Jej prenikavé modré oči, alabastrová pleť a havranie vlasy z nej urobili symbol francúzskej elegancie, no boli to práve jej úlohy psychicky zlomených, posadnutých a tragických hrdiniek, ktoré ju navždy zapísali do dejín kinematografie. Isabelle Adjani, držiteľka rekordných piatich Cézarov a večná femme fatale, oslávi 27. júna neuveriteľných 70 rokov.
Tvár anjela, povesť démona
Narodila sa v roku 1955 v Paríži alžírskemu otcovi a nemeckej matke. Vyrastala na predmestí v skromných pomeroch a snívala skôr o kariére psychologičky. Osud to však zariadil inak. Už ako 14-ročnú si ju na školskom dvore všimol filmový štáb a obsadil ju do jej debutu Le petit Bougnat (1970).
Kariéra relatívne rýchlo nabrala raketové obrátky. V 17 rokoch sa stala členkou prestížneho divadla Comédie-Française, no svet filmu ju zlákal definitívne. Prelom prišiel s filmom Facka (1974), spolupráca s legendárnym Françoisom Truffautom na filme Príbeh Adely H. (1975) z nej urobila hviezdu. Za rolu dcéry Victora Huga, posadnutej neopätovanou láskou, získala svoju prvú nomináciu na Oscara. Mala vtedy len 20 rokov.
Adjani si cielene vyberala zložité a extrémne roly. Stala sa múzou režisérov, ktorí sa nebáli skúmať temné zákutia ľudskej duše. Nezabudnuteľný je jej výkon v horore Andrzeja Żulawského Posadnutosť (1981). Scéna v berlínskom metre, kde prežíva démonické posadnutie spojené s potratom, patrí k najintenzívnejším a najznepokojivejším momentom filmovej histórie. Herečka neskôr priznala, že z tohto nakrúcania sa psychicky zotavovala niekoľko rokov.
Búrlivé lásky a tajomstvá súkromia
Rovnako intenzívny ako jej herectvo bol aj jej súkromný život. Médiá ju milovali, no zároveň sa jej báli pre jej odmeranosť a ochranu súkromia. Stala sa synonymom femme fatale nielen na plátne.
Jej prvým synom je Barnabé Saïd-Nuytten, ktorého má s režisérom a kameramanom Brunom Nuyttenom, ktorý ju režíroval v životopisnej dráme Camille Claudelová (1988). Za túto rolu získala svojho tretieho Cézara a druhú nomináciu na Oscara.
Celosvetovo známym sa stal jej búrlivý vzťah s britsko-írskym hercom Danielom Day-Lewisom, považovaným za jedného z najlepších hercov všetkých čias. Ich románik bol plný vášne a rozchodov. Majú spolu syna Gabriela-Kanea Day-Lewisa, ktorý sa dnes venuje modelingu a hudbe. Slávnou sa stala pikoška, že Day-Lewis sa s tehotnou Adjaniovou údajne rozišiel prostredníctvom faxu.
Ďalšia pikoška, ktorá svedčí o jej mystickom statuse, pochádza z 80. rokov. V médiách sa rozšírila falošná správa, že herečka zomrela na AIDS. Fáma bola taká silná, že Adjani musela osobne vystúpiť v televíznych správach, aby všetkých uistila, že je živá a zdravá.
Nezmazateľná stopa v kinematografii
Je dodnes jedinou herečkou, ktorá získala päť Cézarov (francúzska obdoba Oscara) za najlepší ženský herecký výkon. Po Posadnutosti a Camille Claudelovej si sošky odniesla za drámu Vražedné leto (1983), historický veľkofilm Kráľovná Margot (1994) a sociálnu drámu Deň sukní (2008).
Jej filmografia je plná ikonických spoluprác s režisérmi ako Roman Polanski (Nájomník), Werner Herzog (Upír Nosferatu) či v posledných rokoch François Ozon (Peter von Kant).
Napriek blížiacemu sa jubileu nestráca nič zo svojej charizmy a tajomnosti. Zostáva absolútnou ikonou, ženou, ktorá dokázala byť zraniteľná aj nebezpečná, anjelsky krásna a diabolsky talentovaná. Je živým dôkazom, že skutočné legendy nestarnú – iba dozrievajú. Milujú ju aj módni tvorcovia, opakovane sa objavuje v prvých radoch prehliadok značiek ako Dior či Ami Paris a dokonca si zahrala aj v niekoľkých reklamných kampaniach. Pre médiá a fanúšikov je vďačným sústom aj jej vzhľad – a špekulácie o plastických operáciách. Jedno je však isté, či s nimi alebo bez nich, vyzerá aj so 70 na krku úžasne.