rokov, ale jeho postoje, to, ako vie aj všetko opraviť, že vie chytiť vŕtačku do ruky a že pôsobí tak sebaisto a mužsky, ma veľmi priťahuje. Je veľmi zodpovedný, je zástupca šéfa nášho podniku, takmer všetko má na starosti on. Veľmi by ma chcel a priznám sa, že aj ja jeho. K priateľovi cítim priateľstvo a úctu, dokonca keby mi oznámil, že si našiel priateľku, tak by mi to ani nevadilo. Sme viac priatelia ako partneri. Nie som nečestná a ani som priateľa nepodviedla. Povedala som mu na rovinu, ako sa veci majú. Že som sa zaľúbila do kolegu a že si chcem nájsť vlastný byt, aby som ho mohla lepšie spoznávať, lebo tiež nechcem hneď vhupnúť do nového vzťahu bez uváženia, lebo opatrnosti nikdy nie je dosť. Ale môj priateľ sa strašne rozplakal. Veľmi trpí a ja tiež. Mám výčitky, že si nezaslúžim byť v živote šťastná, keď som zlomila priateľovi srdce. Že si koledujem o to, aby mi jedného dňa kolega – ak by nám to vyšlo – spravil to isté kvôli inej. Ešte stále sa môžem rozhodnúť. Buď zostanem s priateľom a lásku ku kolegovi nejako uhasím (neviem ako), alebo pôjdem za tým, čo cítim, hoci všetko je risk a ja neviem, čo ma čaká v budúcnosti. Ale má význam zostávať s niekým z ľútosti? A čo ak by som sa aj rozhodla zostať pri priateľovi a pripravila sa tak o možnosť byť s mužom, ktorý je naozaj pre mňa ako stvorený a pre môjho priateľa bude tiež niekde tá pravá, hoci teraz si to nechce pripustiť. Neviem, ako sa mám rozhodnúť. Nechcem nikomu ublížiť.
Klára (21)

Myslím, že ste rozhodnutie už urobili, uskutočniť ho vám bráni strach a pocit viny. Zamilovať sa do iného však nie je hriech, za ktorý by ste sa mali škvariť v pekle. S vaším priateľom nemáte štyri deti a dve hypotéky, neklamete mu do očí ani ho nenechávate napospas so smrteľnou diagnózou v džungli medzi ľudožrútmi. Po dva a pol roku ste zistili, že vám srdce búši pre iného muža, a keďže nikde nie je napísané, že musíme mať do konca života priviazanú svoju prvú lásku v kuchyni o radiátor, nadýchnite sa a s čo najväčšou zdvorilosťou sa od priateľa odsťahujte. Pretože vy dvaja ste v situácii, keď vás vzájomne viaže iba láska. A keď je tej už menej, je normálne sa v dobrom rozísť a je od vás múdre, že chcete odísť „k sebe“ a nie rovno ku kolegovi. Mám však potrebu povedať ešte niečo: keby sme v našich partneroch nevideli okrem súčasnosti aj minulosť, naše vzťahy by boli kratšie a menej znesiteľné. Muži by častejšie opúšťali večne naštvané semetriky, lebo by v nich už nevideli tie rozosmiate dievčatá, čo sa s nimi kedysi bozkávali v noci v parku. Ženy by sa rozvádzali s pupkatými lenivcami rozvalenými na gaučoch, lebo by v nich už nevideli mladíkov, čo im nosili kvety a liezli za nimi po hromozvode. Takže to, že v priateľovi vidíte stále chlapca, to nie je chyba, ale spôsob, akým my ľudia vnímame milované osoby. A čo sa kolegu týka: kým sa do toho vrhnete po hlave a spálite za sebou mosty, zvážte, čo všetko je naozaj on a jeho kvality a čo všetko je len vábenie nepoznaného a ukrytého v náznakoch rečovej bariéry a iných sociálnych a kultúrnych súvislostí.