Foto: archív Tamary Dikyovej
Nasledujúci rozhovor je prepísanou a editovanou podobou relácie Ide o nás a rozhovoru, ktorý sme v nej viedli s Tamarou Dikyovou online. Pozrieť si ho môžete nižšie.
V živote každého speváka alebo umelca je nejaký zlomový bod, keď sa rozhodne vlastne pre tú svoju kariéru. Aký bol ten váš?
Ten smer bol jasný pomerne dávno. Už niekedy v detstve som si uvedomovala, že chcem raz stáť na pódiu, na divadelných doskách, a mala som šťastie, že postupne som prechádzala z jednej méty k ďalšej. Otvárali sa ďalšie a ďalšie dvierka – vďaka tým predošlým – skrátka sa to stupňovalo. Dnes je obdobie cirkusu, ktoré si užívam a nechávam voľný priebeh tomu, čo príde. Veci v mojej kariére prišli postupne a som vďačná za všetky projekty, na ktorých som pracovala.
Priznám sa, aj ja som občas sníval, že budem stáť na pódiu, keď som bol tínedžer. Ale mne chýbal spevácky talent. Vám asi nie. Kto ho objavil?
(úsmev) V podstate tak kultúrne na východnom Slovensku spievame všetci. Som z východu, vyrastala som v hudobníckej rodine – moja maminka spieva, otec je muzikant. Začínala som folklórom, ku ktorému sa postupne pridalo aj štúdium hry na klavíri na základnej umeleckej škole. Do toho som pridala neskôr dramatický odbor, spev a bol to práve spev, ktorý ma najviac bavil. Išiel zo mňa prirodzene. Veľmi som túžila študovať na konzervatóriu a po prijímačkách v Bratislave som sa dostala na cirkevné konzervatórium, kde ma naučili tvrdej práci a disciplíne.
Čítajte viac Stratil som samého seba a bol som na dne. Ján Ďurica o tom, ako mu najväčší pád ukázal novú životnú cestu
Máme veľa umelcov, naozaj šikovných ľudí v rôznych umeleckých oblastiach, ale zdá sa mi, akoby sa vždy cítili byť trošku limitovaní krajinou, v ktorej sa narodili. Neodvažujú sa pohnúť za jej hranice. Vy ste tak spravili. Považujete sa za súčasť generácie, ktorá už má odvahu?
Úprimne, moje hranice kedysi tiež nesiahali ďaleko. Rozmýšľala som maximálne nad Českou republikou a aj v tom zohral rolu najmä fakt, že som išla študovať na Janáčkovu akadémiu múzických umení v Brne. Ani som veľmi nechcela, túžila som zostať na Slovensku, ale osud to zariadil inak. Sama mám občas ešte kontrolku, ktorá mi blikne a zasvieti sa: Si východniarka zo Slovenska, z malej krajiny. A človek si skrátka menej verí. Ale nemali by sme to robiť, pretože – ako vravíte – žije tu naozaj veľa šikovných ľudí. Zároveň verím, že predsudok o tom, odkiaľ pochádzame, už stráca na intenzite. A to vnímam ako skvelé.
Stali ste sa súčasťou speváckeho súboru Cirque du Soleil. Viete nás previesť v spomienkach procesom – ako sa to vlastne celé stalo? Prvý impulz, kasting, správa, že vás berú…
Tú historku som už rozprávala neraz, pravdou je, že na konkurz som sa odhodlala prihlásiť len na popud mojich kamarátov, ktorí ma motivovali. Končila som vtedy ročník na JAMU a posielala som prihlášky kade-tade. Do rôznych divadiel, na spolupráce, a tak som vlastne skúsila poslať jednu aj na konkurz do Cirque du Soleil. Nečakala som, že by ma na konkurz vôbec zavolali, a stalo sa to. Neverila som si, no šla som to skúsiť. Bol to jeden z mojich najpríjemnejších konkurzov, aké som kedy zažila. Na jedného speváka si vyhradia celú hodinu, venujú sa vám. Počas toho sa všetko nahrávalo, hovoria s vami, okamžite dostanete spätnú väzbu. Niečo nevyjde, môžete to skúsiť zaspievať ešte raz. Hoci som mala jazykovú bariéru v angličtine, zvládli sme to. Vybrali ma do databázy a potom mi každý tretí či štvrtý mesiac prišla pozvánka na ďalší konkurz na konkrétnu šou. Povedali mi: „Budeme vás potrebovať buď o tri mesiace, alebo o desať rokov.“ Keď štyri šou nevyšli a prišla pandémia, túto možnosť som už tak trochu zahrabala. O to viac ma prekvapila ďalšia ponuka do šou Bazaar. Písal sa rok 2022 a zrazu sa mi zastavil svet, lebo som nevedela, či mám všetko, čo som si rozbehla v Brne, nechať tak. Ale ponuka znela príjemne a po pandémii som mala väčšiu odvahu. Povedala som si, kedy to skúsiť, ak nie teraz? Mala som mesiac a pol na to, aby som si zbalila kufre, zamkla izbu v Brne a všetkým povedala dovidenia. Bol to skok do neznáma, ale príjemného. Odcestovala som do Montrealu, kde je základňa súboru, a tam už sme trénovali s vokálnym koučom, fyzicky, učili sa líčeniu na konkrétnu šou, keďže každý účinkujúci sa líči sám – skrátka som sa vrhla do kolotoča, ktorý dokázal vyplniť aj osem hodín denne – ako klasický pracovný deň.
Foto: archív Tamary Dikyovej
Teraz ste ma prekvapili – vy sa líčite sama? Znamená to, že často komplikované mejkapy, ktoré vidieť na predstaveniach, si musí urobiť každý účinkujúci vlastnými rukami.
Áno. Každý večer sa každý artista líči sám. Začínala som na hodine a štyridsiatich minútach, ale teraz to už zvládam za štyridsať minút. Kým sa to človek naučí, trvá to, ale potom už jednotlivé ťahy dostane do ruky. Pre mňa je to zároveň taká meditácia pred predstavením, keď sa zameriam na seba a upokojím sa. Tento proces mám veľmi rada a užívam si ho.
Ako vás prijala vaša medzinárodná rodina? Cirque du Soleil je naozaj súbor talentovaných ľudí z celého sveta?
Bola som veľmi milo prekvapená. Všetci sú otvorení, podporujúci a chápaví. Vedia, aké je náročné byť ďaleko od rodiny a priateľov. Je to taká bublina, ktorá spolu jazdí po svete. Od prvého momentu som sa cítila, že tam patrím a že som doma. Každý chce, aby tam bola príjemná atmosféra, nie naopak. A myslím, že to veľmi dobre funguje. Medziľudské vzťahy sú naozaj vrúcne.
Čítajte viac Krása na parkete sa nezaobíde bez bolesti, priznáva najlepšia slovenská tanečnica. Arcolinová žije v Hongkongu s Talianom, spolu kraľujú svetu tanca
Vznikajú napríklad v zákulisí Cirque du Soleil aj lásky alebo dokonca manželstvá?
Áno, vznikajú. Nie je to žiadne tajomstvo.
Takže nemáte klauzulu v kontrakte, že súkromné vzťahy na pracovisku nie sú povolené?
(smiech) Nie, to by asi veľa ľudí dostalo vyhadzov. Ale vážne, je to povolené a nerobí to žiadnu neplechu.
Foto: Xurde Margaride
Aktuálne účinkujete v predstavení Kurios – Kabinet kuriozít, s ktorým ste prišli do Prahy. Od momentu, čo ste sa prvýkrát predstavili so súborom Cirque du Soleil, prešli tri roky. Máte pocit, že vás práca posunula ako umelkyňu a ako speváčku?
V tomto konkrétnom predstavení sa ešte tak trošku hľadám a usádzam. Ale predošlá šou Bazzar mi dala veľkú skúsenosť – aj z osobného mentálneho hľadiska. Naučila ma nebyť na seba taká prísna, až prehnane striktná, čo som bývala. Pochopila som, že chyba vás môže posunúť vpred a stáva sa, lebo sme ľudia. Robíme živú šou, v ktorej sa stanú aj kiksy. Môj najväčší problém bol, že som chcela robiť každú šou na stopäťdesiat percent. Keď ich máte desať za šesť dní, zistíte, že to nejde a treba si sily rozložiť. Pochopila som, že aj deväťdesiat percent je v poriadku a kvalita ostáva. Predstavenie ma naučilo práci s telom aj s hlasom. Nie vždy sa človek zobudí v najlepšej kondícii, a vtedy mi pomáha technika, ktorú som nadobudla počas štúdia. Získala som tiež väčší komfort na javisku a sebavedomie.
Čítajte viac Odišla som zo seriálu a opustila som lásku, hovorí otvorene herečka Eva Mores. Niekedy je najťažšie zachovať sa správne, priznáva nová hviezda Sľubu
Osvojili ste si teda aj nové rituály, ktorými si chránite hlas? Aby vám to takpovediac spievalo aj o tridsať rokov?
Je pravda, že toto bola doteraz pre mňa najväčšia škola. Úprimne priznám, predtým som obzvlášť nedbala na hlasovú hygienu alebo životný štýl – viete, temperamentná východniarka, všade kričí, všade je jej veľa. (smiech) Ale možno aj tým, že človek je vzdialený od kamarátov, rodiny, trošku som sa asocializovala, no v dobrom zmysle slova. Naučila som sa byť viac sama so sebou, aj mať hlasový pokoj, aj sa o seba viac starať. Predtým som to nepoznala. Možno by som vekom nadobudla takéto skúsenosti aj bez ohľadu na Cirque du Soleil, ale keďže som jeho súčasťou, viem, že práca pre súbor ma naučila veľkej sebadisciplíne a režimu. Je tam obrovská zodpovednosť postaviť sa každý deň na javisko a podať výkon. Pozná to každý akrobat, ale aj každý člen súboru.
Koľko predstavení odohráte ročne?
Zhruba tristo.
To znamená, že vlastne z 365 dní v roku 300 dní spievate?
(smiech) Možno aj viac, lebo ja si niekedy spievam aj mimo šou.
Foto: archív Tamary Dikyovej
Keď by sme mali milovníkom umenia odporučiť, prečo si ísť vlastne pozrieť Kurios – okrem toho, že tam uvidia aj Slovenku Tamaru Dikyovú – aké dôvody by ste vybrali?
Poviem to sama za seba ako divák, keďže som naše predstavenie videla aj zo stoličky v hľadisku a bez práce na javisku. Hoci poznám zákulisie a sama som pracujúca členka, sedela som tam s vyrazeným dychom a nechápala som, čo všetko sa pred mojimi očami deje. Je to šou, ktorá oslavuje predstavivosť a vzdáva jej hold. Hlavným heslom je, že všetko je možné a my si môžeme vysnívať naozaj čokoľvek. Aj to, čo si myslíme, že možné nie je, sa môže stať. Je veľmi povznášajúca, optimistická a divák v nej nájde rôznu škálu emócií – od smiechu až po dojatie. Samozrejme, je tam to spektakulárne umenie Cirque du Soleil. Je to jedna z jeho najväčších šou, ktorá je na scéne už jedenásť rokov. Celé to steampunkové prostredie pôsobí ako z iného sveta.
So snívaním ste mi nahrali na poslednú otázku. Kde sa vidí Tamara Dikyová o pár rokov, keď sa etapa v Cirque du Soleil možno skončí? Aké sú vaše ďalšie plány a ambície?
Veľmi zaujímavá otázka, lebo teraz sa tak nejako snažím si to celé vymyslieť a vysnívať si nové veci. Musím úprimne povedať, že momentálne neviem a verím, že je v pohode povedať aj, že neviem… Samozrejme, sú nejaké plány, nad ktorými uvažujem. Uvidíme, či vyjdú.
