Nasledujúci rozhovor je prepísanou a editovanou verziou relácie Ide o nás, ktorú Roman Serbinčík navštívil pred pár týždňami. Pozrieť si ju môžete nižšie v originálnej podobe.
Ako najčastejšie chodíte na stretnutia?
(úsmev) Doletel som. Ale autom. Ponáhľal som sa, keďže boli zápchy, snažil som sa letieť, aby som prišiel načas. Ale nie balónom.
Venujete sa mu už bezmála dvadsať rokov. Ale ako sa také čosi začne? Kde sa dospievajúci chlapec dostane k balónom? Alebo je to len o snoch, ktoré si človek postupne splní?
U mňa sa to začalo už v ranom detstve, niekedy roku 1996. Mal som asi osem a prvýkrát som letel na jedinej – a najkrajšej balónovej fieste – na Slovensku. Koná sa pravidelne v Košiciach. Malo to však pádny dôvod, môj otec lietaval balónom a je dlhoročný pilot. S ním som sa ako malý chlapec vzniesol do výšin a už mi tá vášeň pre lietanie zostala a ťahala sa mojím životom. Niekedy trošku viac, inokedy menej. Mal som aj istú pauzu, po maturite som odišiel do Rakúska. Snažil som sa ujať, skúšal som rôzne práce, robil všetko možné. Aj vtedy ma to však ťahalo k lietaniu a letiskám. Keď som potom spoznal jedného pilota v Bratislave, najprv sme sa spriatelili, začal som mu aj pomáhať a napokon – aj pod jeho vplyvom – som sa dostal až k pilotovaniu. Absolvoval som pilotný kurz, získal preukaz, založil si firmu a vyletel do nebies (smiech).
Nad lietadlom ste nikdy nerozmýšľali?
Jasné, to bol akýsi prvotný sen. Stať sa pilotom stíhačiek – ako malý chlapec sme s mojím dedkom stavali rôzne modely lietadiel. Hrával som sa s nimi, v duchu som bol stále v oblakoch a vedel som, že raz chcem lietať. Vtedy by mi ani nenapadlo, že to budú práve teplovzdušné balóny. Ale jeden malý sen stále mám a rád by som si ho splnil. Chcem si urobiť pilotný kurz aj na helikoptéry. Majú výhody oproti balónom – pretože pri nich je potrebné mať tím ľudí, ktorí pomáhajú. Keď sadnete do helikoptéry, môžete vzlietnuť aj v úvodzovkách v trošku horšom počasí a z hangáru ju tiež dostanete aj bez pomoci iných.
Čítajte viac Ako pubertiačka som tomu nerozumela, priznala dcéra Karola Duchoňa. Jeho druhá rýchla svadba ju ranila, na otca je však hrdá
Ako vlastne vyzerá bežný deň letu balónom? Keď hovoríte o tíme ľudí, koľkých vlastne na let potrebujete?
Bežná príprava sa začína niekoľko hodín vopred. Najdôležitejšie je sledovanie počasia, čo je alfou a omegou našej práce. Potom zisťujem informácie o pasažieroch, ich počte a hmotnosti, aby som vedel prispôsobiť podmienky. Keď všetko sedí, let sa potvrdí – pri ranných letoch zvyčajne večer predtým. Na mieste potrebujem minimálne dvoch ľudí: pilota a šoféra sprievodného vozidla. Keď však chodíme na rôzne fiesty a stretnutia, máme svoj špeciálny štvorčlenný tím. Na nafúknutie komerčného balóna sú potrební minimálne štyria ľudia. Samotných cestujúcich sa snažíme takisto zapájať priamo do diania. Let balónom totiž nie je len o preletení z bodu A do bodu B, ale je to komplexný zážitok, ktorého súčasťou je aj príprava.
Existujú nejaké špeciálne miesta, kde môžete balóny nafukovať? Predsa len – lietadlá majú svoje letiská.
Na nafúknutie balóna potrebujeme dostatočne veľkú, nezastavanú plochu bez stromov či elektrických vedení. Čo sa týka vzletu, je dôležité mať vopred dohodnuté a schválené miesto, ideálne od majiteľa pozemku. Pri pristávaní je to však iné. My neletíme z bodu A naspäť do bodu A, pristaneme tam, kam nás vietor zanesie. Oficiálne môžeme podľa zákona pristávať takmer všade, pretože balón nie je možné ovládať v zmysle – dosadnem na toto pole alebo pristanem na tamtom vŕšku.
Veta, že „balón nie je možné ovládať“, znie zaujímavo…
(smiech) Presne tak. Je to moja obľúbená veta, ktorú často opakujem: Vždy viete, kde štartujete, ale nikdy neviete, kde presne pristanete. V tom spočíva romantika aj adrenalín. Dokážete približne určiť smer, ale nemôžete si povedať: „Táto lúka je krásna, pristanem presne tam.“ Môže sa stať, že pristanete na ideálnom mieste, no rovnako tak aj vedľa v kukuričnom poli. Dávame si však veľký pozor, aby sme pristávali na miestach, kde nespôsobíme žiadnu škodu.
Foto: archív Romana Serbinčíka
Máte teda aj zážitky, keď ste pristáli na mieste, z ktorého ste vôbec neboli nadšený?
Množstvo. Naposledy som intenzívny zážitok zažil pred mesiacom v Indii. Bola to síce balónová fiesta, organizovali už desiaty ročník, ale išlo skutočne o dobrodružný zážitok. Ocitli sme v prostredí, kde okolo nás boli len palmové polia. Skúsenejší kolegovia mi radili: „Keď zbadáš akékoľvek voľné miesto, pristaň, lebo ďalšie už byť nemusí.“ Asi po 45 minútach letu som pod nami zbadal úzky pás zeme, hovorím môjmu tímu: Ideme dolu. Začali sme klesať cez palmy, polámali sme pár listov, a keď sme boli len pár metrov nad zemou, môj kopilot skríkol: „To je žaburina, pod nami je voda a močiar!“ Už sa nedalo nič robiť. Balón po odvetraní dosadol s hlasným „bľup“ a do polovice sa ponoril do vody. Dostať ho odtiaľ von s pomocou domorodcov bol naozaj zážitok.
Čítajte viac Diana Mórová: Keď mi muž neotvorí dvere, musím si ich otvoriť sama. Prezradila aj, čo vštepuje synovi Quidovi
Dá sa vlastne s balónom stroskotať?
Dá, teda ak si pod slovom stroskotať predstavíte nejaké neznáme alebo neprebádané miesto. V našom prípade aj miesto so zlou dostupnosťou. Keď letíme, vidíme zhora kopce, lúky aj príjazdové cesty. Ale niekedy ich stratíte z dohľadu a môže sa stať, že dosadnete tam, kde žiadna nevedie. Balón však odtiaľ treba nejako dostať – podobne ako to bolo práve v Indii. V istom zmysle je však každé pristátie balónom trochu núdzové, lebo nikdy neviete, čo vás čaká, ale je to aj taká hra so slovíčkami. Lietam predovšetkým v Rakúsku a len čo nazvete pristátie na nejakom neprebádanom mieste núdzové, aktivujú sa všetky záchranné zložky, ktoré vám vyrazia na pomoc.
Kde sa vám lieta lepšie? V podmienkach malebnej stredoeurópskej krajiny, ktorá má relatívne stabilný poveternostný systém, alebo trebárs keď vyrazíte do tropickej Indie či horúcich Emirátov?
Dobre sa lieta všade, kľúčové je však ročné obdobie. Boli sme v Katare, v Saudskej Arábii aj v Indii. V arabských krajinách sme leteli v období, keď tam bolo príjemných 20–25 stupňov, takže to bolo skvelé. Dôležité je, aby krajina mala vhodné podmienky na pristátie. India v tomto smere nebola ideálna – buď tam boli palmy, alebo – ako sa stalo kolegovi na druhý deň – ryžové polia plné vody. Ja som už síce na druhý deň po našom zážitku z močiara odmietol letieť, ale zostal som na zemi ako člen posádky, ktorá vyráža za balónom. Tak sme si to zopakovali v rozmočenom ryžovom poli. Sú však z toho dobré videá na Instagrame (smiech). Najdôležitejšie je, aby mal balón kde bezpečne dosadnúť – či už na púšti, lúke, alebo na poli.
Foto: archív Romana Serbinčíka
V posledných rokoch sa veľa hovorí o zmene klímy, ktorá ovplyvňuje počasie. Má to vplyv na vašu prácu? Sú podmienky na lietanie horšie ako napríklad pred desiatimi rokmi?
Osobne to až tak nepociťujem. Roky a sezóny sa striedajú. Sú sezóny, keď viac fúka alebo je viac búrok, a potom sú také, keď je počasie takmer ideálne. Zachytil som názory niektorých starších pilotov, že kedysi to bolo lepšie, ale ja si myslím, že je to skôr o cykloch. Možno o desať či dvadsať rokov budem vedieť povedať viac, zatiaľ som si však taký rapídny negatívny trend nevšimol.
Prezradili ste to už v niekoľkých rozhovoroch – v zbierke zážitkov máte okrem Indie aj Bielorusko alebo pristátie na Luníku IX. Čo sa udialo tam?
To sú obľúbené príbehy. V bieloruskom Minsku som bol na súťaži ešte na začiatku svojej kariéry. Boli sme nesmierne prekvapení, aké nádherné, čisté a moderné mesto je Minsk. Počas jedného letu sme prelietavali ponad rozsiahly lesopark a zrazu sme uvideli obrovskú bránu s ozbrojenou strážou a na konci dlhej cesty palác. Neskôr sme zistili, že je to letné sídlo prezidenta Lukašenka. A čo sa týka Luníka IX, to sa stalo počas fiesty v Košiciach. Zhodou okolností moja prvá, na ktorej som sa zúčastnil už ako pilot s vlastnou posádkou. Ako jediný z dvadsiatich balónov som sa rozhodol letieť ponad mesto, nie obchvatom. Devätnásť ich letelo jedným smerom, ja s mojím opačne. Blížil sa západ slnka, a tak som si vyhliadol na pristátie krásnu veľkú lúku. Až keď som klesal nižšie, podľa okolitých chatrčí, dymu z provizórnych komínov a davu ľudí, ktorý sa k nám hnal cez lúku, som si uvedomil, kde sa nachádzame. Trošku som sa bál, že z balóna nám nič nezostane a budú z neho šušťáky pre miestnych, ale napokon to bol super zážitok a zároveň aj adrenalín. Som jeden z mála, ktorý takto pristál. Na druhý deň sme zhodou okolností odleteli rovnakým smerom, ale už som pristával pred sídliskom Luník IX.
S lietaním sa spája aj strach. Niektorí ľudia majú dokonca neprekonateľné fóbie. Mali ste pasažierov, ktorí zažili panický atak vo vzduchu?
Našťastie nie. Mal som však prípad so starším pánom. Jeho manželka mu pred letom povedala, aby sa teplo obliekol, lebo hore bude zima, a aby nič nepil, aby nemusel na toaletu. Problém je, že z horákov sála teplo, takže jemu bolo vo vzduchu extrémne horúco, bol naobliekaný a dehydrovaný. Po dvadsiatich minútach odpadol. Našťastie sme ho rýchlo prebrali a okamžite pristáli, ale bola to pre všetkých lekcia. Vo vzduchu nie je zima – teplotný gradient sa pohybuje v rozmedzí plus-mínus dva až tri stupne v porovnaní s teplotou na zemi. A pitný režim je dôležitý.
Keď už bola reč o strachu, čo romantika? Na tú sú balóny ako stvorené, nie?
Áno, zažil som tam niekoľko romantických momentov. Aj žiadostí o ruku.
Čítajte viac Marek Rozkoš: Zo socializmu si doma uťahujeme, ale je to pre našu rodinu aj ťažká téma
Všetky manželstvá dopadli šťastne?
(úsmev) Nezisťoval som to, ale jedna žiadosť mi utkvela v pamäti. Nehovorím o tom prvýkrát. Bol to pán, ktorý si objednal let balónom pre svoju partnerku – chcel ju požiadať o ruku. Boli spolu už dlhšie, mali dve väčšie deti – možno osem a desať rokov – a podľa neho dozrel čas, aby sa oni dvaja aj zosobášili. Kúpil si letenky začiatkom sezóny – v máji – ale celý rok sa nepodarilo zrealizovať. V jeden rezervovaný termín im zmarila let búrka, na ďalší zase nemohli oni. A takto sa to ťahalo aj v ďalšej sezóne – druhý rok, taktiež niekoľko termínov a zase nič. Keď prišla sezóna číslo tri, on sa už tradične ozval na začiatku, ale počas celého leta nám to nevyšlo. Prešiel september, potom prišiel október a bol to hádam dvadsiaty termín v poradí – hovorím: To nie je možné, aby sme to už po tých troch rokoch nedali! Neviem, či to nebol vôbec môj posledný let v danej sezóne, ale nakoniec sme sa vzniesli do neba. Zhruba do výšky 800 metrov. Dal som mu znamenie, na ktorom sme sa dohodli, a on pokľakol a požiadal partnerku o ruku. Boli z toho nádherné fotky a videá, obaja boli šťastní a ešte mi sem-tam napíšu. Dostal som aj nejaké fotky zo svadby. Verím, že sú šťastní až doteraz.
Koľko ľudí sa vlastne zmestí do balóna, ktorým lietate?
Máme väčší balón, do ktorého sa zmestí päť pasažierov plus pilot. Potom máme špeciálny balón v tvare vysmiatej hlavy geparda a tam lietame v zložení pilot plus dvaja pasažieri.
Foto: archív Romana Serbinčíka
A čo robíte v prípade, ak niekto z členov posádky začne vystrájať? Skúsenosti s alkoholom potúženými pasažiermi v lietadlách má azda každý z nás, sú aj v balónoch?
Našťastie nie. Ľudia, ktorí letia prvýkrát, majú prirodzený rešpekt a aj trochu strach, takže sú poslušní. Problém by mohol nastať, keby bol niekto pod vplyvom alkoholu, čo je u nás prísne zakázané. Raz sa stalo, že prišiel pasažier, na ktorom bolo vidieť, že nie je úplne triezvy. Let sme mu zrušili a preložili na iný termín. Bezpečnosť je na prvom mieste a nechceli sme riskovať, že by jeho správanie eskalovalo.
Zmenilo vás lietanie ako človeka?
Často hovorím, že robím to, čo milujem a čo ma baví. Nie je to moja práca, je to poslanie, životný štýl. Nelietam pre peniaze – jasné, zarábam na tom niečo, ale nebol to hlavný dôvod, prečo som sa pre balóny rozhodol. Mám túto vášeň od detstva a dnes s tým žijem od rána do večera – mám koníček, ktorý ma živí. Čo môže byť lepšie, ako nájsť si prácu, ktorá je vaším koníčkom – vášňou, ktorá vás napĺňa na sto percent. Som rád, že som našiel to, čo chcem robiť.
K lietaniu ste sa dostali cez otca, s balónom vám už pomáha aj partnerka. Budete postupne zasväcovať do svojej vášne aj dcéru?
S mojou trinásťročnou dcérou už lietame. Tým, že so mnou žije v tomto „balónovom svete“, týka sa jej to dosť. Beriem ju so sebou na rôzne fiesty – boli sme v Maďarsku, Belgicku, chystáme sa do Holandska. Už vidím, že ju to začína viac zaujímať a dokonca mi pomáha. Ukazujem jej tento svet – ale či sa o pár rokov rozhodne ísť v mojich šľapajach, alebo si vyberie inú cestu, je len na nej. Podstatné je, aby bola šťastná.
Čítajte viac Zažil som klientov, kvôli ktorým som v noci nespával, priznáva Fero Mikloško. Niektorým trčala slama z topánok, peniaze nie sú všetko
Možno poletí do vesmíru ako nedávno šesť žien s letom Blue Origin. Vy máte ešte nejaký letecký sen, ktorý si túžite splniť?
Ako som spomínal, rád by som si urobil pilotný preukaz na helikoptéru. To je môj najbližší cieľ. Vesmír ma až tak neláka. Milujem lietanie a najradšej mám na ňom ten pohľad zhora. Už ako malý chlapec som sa hrával stále vo výškach a na stromoch, pozeral sa odtiaľ na zem. Lietanie balónom vám navyše umožní aj spoznávanie nových krajín, kultúr, stretávanie sa s pilotmi z celého sveta. To je obrovský benefit. Nie som fanatik, ktorý musí letieť za každú cenu – čo oceňuje aj moja partnerka. Ak počasie nie je stopercentné, radšej let zruším. Viem, že slnko vyjde aj zajtra a prídu ďalšie ideálne dni na plavbu vzduchom. Ale lietanie potrebujem k životu.
Máte nejaký odkaz pre ľudí z vtáčej perspektívy?
Nech vidia svet zhora a zažijú, aké krásne je letieť balónom. Z výšky vyzerá svet ako modelová krajina so železnicami. Ľudia sú maličkí ako mravčekovia, sledujete autá, vlaky. Je to úplne iný pohľad. Stáť v balóne sa nedá porovnať so žiadnym iným dopravným prostriedkom. Panuje v ňom pokoj, ticho prerušované len občasným zvukom horákov. Štartujeme pri východe alebo západe slnka, čo vytvára nádherné scenérie. Leťte balónom, nebojte sa a poďte si to vyskúšať!
