Nasledujúci rozhovor je prepísanou a editovanou verziou relácie Ide o nás, ktorú Ferdinand Leffler navštívil minulý rok. Pozrieť si ju môžete nižšie.
Narodili ste sa v decembri, v znamení Strelca. Podľa umelej inteligencie je to znamenie vhodné pre novinárov alebo spisovateľov, spája sa aj s učiteľmi, motivátormi alebo cestovateľmi, ale AI ponúkla aj záhradného architekta. Myslíte si, že mesiac vášho narodenia ovplyvnil vaše rozhodnutie stať sa tým, kým ste dnes?
Na moje znamenie som hrdý. Mám rád Strelcov, a keď ich v živote stretávam, väčšinou ich spoznám. A myslím, že na tom niečo bude. My Strelci sa rozhodujeme rýchlo, niekedy až príliš unáhlene. Aj keď som sa v živote viackrát popálil a práve kvôli rýchlosti sa rozhodol zle, zároveň mi vďaka môjmu nastaveniu neušlo viacero príležitostí. Keď sa napríklad kamaráti v škole ešte len rozhodovali, či napísať ľúbostný list dievčaťu z triedy, ja už som ho mal dávno napísaný a poslaný. A bol som to ja, kto s dievčaťom nakoniec chodil. Vedieť sa rýchlo rozhodnúť je dôležité – či už v práci v rámci záhradnej architektúry, alebo v osobnom živote. Oceňujem sám pre seba túto moju vlastnosť.
Neprináša podobný prístup so sebou občas aj úskalia, napríklad riziko zlyhania?
Samozrejme. V živote robím veľa chýb. Ale čím som starší, tým viac si ich vážim. Vraciam sa k nim a analyzujem, čo mi zlé rozhodnutie dalo a čo konkrétne sa nepodarilo. Aj keď znie takáto veta ako klišé, verím, že chyby nás dokážu posunúť. Je mi ľúto ľudí, ktorí sa zo svojich vlastných chýb nedokážu poučiť a nevnímajú omyly ako dar prichádzajúci, aby vás niečo nové naučil.
Pôvodne ste študovali stomatológiu. Ako teda prišlo rozhodnutie stať sa záhradným architektom? Bolo to rýchle rozhodnutie po pôvodnej študentskej skúsenosti?
Zubárčina nebola rýchlym rozhodnutím. Vlastne som sa na školu nejako dostal a začal som študovať. Bola to cesta, ako počas celého gymnázia umlčať dospelých – hovoril som im, že budem doktor, zubár, a nikto sa potom už ďalej nevypytoval. Keď som sa zrazu ocitol v situácii, že som mal naozaj nastúpiť do praxe, uvedomil som si, že zubárom byť nechcem. Predstava takej budúcnosti bola úplne vzdialená od toho, ako som si život plánoval a ako som ho chcel žiť. Bol som konfrontovaný s realitou a pochopil som, že chcem robiť niečo iné. Čakala ma dlhá cesta. Najprv pol roka na farme v Anglicku, rok v USA, kde som sa potuloval ako ten Honza z rozprávky, čo ide na skusy do sveta. Mal som pár dolárov vo vrecku, starý volkswagen, ktorý sa každú chvíľu kazil. Musel som pracovať, aby som sa uživil. Ale popri všetkom som mal čas premýšľať, čo by som vlastne chcel v živote robiť. Stretával som rôzne profesie, ktoré ma zaujali viac alebo menej, vôbec prvýkrát som prišiel do kontaktu so záhradným architektkom. Jeho prístup bol vtedy úplne iný, než aký mám dnes ja. Mal veľké americké auto, dvoch labradorov vzadu na korbe pikapu, vždy vymyslel nejakú záhradu, ktorú zároveň hneď zrealizoval, a išlo sa ďalej. Bol to usmievavý človek, ktorý mal blízko k ľuďom aj k prírode. Trávil veľa času vonku a mňa to, samozrejme, zaujalo. Aj podnikanie ako také. Písal sa rok 2000 a uvedomil som si, že keď pršalo a bolo škaredo, nemal vôbec problém zatočiť autom do reštaurácie a tam sme trávili čas, kým to neprestalo. Už vtedy som si hovoril, že presne toto je sloboda, akú chcem pri práci a v podnikaní zažívať. Keď som sa vrátil späť do Česka, mal som jasno.
Čítajte viac Eva Pavlíková zo Sľubu: Pre politiku sa dnes nebavia ľudia, ktorí kedysi spolu sedeli na víne. Svet je v rukách šialencov
Aj po vyše dvadsiatich rokoch podnikania si pri zlom počasí spomeniete na tieto príhody a zájdete s kolegami či priateľmi do nejakej reštaurácie alebo krčmy?
Mám pár kamarátov, s ktorými ma baví sadnúť si na pivo a rozprávať sa o živote. Ale dnes, keď už všetci máme deti, času býva menej, ako by sme si želali. Dnes mám v mojom tíme tridsať ďalších architektov – to je dosť ľudí, ktorí čakajú na moje rozhodovanie. Aj sa trošku bojím, že keby som sedel pri bare s vypnutým telefónom, mali by o mňa strach. Ale občas si ešte s kamošmi takto „odskočím“.
Veríte, že máme svoju životnú cestu osudom určenú už od narodenia? Vnímali ste nejaké signály, možno už v detstve, ktoré naznačovali, že vaším smerom bude práve príroda, záhrady, kvety – skrátka, že budete pracovať s týmto svetom?
Myslím si, že od Boha alebo od narodenia máme dané, čo nám v živote robí radosť. A hľadáme to. V detstve je to náročné, pretože nás dospelí určitým spôsobom formujú a človek sa v ich vplyvoch ťažko nachádza. Následne prichádza puberta, obdobie intenzívneho hľadania. Do toho vstúpia prvé lásky, hudba, množstvo vecí, ktoré vás rozptyľujú. Až neskôr si začnete uvedomovať, čo vám naozaj prináša radosť. Aj preto si vlastne myslím, že voľba povolania na základnej či strednej škole je veľmi predčasná. Človek je rozptýlený toľkými faktormi, že nájsť, čo ho bude naozaj baviť, je takmer nemožné. Skôr si myslím, že mladí ľudia si niečo vyberú a potom si v rámci zamestnania, ktoré získajú, hľadajú cestu, formujú sa a nachádzajú v ňom radosť. Mňa osobne dosť ovplyvnili Winnetou a Old Shatterhand. Keď som bol dieťa, chcel som byť kovbojom alebo Indiánom. Neskôr prišiel skauting a s ním spojený pobyt vonku. Jedno viem s istotou: nedokázal by som byť vo svojej práci taký radostný, keby som nebol v kontakte s prírodou. Viem si predstaviť, že by som sadil stromy alebo sa staral o lesy. Možno by som bol farmár a bol by som šťastný. Viem si predstaviť, že by som pracoval so zvieratami, s koňmi, alebo bol učiteľom v lesnej škôlke. Ostať v kontakte s prírodou je pre mňa a môj pocit naplnenia určujúce.
Foto: Ateliér Flera
Keď ste sa v roku 2000 vrátili z Ameriky, aká bola situácia v záhradnej architektúre v Česku?
Úplne iná než v Amerike. Aspoň z môjho pohľadu bola československá záhradná architektúra či záhradníctvo stále pod silným vplyvom éry spred nežnej revolúcie a doby krátko po páde totality. V podstate išlo o architektúru, ktorá bola veľmi nadviazaná na historické budovy – keď sme sa učili o záhradnej architektúre, pozerali sme sa najmä na zámky, barokové sídla a podobne. Alebo bola veľmi obmedzená. Nejaký výraznejší pohľad do modernej architektúry, napríklad do Austrálie či USA, sa vtedy „nenosil“. Pamätám si konferenciu, na ktorej som bol ešte ako študent záhradnej architektúry, kde jeden z vážených profesorov prezentoval austrálsku záhradnú architektúru. Bolo to nádherné. Všetci sme sedeli ako prikovaní. Hovorili sme si: presne toto chceme robiť. Prezentoval obrázky jeden za druhým a ja som mal chuť kričať od radosti, že konečne je to tu, prišlo to aj k nám. On však prednášku uzavrel slovami: „Áno, vážení kolegovia, je to síce pekné, ale v Česku to nemá miesto. Toto sem vôbec nepatrí.“ Plný drzosti a elánu po návrate z Ameriky som sa prihlásil – čo už samo osebe bolo trúfalé – a povedal som niečo v zmysle: „Prečo by to nešlo? Veď je to krásne! Prečo by to nemohlo fungovať aj v našich záhradách? Sú to predsa princípy, ktoré si ľudia obľúbia a budú fungovať.“ Vtedy ma pred všetkými rázne uzemnil vetami v zmysle, kto vlastne ja som a čo mu chcem vykladať. Po prednáške ma však „na panáka“ pozval pán Zdeněk Sendler (pozn. red.: významný český krajinný architekt) a hovorí mi: „Pekne si si pod sebou podpílil konár, ale páči sa mi, čo si povedal.“ Dlho nado mnou držal ochrannú ruku. Začiatky boli tŕnisté. Ale šiel som ďalej svojou cestou.
Čítajte viac Vyrastať v ženskej rodine má svoje výhody aj nevýhody, hovorí Emma Drobná. Sme bojovníčky a túžime po nezávislosti, nie každý muž to zvládne
Výsledky vašej práce nasvedčujú, že s výraznými úspechmi. Čo bolo kľúčové pre zmenu postoja – či už u ľudí, ktorí udávali trendy a mali vplyv, alebo u samotných zákazníkov a klientov?
To je veľmi dobrá otázka. Pokiaľ potenciálnemu klientovi neukážete možnosti, ak mu nepredložíte menu, ani nevie, že si niečo také môže objednať. Takže som presvedčený, že impulz prichádza od nás profesionálov. A tiež od médií. Vyberáte si, o čom sa budete hovoriť a písať. Médiá sú vlastne takou školou pre dospelých. Máte pomyselnú tabuľu a čo na ňu napíšete a budete prezentovať, čomu dáte prednosť, to budú študenti – teda spoločnosť – konzumovať a učiť sa. V čase mojich začiatkov nebola ponuka, akú poznáme dnes. V rokoch 2000 až 2010 bola záhradná architektúra okrajová záležitosť – mnoho ľudí ani nevedelo, že taký odbor existuje. Ale po interiérovej architektúre a gastronómii začala mať aj krajinná architektúra svoj hlas a ľudí začala zaujímať. Prišlo to v momente, keď sa začali ukazovať záhrady postavené na živote, veľkorysosti a prirodzenosti. Keď ich ľudia videli, začalo to s nimi rezonovať.
Z vašich slov už vyznievajú základné piliere prístupu k práci záhradného architekta. Skúsme však túto filozofiu – postoj k prírode a záhrade – priblížiť ešte viac.
Túto otázku si sám často kladiem – napríklad keď pracujem na zahraničných zákazkách, kde sa stretávam s profesionálmi, ktorí moje meno vôbec nepoznajú. Musím vysvetľovať moju filozofiu záhradníkom alebo remeselníkom na stavbe, ktorí budú realizovať moje projekty. Keď ju mám zhrnúť do jednej vety, znie jednoducho: Chcem, aby sa užívateľom v ich záhrade dobre žilo. Keď na to pamätáte pri každom kroku, ktorý v záhrade robíte – či už ide o cestičky, stromy, zážitky, tieň, svetlo – keď si kladiete otázku, či danému človeku, rodine, pre ktorú tvoríte, prinesie do života radosť, nepomýlite sa. Samozrejme, nástrojov na dosiahnutie cieľa je veľa. Môžete vysadiť napríklad lokálny strom či ker, ktorému sa v danom prostredí prirodzene darí. Alebo môžete vybrať exotickú rastlinu, ktorá sa tam bude trápiť. To už je potom druhá vec, o slovo sa hlási princíp lokálnosti. Všímate si, čo prirodzene rastie v okolí, a z toho si vyberáte prvky, o ktorých viete, že budú dobre vyzerať, fungovať a plniť funkciu, ktorú ste si zadali – teda urobiť ľuďom radosť. Po vegetačných prvkoch, ako sú stromy, kry, byliny, prichádzajú na rad stavebné prvky. Záhradná architektúra dnes zďaleka nie je len o rastlinách, ale zahŕňa aj rôzne terasy, schody, vodné prvky, prvky na cvičenie, jednoducho všetko, čo môže byť vonku. Opäť sa nepomýlite, keď siahnete po lokálnych materiáloch. Po tom, čo je blízko, nebude sa musieť voziť cez polovicu planéty, ale je de facto dostupné vo vedľajšej dedine a dokážete si to v prípade potreby ľahko zabezpečiť. Takéto riešenia dobre fungujú a aj dobre vyzerajú. Zabúdať netreba na praktickosť. Aby ste sa v záhrade cítili príjemne, musí byť praktická. Keď si pôjdete po drevo do kozuba a cestou sa budete musieť predierať vysokou trávou s košom plným dreva, pocity budú všetko, len nie príjemné. Praktická stránka zabezpečí, aby záhrada nebola len krásna, ale aj perfektne fungovala. Aby ste vedeli ľahko pozametať, poupratovať, odhrabať sneh a urobiť čokoľvek potrebné. Aby fungovala prirodzene ako les. Často hovorím ľuďom, že správna záhrada je taká, pri ktorej vám ani nenapadne, že sa o ňu zaslúžil nejaký záhradný architekt. Jednoducho sa v nej cítite rovnako dobre, ako keď vojdete do krásneho, zdravého lesa.
Pracujete so svojou firmou v Česku, na Slovensku, v Rakúsku, dokonca ste realizovali projekty aj v Afrike. Zaujímalo by ma napríklad Rakúsko, niektoré jeho regióny majú neoplotené pozemky. Čo pre záhradného architekta znamená navrhovať priestory bez plotov?
Čoraz častejšie takéto zadania dostávame v Česku aj na Slovensku – na záhrady bez plotov. Mnohí majú životnú filozofiu, že sa nechcú uzatvárať pred ostatnými. Baví ich ísť proti prúdu a neoplotiť sa ako všetci susedia. Naopak, chcú ukázať, ako ich príroda baví a ako majú v záhrade krásne. Ale narážame aj na fakt, že Česi a Slováci sú veľkí psičkári, psov je všade veľa a je dobré nejako ich udržať na pozemku. Dá sa to riešiť nenápadným plotom, ktorý je umiestnený v úzadí, nemusí byť viditeľný a nevytvára pocit ohraničenia. Ploty sa však projektujú menej. Ľudia dnes zvažujú, v ktorej časti záhrady chcú mať súkromie a kde sa, naopak, oplatí nechať „okno“ do susedovej záhrady, pretože sa tým ich priestor opticky zväčšuje. S takýmto zadaním nemám vôbec problém. Je to dnes veľká téma aj v developerských firmách, kde sa podľa vzoru Dánska, ktoré mám ohromne rád – najmä Kodaň, ktorú opakovane navštevujem – neboja realizovať projekty inak. V Kodani celkovo nie je veľa miesta, a tak sa neboja developerských projektov, kde k bytu na prízemí patrí len terasa bez ďalšieho pozemku. Je v podstate súčasťou verejného priestranstva a je to tak v poriadku. Nekupujete si byt s tým, že budete uzavretí a ohraničení, ale s vedomím, že vaša terasa – pokojne aj s nábytkom či s dekoráciami – je zároveň súčasťou verejného priestoru. Považujem za veľmi dôležité nevytvárať u majiteľov falošné očakávania, ale rovno im v rámci architektúry podať pravdivý príbeh. Napríklad: nikdy nebudete mať úplné súkromie, pretože tu žije päťsto ľudí na niekoľkých stovkách štvorcových metrov a je jasné, že ste súčasťou komunity. Nedúfajte v absolútne súkromie. Ak ho chcete, presťahujte sa inam. Ale často vidíme, že takéto veci architektúra nedokáže vždy dobre odkomunikovať. Príkladom sú aj nádherné domy v centre Bratislavy. Sú kvalitne postavené, s krásnym priehľadným zábradlím, no vidíte, ako si tam ľudia začnú dávať rôzne rohože a clony. Nepochopili, že s takýmto bytom sa stávajú súčasťou verejného priestoru. Tak by to mali predávať aj realitní makléri. Inak, bohužiaľ, ideme proti zámeru architektúry.
Čítajte viac Juraj Straka: V ťažkých časoch vznikajú silné veci. Aj v móde
Stalo sa vám, že ste klientovi chceli tlmočiť trebárs takúto myšlienku otvorenosti, no on sa s ňou nestotožnil a museli ste spoluprácu odmietnuť?
Stalo. Našťastie, keďže veľa publikujeme a sme dosť viditeľní, klienti, ktorí k nám prídu do ateliéru, väčšinou vedia, čo môžu očakávať a aký je náš prístup. Takže podobných skúseností máme máličko. Mal som však klienta, ktorému som opakovane vysvetľoval princípy prírodných záhrad a snažil sa mu radiť, ako by to malo v prípade jeho pozemku vyzerať. On mi neustále posielal z Dubaja fotky nejakých bielych štrkových cestičiek so slovami, že presne toto chce. Prvýkrát, druhýkrát, aj pri treťom raze som mal ešte trpezlivosť. Hovoril som si, skúsime ešte raz. Ale po štvrtom kole jeho pripomienok a požiadaviek som mu povedal: Nehnevajte sa, nerozumieme si. Ideme každý iným smerom, hovoríme inou rečou. Boli by ste nešťastný v záhrade podľa môjho návrhu a ja by som mal pocit, že ohýbate moju filozofiu. Nefunguje to tak, musí vzniknúť určité súznenie. Ani architekt, ani klient si nesmú za každú cenu presadzovať iba to svoje. Musíme byť schopní nájsť spoločnú reč.
V magazíne Forbes už pred pár rokmi o vás napísali, že ste pracovali na záhradách zhruba pre dvadsiatku ľudí zo zoznamu najbohatších Čechov. Predpokladám, že odvtedy sa ich počet ešte zvýšil. Je rozdiel medzi veľmi bohatým klientom a bežnou českou, slovenskou či rakúskou rodinou, ktorá si objedná služby záhradného architekta? Líšia sa v prístupe, v tom, čo vám dovolia a akú slobodu vám dajú?
Medzi päťdesiatimi najbohatšími Čechmi a Slovákmi je úplne rovnaké percento „blbcov“ ako medzi päťdesiatimi najchudobnejšími. Toto percento nemá vôbec nič spoločné s peniazmi. Občas stretnete niekoho, kto vás absolútne nadchne svojou otvorenosťou a skromnosťou – napríklad keď za vami príde jeden z najbohatších ľudí v Európe a ospravedlňuje sa, že prišiel na stretnutie o tri minúty neskôr. Sú to veci, ktoré ma veľmi inšpirujú. A našťastie si uvedomujem, že naozaj nemajú s peniazmi nič spoločné. Je pravda, že ľudia, ktorí majú veľa peňazí, si na ne často dávajú väčší pozor. To znamená, že sú od začiatku opatrnejší, aby sa nikde neplytvalo. Nám architektom sa najlepšie pracuje s ľuďmi, ktorí sú bonviváni, ktorí chcú jednoducho žiť. Napríklad s tými, ktorým sa podarilo dobre predať firmu, majú okolo päťdesiatky a už nechcú len pracovať, ale chcú si život užiť. Veľmi ma to baví, pretože sám seba považujem za hedonistu a mám život rád. Baví ma, keď za mnou prídu ľudia a povedia: Mám mladú ženu/muža, deti a chceme, aby sme sa tu mali jednoducho ako na dovolenke, každý deň. To je nesmierne zábavná spolupráca, pretože som potom schopný do projektu dostať, čomu sám verím – že záhrada by jednoducho mala byť zábavná. Ale nehovorím, že nie je zábavná spolupráca aj vtedy, keď príde niekto, kto má úplne obmedzený rozpočet. Napríklad desaťtisíc eur – na realizáciu celej záhrady. Neotáčam sa tomu chrbtom s odpoveďou, že je to nezmysel. Na rovinu poviem, čo je za desať tisíc eur možné urobiť. A funguje to. Nedávno som zachytil množstvo diskusií na sociálnych sieťach po rozhovore, v ktorom som hovoril, že záhrada je najlepším antidepresívom. Niečím, čo funguje úplne fantasticky a je zadarmo. Ozvalo sa mi množstvo ľudí: Aké zadarmo? Ty si asi nikdy nerobil záhradu alebo niečo podobné. Prinútilo ma to zamyslieť sa nad tým. Záhrada vzniká už vtedy, keď vysadíte dva-tri stromy na správne miesto. Môžete vysadiť rastliny, ktoré budú stáť pár desiatok eur, a počkať si, kým vyrastú. Už v danej chvíli vám môže prinášať radosť fakt, že ste založili niečo, čo budú mať po vás deti, vaši vnuci. Aj to je radosť, ktorá môže byť zmyslom života pre mnohých ľudí. Záhrada nemusí stáť milióny. Je dobré si na začiatku povedať, čo som schopný urobiť sám, ako som schopný do nej investovať, a robiť to primerane a s radosťou.
Foto: Ateliér Flera
Museli ste pozmeniť prístup k tvorbe záhrad aj vplyvom klimatickej krízy? Hovoríte o vytváraní niečoho, čo zostane pre deti a vnúčatá – ale bude možné o dvadsať, možno štyridsať rokov udržať záhrady a prírodu v našom regióne vzhľadom na prognózy, ktoré sa v súvislosti s podnebím a zmenami klímy predpokladajú?
Je to naša zodpovednosť – zodpovednosť krajinárov, záhradných architektov, ekológov – aby sme nezatvárali oči pred tým, že otepľovanie planéty je realitou. Napríklad pri voľbe stromov do miest. Mestá sú dnes také rozpálené, že je v nich naozaj ťažké prežiť aj pre veľmi odolné druhy. Je nutné pozerať desiatky rokov dopredu, pretože strom nesadíte len na niekoľko nasledujúcich rokov pre jednu rodinu – poskytovať tieň a radosť by mal aj o päťdesiat rokov. Je veľmi dôležité nezatvárať pred tým oči. Čo sa týka bežných záhrad, väčšinou v nich riešite aktuálnu situáciu – našťastie otepľovanie planéty zatiaľ nie je také rýchle, aby boli podmienky každý rok významne iné. Dúfam, že sa to nikdy nestane. Mnohí záhradníci, žiaľ, často nevidia ani aktuálne podmienky, ktoré na pozemku panujú. Neraz vidím záhrady, ktoré sú vysadené rastlinami, akoby boli v dažďovom pralese, a pritom sa nachádzajú na plnom slnku a suchom mieste. To nikdy nemôže fungovať.
Skúsme teda vymenovať nejaké praktické rady pre náš stredoeurópsky región – čo v záhradách robiť a čomu sa vyhnúť?
Ako prvá mi napadne automatická závlaha. Kedysi sa automaticky inštalovala všade, kde mal niekto viac peňazí a záhradu. Nemusí byť vždy dobrým riešením. Automatická závlaha je prvok, o ktorý môžeme veľmi rýchlo prísť – voda jednoducho nebude a môžeme mať zakázané ňou polievať záhrady, pretože nebude stačiť na základné potreby. Na dedinách sú v tomto smere často opatrnejší, zákazy polievania nie sú výnimočné. Preto odporúčam navrhovať a zakladať záhradu tak, aby automatickú závlahu nepotrebovala. Vyberať druhy napríklad z lužného lesa – ako sú rôzne paprade či vlhkomilné trvalky – a udržiavať ich pri živote len vďaka závlahe, nie je rozumná cesta. Od začiatku by sme sa mali zamýšľať nad tým, ako záhradu vytvoriť, aby dobre znášala aj suchšie obdobia. Odporúčam hľadať inšpiráciu v prírode a okolí. Napríklad v Chorvátsku – keď zastavíte na odpočívadle, vidíte tam tymian, materinu dúšku. To sú rastliny, ktoré nikto nepolieva, a napriek tomu v tamojšej prírode dokážu skvele existovať. Zároveň sa treba prejsť po blízkom okolí svojho domova a všímať si stromy a rastliny, ktorým sa tam darí. Napríklad obľúbený javor poľný (javor babyka). Pozerajte sa na to, čo rastie prirodzene blízko vás. Ničoho nerobte priveľa. Snažte sa o primeranosť a striedmosť. To znamená, že keď sa rozhodnete pestovať zeleninu, len toľko, koľko naozaj spotrebujete. Radšej odporúčam začať s menším počtom záhonov a pridávať postupne podľa toho, ako vám to pôjde. Vysádzajte veľa stromov. V českých a slovenských záhradách neuveriteľne chýbajú. Veľké stromy s korunou sú najlepšou klimatizačnou jednotkou. Hovorí sa, že strom dokáže ochladiť prostredie pod sebou o desať až pätnásť stupňov Celzia. Ako klimatizácia nie je nič lepšie. Keď začnete zvažovať, či kúpiť tieniacu plachtu, slnečník alebo markízu, zamyslite sa radšej nad tým, kam vysadiť skupinu stromov, ktorá vám prirodzene ochladí prostredie v záhrade. Nielen vo vašej – stromy nakoniec ochladia aj celé mesto či dedinu, kde bývate. A to je presne to, čo potrebujeme. Zachytávajte dažďovú vodu. Je to absolútny základ. Zaobstarajte si veľké zberné nádoby – a veľká pre bežnú záhradu s plochou niekoľko sto štvorcových metrov znamená napríklad sedem až osem kubických metrov. Využívajte dažďovú vodu. Sú to veci, ktoré sú dnes merateľné, no málo sa o nich hovorí. Rastlina si dažďovú vodu vezme násobne lepšie než tekutinu zo studne alebo z vodovodu. Kultivujte ornicu. Veľký problém nastáva, keď máte zhutnenú, nekvalitnú pôdu, aj keby ste mali tie najlepšie rastliny. Ak napríklad developer vymenil vrchnú vrstvu kvalitnej ornice za menej kvalitnú zeminu (podornicu), zmiešal to dohromady a ešte to utlačil ťažkými strojmi, všetka voda vám po povrchu stečie a nikdy sa nedostane ku koreňom rastlín. Ornica je naozaj ako zlato, starajte sa o ňu maximálne. A hlavne nedávajte do záhonov čierne netkané textílie, ktoré vidíte takmer v každej druhej záhrade. Nepatria tam. Potrebujete, aby ornica dýchala, aby sa dala okopávať, aby rastliny mohli rásť. My ju však často len uzatvárame týmito textíliami, pod ktorými sa drží vlhkosť, vzniká hniloba, pôda zapácha a rastlinám sa nedarí. Toto sú jednoduché veci – ak sa im vyhnete, vaša záhrada sa vám poďakuje.
Čítajte viac Môj manžel môže učiť všetkých mužov láske, hovorí Adriana Kneissl. Doma mám vždy pravdu, učí ma tak nebojovať
Vidím, že som narazil na naozaj osobnú tému. Budete ašpirovať na jednu z najdlhších odpovedí v rozhovore.
(úsmev) Toto je aj dôvod, prečo rád prijímam pozvanie na rozhovory. Vidím zmysel môjho konania v tom, aby som pomohol planéte a ak tieto veci budeme opakovať a zdôrazňovať, môžeme jej pomôcť. Keď sa iba jeden čitateľ, ktorý si tento náš rozhovor prečíta, rozhodne nasledovať moje slová a začne sa podľa nich v záhrade správať, tak sme urobili dobrý kus roboty.
Verím, že ich bude viac ako len jeden. Rozlúčme sa teda poslednou otázkou. Záhrady sú miestom, kde by sme sa mali cítiť dobre a funguje to aj naopak? Sme lepší ľudia, keď žijeme v záhradách?
To je na ďalší polhodinový rozhovor… (smiech) Som naozaj presvedčený o tom, že záhrady sú prirodzené antidepresívum. V časoch digitálneho boomu je kontakt s prírodou, s rastlinami, s pôdou, so stromami úplne zásadným elementom, vďaka ktorému môžeme prežiť. Fyzický kontakt so zeminou – dotýkanie sa jej, akési uzemnenie, vám dá záhrada alebo vám ho poskytne les. Pocit, že všetko má zmysel. Keď vidíte v záhrade včielku, ako opeľuje kvet, krtka, ktorý žerie dážďovku, alebo vtáka, ktorý si z trávy zobne chrobáka – je to kolobeh života. Nehovoriac o tom, že záhrada je často jediným miestom v rámci mesta, dediny, kde môžeme byť v absolútnom tichu a sami so sebou. Ste v nej v kontakte s nebom – rád hovorím, že záhrady sú kostoly pod šírym nebom. Ponúkajú nám doslova zadarmo také kvality, ktoré nám nič iné neposkytne. Minúta v záhrade je omnoho lepšie strávený čas než v najlepšej reštaurácii v Prahe alebo v Bratislave. To je nastavenie mysle. My musíme trochu zabojovať proti konzumu, v ktorom žijeme, a ľuďom vrátiť späť základný pocit hodnôt, ktoré nám prináša príroda – aj preto záhrady s mojimi kolegami robíme.
Ferdinand Leffler
Narodil sa 12. 12. 1978 v Kadani. Po netradičnej ceste, ktorá zahŕňala aj štúdium stomatológie, sa naplno začal venovať záhradnej architektúre v Česku. Vedie vlastný ateliér FLERA s tímom architektov a realizuje projekty nielen v Českej republike a na Slovensku, ale aj v Rakúsku či dokonca v Afrike. Bol moderátorom a spoluautorom televíznej relácie Ferdinandove záhrady na obrazovkách Českej televízie, vydal knihy Zelené pokoje a Žijte ve své zahradě, pravidelne tvorí video obsah na YouTube kanáli Flera TV, organizuje semináre v rámci projektu Flera Academy. Medzi jeho projekty patria napríklad záhrady na zámku Mitrowitz či Trója alebo Vila Na Petřinách, ktorá získala cenu Realitný projekt roka 2020.