Koľkokrát treba dať niekomu šancu zaujať?

Milý Maxim, v živote, a to myslím v tomto a zrejme ani v predošlých životoch, som nepísal žiadnemu spisovateľovi/her­covi/futbalis­tovi/Pamele/Am­ber a dokonca ani Vilovi. Ale keďže mám teraz pretlak energie a práve som prečítal jednu z tvojich kníh, mám teda otázku. Mám 29 rokov, celkom slušnú prácu, auto prémiovej značky, vzdelanie, a ani výzor nie je na zahodenie. Dal som si posledného pol roka na to, aby som sa spamätal z rôznych menších či väčších avantúr, a tak som si dal celibát. Áno, znie to hrozne, je to hrozné, ale nejako som podvedome vedel, že musím. Zaujíma ma tvoj názor na to, že už pár mesiacov som randil s celkom zaujímavými ženami, ktoré nikdy neodmietli moje pozvanie von, ale ja som nejako nemal chuť to niekam s nimi dotiahnuť. A myslím, že to je niečo v podvedomí, čo mi bráni, aby som si do bytu, ktorý som mal prenajatý kedysi ešte s mojou bývalou, vodil ďalšie ženy. Nejaká tá sila, o ktorej človek nevie, ale podvedome koná v súlade s ňou. A ešte niečo by ma zaujímalo – podľa čoho si v mojom veku vyberať partnerku? Koľkokrát je podľa teba dobré dať niekomu šancu, či ťa zaujme, či to niekam vedie?
Peter

Keďže láska na prvý pohľad sa vyskytuje mnohonásobne častejšie vo filmoch než v skutočnom živote, myslím, že dať niekomu šancu, či ťa zaujme, môžeš pokojne aj trikrát. Je však lepšie, keď je tá šanca v podobe niečoho iného než je klasické rande, pretože jednak na týchto akciách bývajú ľudia v kŕči a vo vleku nepísaných pravidiel správania a jednak, ak máte trikrát rande a ty nič, lebo zistíš, že to nezafungovalo a už sa neozveš, tak to tá žena musí brať ako hulvátstvo. Ženy si tie rande nejako počítajú, zaraďujú, špekulujú o nich, rozoberajú to s kamarátkami a keď ste na treťom rande, hoci ty vieš, že z tohto nič nebude, lebo ti chýba ten vnútorný náboj, ona má na sebe možno svoju najlepšiu spodnú bielizeň a predstavuje si váš svadobný deň. Ak nič nenasleduje, cíti sa podvedená, hoci ty si sa správal korektne. Takže ak proste nie si zamilovaný a len tak skúšaš a oťukávaš, voľ iné formy kontaktu, teda niečo pracovné, polopracovné, v partii, na akcii, kde je viac spoločných známych, teda záležitosti, ktoré nie sú v kategórii „rande“. A vyberaj si ženy, ktoré sa ti páčia, iné pravidlo na to neexistuje. Také, s ktorými ti je dobre. Ktoré majú energiu, čo ťa priťahuje. Alebo aj, podľa overenej múdrosti: „nie je dôležité, ako veľmi koho miluješ, ale kým si, keď si s ním“, teda aby ti bol sympatický ten chlapík, akým sa pri nej stávaš. Mám kamaráta, ktorý si pri výbere partnerky všíma len tri veci: či jej chutí jesť, či sa srdečne smeje a či dodržiava sľuby. Nemal ich veľa, ale všetky boli fajn a potom si našiel takú, čo bola celkom mimo všetkých jeho kritérií a s tou sa oženil. Toľko instantné rady v tejto iracionálnej oblasti. Teraz k tomu celibátu: ja si myslím, že je to nielen v poriadku, ale aj celkom múdre, trochu si v živote vyvetrať a až potom sa púšťať do ďalších vzťahov. Na tvojom mieste by som aj vymenil to bývanie, v ktorom sa možno udiali veci, na ktoré nerád spomínaš. Jednak preto, že sú ľudia, čo tvrdia, že aj priestor dokáže nasiaknuť negatívnymi energiami a jednak preto, že ak urobíš zmenu vo fyzickom svete, aj tvoj mentálny svet sa nastaví na novú kapitolu, spustí nový program. Teda program „Niekoho stretnem, čo sa mi bude páčiť a bude nám spolu dobre“ a nie „Len aby som neurobil zase chybu“. No a či ten byt bude prenajatý alebo tvoj, to je jedno, určite si však doň kúp novú posteľ, aby bola len tvoja, aby bola pohodlná a podľa tvojho vkusu. Aby sa v nej dalo spať, čítať, snívať a bola dosť veľká pre dvoch. Zvyšok už nejako vyplynie, nemám o teba strach.