V rozhovore s bývalým futbalistom Jánom Ďuricom sa dozviete:
- ako prežíval koniec profesionálnej kariéry a prečo hovorí o „páde úplne na dno“.
- prečo mal pocit, že stratil samého seba a svoju identitu.
- o najťažších momentoch, keď bojoval s psychikou a mal aj tie najčiernejšie myšlienky
- ako vníma tlak verejnosti na výkony futbalistov
- myslí si, že existuje dostatočná psychologická podpora v slovenskom športe
- čo si myslí o neúčasti Dávida Hancka a Dominika Greifa na zápasoch v Severnom Írsku
- prečo je pre neho reprezentácia cťou a nie prácou za peniaze
- ego jednotlivca verzus tím v športe
- ako mu skúsenosti z detstva, keď prespával na štadióne, pomohli prekonať najťažšie obdobie
- prečo podporil rómskych chlapcov v projekte Pomôžte talentom
- o tom, ako sa ako jediný Slovák v maďarskom tíme postavil za spoluhráčov a prečo je dôležité búrať predsudky.
- ako vedie vlastnú dcéru a čo tvorí základy jeho výchovy
- o jeho novej ceste mentora a kouča mladých športovcov
- čo by dnes odkázal svojmu mladšiemu ja
"Koniec kariéry bol pre mňa strašný šok. Nebol som na to pripravený a v tej chvíli som stratil aj samého seba. Stratil som svoju identitu a ani som nevedel, kto vlastne som,“ priznal Ďurica, ktorý roky patril k oporám slovenskej reprezentácie. Po zavesení kopačiek na klinec prišlo obdobie, ktoré bolo po psychickej stránke extrémne náročné. „Prišiel taký pád úplne na dno. Fakt musím povedať, že to bolo strašne náročné. Hľadal som samého seba.“
Boj bol pre neho o to ťažší, že ho viedol sám. „Mal som niekedy aj také myšlienky, tie najhoršie, tie najčiernejšie, že som rozmýšľal, že si dokonca zoberiem aj život,“ odhalil v rozhovore s tým, že odmietol drogy či antidepresíva a rozhodol sa hľadať vnútornú silu. Našiel ju aj v spomienkach na vlastné detstvo, ktoré tiež nebolo jednoduché. „Stala sa nám tá vec, že sme sa ocitli ako keby na ulici. Vtedy som naozaj nemal nič,“ zaspomínal si na obdobie, keď jeho rodina prišla v exekúcii o byt a on ako tínedžer žil istý čas priamo na štadióne. Práve táto skúsenosť ho podľa jeho slov naučila pokore a vďačnosti.
Čítajte viac Panické ataky som mala 10-krát za deň, dotkla som sa dna, priznáva Zuzana Smatanová. Hovorí o sebe, aby pomohla iným
„Mne nikdy peniaze šťastie nepriniesli, ani sláva. Život je o jednoduchých veciach a keď som vtedy stratil naozaj všetko, mal som len futbal. Nemal som odkiaľ vedieť, že raz možno budem štrnásť rokov hrať s reprezentáciou, alebo zarobím peniaze, budem úspešný. To človek nikdy nevie. Ale keď som sa oprel o futbal, keď som bol na ihrisku, bol som slobodný a bolo to to najkrajšie – aj keď som nevedel, čo mi prinesie zajtrajšok. Skrátka som robil maximum pre to, aby každý ďalší deň bol lepší a lepší,“ zaspomínal si Ďurica pre Ide o nás.
Foto: Ivan Majerský, Pravda
Možno aj vďaka tomu dnes vníma sociálne bariéry citlivo a snaží sa ich búrať. Aktuálne sa angažuje aj v projekte občianskeho združenia Divé maky a podporuje mladých rómskych futbalistov, ktorých snom je hrať v klube FC Galaktik Košice. Spoločne s kolegami Jurajom Kuckom a Martinom Škrtelom sa stali ambasádormi kampane Pomôžte talentom. Cieľom je vyzbierať financie do Fondu neziskového združenia Divé maky na podporu šiestich futbalových talentov z Luníka IX. Zo zozbieraných financií budú môcť byť hradené tréningy, športové vybavenie či cestovné náklady spojené s ich snom.
„Sú to veľmi talentované deti, ale potrebujú našu podporu. Aj desať eur, ktoré by niekto poslal, by pokrylo nejaké náklady. Takže takáto pomoc by sa určite pre týchto chlapcov zišla,“ pokračoval Ďurica, ktorá verí, že šport môže búrať predsudky a stmeľovať. Spomenul si na príhodu z mladosti z Dunajskej Stredy, kde ako jediný Slovák hral v tíme plnom maďarských spoluhráčov. Keď sa však raz ocitli na zápase, kde na nich tím súperov pokrikoval urážky pre pôvod, postavil sa na ich stranu. „Vtedy sa zmenila celá chémia v mužstve. Zrazu videli: ‚Aha, on sa postavil na našu stranu, pritom nemusel.‘ Dá sa to, ale musíš ukázať cestu,“ vysvetlil.
Čítajte viac Hviezda Ivety Alžbeta Ferencová: Nikto nenapíše beloška Mórová, prečo mne potrebujú dávať prívlastky?
Po tom, čo si sám prešiel psychicky náročným obdobím, sa rozhodol pomáhať iným. Dnes pôsobí ako mentálny kouč a mentor pre mladých športovcov, ktorým odovzdáva svoje skúsenosti. „Ja môžem byť nástrojom pre tých mladých. Viem sa do toho vžiť, lebo naozaj skúsenosti mám a strašne ma to baví,“ hovorí o novej ceste. A čo by odkázal tomu malému chlapcovi, ktorý kedysi sníval na štadióne o veľkej kariére? „Odkázal by som mu, že zvládli sme to. Je to už minulosť a nech nám život prinesie čokoľvek, nech je to dobrodružstvo a nech ten deň stojí za to.“
V rozhovore sme však otvorili aj ďalšie témy. Ako vníma rozhodnutie Dávida Hancka uprednostniť pôrod dieťaťa pred reprezentačným zápasom? Môže byť národná reprezentácia bremenom? Prečo je podľa neho mentálna príprava športovcov kľúčová? A prečo je dôležité naučiť sa vďačnosti a karme nielen v športe, ale aj v živote? Dozviete sa ešte omnoho viac – v novej epizóde Ide o nás.
