Nasledujúci rozhovor je prepísanou a upravenou verziou relácie Ide o nás, ktorú Juraj Straka navštívil pred pár týždňami. Pôvodný rozhovor v jeho video-podobe nájdete nižšie.
Nestretávame sa prvý raz, už máme za sebou nejakú spoločnú genézu. Prvý rozhovor sme spolu robili v roku 2012. Prezraďte mi najprv, ako sa máte.
Veľmi dobre. Pricestoval som na Slovensko kvôli veľmi príjemnej príležitosti, obliekal som Adelu Vinczeovú v rámci vyhlásenia cien za umenie. Často sa sem vraciam, či už pracovne, alebo súkromne. A aj teraz som doma zažil jeden z krásnych momentov, keď sa človek vracia kvôli niečomu, čo sa podarilo dotiahnuť do úspešného výsledku.
Čítajte viac Ozdobená 600-tisíc flitrami, Vinczeová rozžiarila večer farbami. Umelcov sa treba zastať, odkázala. Nie je dobré iba to, čomu rozumieme
Ste textilný dizajnér, ktorý vytvára potlače a navrhuje látky a materiály pre rôzne módne značky. Aký máte vzťah k čiernej farbe?
Milujem ju. Ľudia si často myslia, že moja tvorba je najmä o farbách, no veľmi rád používam čiernu. Keď si detailne pozriete moje práce, obsahuje ju takmer každý môj výtvor. Práve preto, že nádherne vytvára kontrast ku všetkým ostatným farbám. Keď máte veľa farieb dokopy, a chýba medzi nimi čierna alebo biela, pôsobí to nevýrazne, bez kontrastu. Čierna pomáha ostatným farbám vyniknúť.
Skúste priblížiť bežnému čitateľovi – ako vlastne vyzerá práca textilného dizajnéra. Čo sa učí mladý človek, ktorý ide študovať textilný dizajn?
Keď som začínal študovať, ani ja som vlastne nevedel, o čo presne ide a že takáto profesia vôbec existuje. Veľa ľudí si nikdy nepoloží otázku – ako vznikla vzorovaná látka, z ktorej sú šaty. Niekto ju musel navrhnúť. Aj tú najobyčajnejšiu. Textil je obrovský priemysel s historickou tradíciou – doslova od počiatku ľudstva. Špeciálne materiály, ktoré majú vzor, musel niekto vytvoriť. Ľudia často žijú v mylnej predstave, že módny dizajnér ide do galantérie, kúpi si jeden bal hodvábu alebo bavlny a z nich ušije model. Niekedy to tak naozaj funguje, ale veľké značky a dizajnéri vnímajú textil ako kanál na vyjadrenie myšlienky. Keď idete do obchodu s látkami, šanca, že nájdete niečo, čo presne zodpovedá vašej vízii alebo konceptu kolekcie, je nízka. Dávajú si tak látky vyrábať na mieru. Či už je reč o potlači, žakárovom vzore, tkaných alebo vyšívaných látkach – sú to všetko rôzne techniky, využívané nami textilnými dizajnérmi. A čo sa týka vzdelávania – je to z veľkej časti o maľovaní a kreslení. Treba byť schopný vytvoriť motív – to je kreatívna, výtvarnícka stránka. Nemenej dôležitá je aj technická časť, kde sa učíte, ako z kresby alebo maľby vytvoriť látku. Vzor na textile – takzvaný raport – sa musí opakovať donekonečna. Aby napríklad na štyridsiatich metroch nebolo vidieť, kde sa motív končí. Správne vytvoriť raport, opakovanie, je technicky veľmi náročné a má svoje špecifiká. Osobne mi trvalo roky a pýtalo si to veľa praxe, kým som pochopil a naučil sa robiť to správne. Dnes, keď vidím látku – či už na ulici, alebo na fotke – dokážem rýchlo posúdiť, či je dobre technicky spracovaná. Estetika je jedna vec, ale technická kvalita látky druhá. Ak napríklad na prednej časti odevu vidíte ten istý kvet dvakrát alebo trikrát, je to technicky nedostatočne navrhnutý materiál. Správny raport, motív by sa nemal takto opakovať – musí pôsobiť organicky, premyslene, s vyváženou kompozíciou, aby sa na odeve nikdy nestretol ten istý motív dvakrát.
Často hodnotíte ľudí cez vzory, ktoré majú oblečené?
(smiech) Permanentne. Ale nielen na ulici. Som schopný pozerať film, zastavím ho a poviem si: Tá tapeta vzadu… ten raport! Je to naozaj profesionálna deformácia. Ťažko sa s ňou žije…
Tak schválne – spomeniete si na nejaký film alebo seriál, kde bola príšerná tapeta?
Väčšinou si také veci všímam len podvedome. Skôr by som povedal, že je lepšie hovoriť o prípadoch, kde je niečo naozaj dobre urobené.
Čítajte viac Súboj dizajnérov Krnáča a Hanečku láka na módny maratón: Domáci návrhári opäť predstavia nové kolekcie, tieto mená sú v hre
Nedávno som sa zhováral s animátorkou a českou režisérkou Kristinou Dufkovou. Na jej príbehu bolo zaujímavé, že študovala prírodovedné gymnázium, ale zároveň veľmi rada kreslila a má veľký výtvarný talent. V istom bode sa rozhodla ísť cestou animácie. Kde bolo vaše rázcestie, keď ste sa rozhodli pre textilný dizajn?
Ide o dva zlomové body, ktoré moju kariéru nasmerovali. Pôvodne som chcel študovať záhradnú architektúru a aranžovanie kvetín – to bola moja prvá láska, z ktorej som si niečo ponechal dodnes. Intenzívne sa venujem záhradkárčeniu a najmä okrasnej záhrade, ktorú mám doma v Antverpách. Keď som išiel na strednú školu, nastúpil som na odbor módne návrhárstvo. Netušil som, že existuje samostatný odbor textilný dizajn. Najprv ma lákala móda, ale veľmi rýchlo som ešte počas štúdia pochopil, že ma nepriťahuje odev ako taký – teda jeho konštrukcia, forma, strih či silueta. Fascinovala ma a dodnes fascinuje látka: aká je, či má potlač, výšivku, dekoráciu. Keď som pustil z hlavy predstavu, že sa budem venovať módnemu návrhárstvu, rýchlo som pochopil, že moje srdce hľadalo práve textilný dizajn.
Foto: archív Juraja Straku
Boli by ste v pozícii a mali status v rámci módnej brandže, aký máte dnes, keby ste ako osemnásťročný neodišli do zahraničia na stáž?
Určite nie. Myslím si, že je to príbeh mnohých ľudí, ktorí odišli do zahraničia a potvrdia vám, že odchod je kľúčový. Človek si uvedomí, že mimo Slovenska je svet obrovský a plný možností. Zastávam však názor – treba ísť do zahraničia, ale ideálne je sa potom nejako vrátiť. Buď fyzicky, alebo aspoň preniesť skúsenosti a vedomosti späť. Nemám rád odliv mozgov v zmysle – odídem, zabuchnem za sebou dvere, zhasnem svetlo a zabudnem na svoj pôvod. Stále sa cítim Čechoslovák. Na rodnom liste mám Československo a vzťah k Česku aj Slovensku je pre mňa veľmi silný. Aj preto sú pre mňa návraty – hoci pracovné – nesmierne dôležité.
Koľko máte vlastne nalietaných leteckých míľ? Pôsobíte dojmom, že lietate naozaj často.
Áno, to je pravda. Keď som sa na konci minulého roka pozrel na štatistiky, až ma zabolelo ekologické svedomie. Viem, že z ekologického hľadiska nie je ideálne toľko využívať leteckú dopravu. Mám medzinárodné projekty a klientelu. Hoci riešim digitálne, čo sa dá, pri textilnom dizajne to vždy nejde. Je to hmotné médium – materiál, vnímanie farby naživo je úplne iné než cez obrazovku. A potom sú tu technické a technologické problémy, ktoré sa jednoducho nedajú riešiť na diaľku. Snažím sa cestovať iba vtedy, keď je to nevyhnutné pre samotný proces a tiež pri finálnej prezentácii. Ak pracujem na niečom tri-štyri mesiace, možno pol roka, osobná účasť na prehliadke je pre mňa ako dizajnéra veľmi dôležitá. Je to o ľudskosti, o spojení, ktoré sa digitálne nahradiť nedá.
Čítajte viac Za ľudské vlasy na bábkach ma kolegovia preklínali, priznala Kristina Dufková. Film o puberte robila 13 rokov, ale život animátorky jej chutí
Začínali ste najprv v Lyone, potom ste sa presunuli do Paríža a dnes pôsobíte v Antverpách. Spolupracovali ste s ateliérmi ako Schiaparelli, Versace, Rochas, Dries van Noten a mnohé ďalšie. Dnes tvoríte pod vlastnou značkou a spomedzi novších projektov výrazne rezonovali práce pre amerického tvorcu Jasona Wu. Vytvorili ste pre neho potlače pripomínajúce tvorbu Albína Brunovského a šaty s nimi mala na sebe aj šéfredaktorka magazínu Vogue – Anna Wintour. Čo pre textilného dizajnéra znamená, keď sa dostane do tohto bodu?
Založil som značku Textile Studios JS, prostredníctvom ktorej oficiálne tvorím. Pre mňa je veľkou výhodou, že môžem teraz spolupracovať s viacerými dizajnérmi naraz. Pätnásť rokov som pracoval vždy pre nejakú firmu. Ako interný zamestnanec. Rozhodujúcim faktorom, prečo som sa rozhodol odísť a založiť si vlastnú firmu, bola túžba po slobode – mať možnosť pracovať s rôznymi ľuďmi súčasne. Keď pracujete len pre jedného, musíte sa prispôsobiť estetike tej značky. Nech vám vizuálne akokoľvek sedí, časom narážate na kreatívne mantinely. V dnešnej dobe – keď mám súčasne desať, pätnásť, niekedy aj dvadsať 20 klientov – je to obohacujúce. Práca pre rôznych dizajnérov sa prelieva a núti ma myslieť úplne inak. Jeden deň pracujem na vzoroch, ktoré pripomínajú medirytiny z prelomu storočí, a zároveň tvorím akvarelové kvety pre iného klienta alebo fotografický print. Pre mňa ako kreatívneho človeka sú tieto impulzy od rôznych ľudí skutočným hnacím motorom. Jason Wu je možno na Slovensku málo známa značka, no v kontexte svetovej módy ide o veľmi uznávaného dizajnéra, ktorý napríklad navrhol šaty pre bývalú prvú dámu Michelle Obamovú na inauguráciu jej manžela. To bol moment, ktorý definitívne ateliér preslávil v širšom medzinárodnom kontexte. Pracujem s ním ako klientom štyri roky – každú jednu kolekciu tvoríme spolu. Projekt, o ktorom hovoríte, bol jednou z najväčších výziev. Vytvorenie daného vzoru trvalo stovky hodín, išlo totiž o ručnú kresbu, ktorá napodobňuje rytiny a litografie z 19. storočia. Keď sa potom vo vzore objavila na verejnosti Anna Wintour, chápal som to ako najväčšie profesionálne zadosťučinenie.
Okrem nej mala kreáciu s vašimi potlačami na sebe aj Lady Gaga alebo Madonna. Herečka Cate Blanchett sa objavila v šatách Schiaparelli s vaším návrhom, belgická kráľovná Mathilde zase v modeloch Natan Couture, pre ktoré ste vytvorili návrhy. Ktorá z týchto osobností je na absolútnom piedestáli osobného rebríčka?
Je to stále Anna Wintour. Pamätám si veľmi presne moment, keď som na začiatku kariéry zo žartu povedal: „Keď raz bude mať Anna Wintour na sebe môj dezén, dosiahol som všetko, čo som chcel. Môžem skončiť a ísť študovať niečo iné." Stalo sa to už trikrát. Tak si hovorím: osud mi asi niečo naznačuje – choď ďalej (úsmev). Ale zatiaľ pri textilnom dizajne zostanem, milujem moju prácu. Vidieť ľudí ako ona nosiť niečo, čo som vytvoril, je obrovské zadosťučinenie. Keď som narazil na jej prvú fotku v šatách Jason Wu s mojou kresbou, rozplakal som sa od dojatia a šťastia. Pred časom som si ich dokonca kúpil – rovnaký model z kolekcie, ktorý mala Anna Wintour na sebe. Urobil som si radosť, lebo som ich našiel vo výpredaji za zníženú cenu, dorazili len nedávno.
Odkladáte si takto pamätné kúsky vašej tvorby?
Ak ide o veci, ktoré majú pre mňa výnimočnú osobnú hodnotu, občas do nich investujem. Je ťažké kupovať niečo, čo si nemôžem ani obliecť, keďže je to dámske oblečenie. Bolí to pri srdci aj v peňaženke. (smiech) Ale vnímam takéto nákupy ako tvorbu archívu mojej firmy a mapovanie mojej práce ako dizajnéra. V časoch, keď som pracoval u belgického dizajnéra Dries Van Notena, mali sme aj zamestnanecké zľavy. Dalo sa to ľahšie zvládnuť a boli tam aj pánske odevy. Ale mne sa viac páčia veci, ktoré robím pre ženy. Zbierku z tohto obdobia som daroval Národnému centru dizajnu v Bratislave. U mňa doma v skrini nik kreácie nevidel, tak som si povedal, že bude mať väčší zmysel, ak skončí v lokálnom múzeu.
Čítajte viac Smútok premenený na krásu a žiarivú nehu - nová kolekcia Holubca bola poctou zosnulej babičke, priniesla emócie, slzy aj delikátnu módu
Keď sme spolu robili rozhovor v roku 2012, povedali ste, že zhruba 90 až 95 percent vašej práce je stále ručná kresba a zvyšok tvorí počítač. Zmenilo sa to odvtedy?
Nie, držím si taký pomer. Zároveň som si uvedomil, že práve moja schopnosť vedieť robiť veci ručne – vďaka tomu, že som študoval na Slovensku v časoch, keď sme ešte nemali prístup k počítačom – je dnes moja najväčšia výhoda. Umelá inteligencia nám síce všetkým potichu vstupuje do života…
Možno aj nahlas. A šliape na päty.
Presne tak, máte pravdu. No vidím aj pozitívny dosah tohto boomu. Od nástupu AI majú dizajnéri, ktorí pracujú poctivo a tradične, ešte väčšiu motiváciu ukázať nadanie klientovi, divákovi či médiám. Naše remeslo bolo dlhé roky v úzadí, niečo, čo sa takmer tajilo. Dnes však ľudia vnímajú rozdiel medzi ručne robeným a digitálnym, značky to chcú ukazovať. Každý jeden klient, s ktorým spolupracujem, ma prosí, aby som pri práci robil video – nahrával na sociálne siete proces, aby bolo vidieť, že za každým vzorom sú ruky, tvár, človek. Dokonca komunikujú počet hodín strávených na konkrétnych dezénoch. Ručná práca je do veľkej miery nahradzovaná umelou inteligenciou, ale málo, čo zostáva, je o to cennejšie, glorifikované a vystupuje z tieňa do popredia.
Foto: Profimedia
Ktorá je vaša najobľúbenejšia technika?
Čierny tuš a pierko – teda pero. To je technika, pri ktorej sa moja ruka cíti najprirodzenejšie. Ale veľmi rád experimentujem a zámerne sa hrám. Na profesionálnom profile zverejňujem množstvo videí, kde odhaľujem zákulisie vzniku dezénov. Pozývam ľudí, aby sa prišli pozrieť – videá majú silnú výpovednú hodnotu. Pomáhajú aj publiku – keď vidí hotový vzor – lepšie si predstaviť, že niekto ho musel naozaj vytvoriť ručne.
V roku 2023 ste získali Národnú cenu za dizajn a ste tiež držiteľom Ceny Nadácie Tatra banky za umenie v kategórii Dizajn za návrh potlačí kolekcie Essentiel Antwerp. Na jednej strane tvoríte pre značky, ktoré sú stále vnímané veľkou časťou populácie ako nedostupné, práca pre belgický brand Essentiel Antwerp vás posunula k širšej mase a klientele. Čo je pre textilného tvorcu zaujímavejšie – obliecť ulicu alebo tvoriť na zákazku pre elitu?
Na mojej súčasnej situácii ma baví, že mám všetko. Pokrývam všetky úrovne – od veľkej značky, ktorá sa dostane až k Anne Wintour, až po značku ako je Essentiel Antwerp, ktorá je cenovo dostupnejšia a pre širšie vrstvy konzumentov. Stáva sa mi, že v Antverpách kráčam po ulici a míňajú ma ľudia v dizajnoch, ktoré som navrhol. Je to jeden z najkrajších momentov mojej práce. Je v ňom nádherný, intímny pocit – viete, že ten človek má na sebe niečo, čo ste vytvorili. Nemám potrebu ho zastaviť a povedať mu: „To som navrhol ja,“ ale mám z toho malý hrejivý pocit. Váš výtvor sa dostal do reálneho života iného človeka, stal sa jeho súčasťou. Sám seba nerád definujem ako umelca. Mám radšej označenie dizajnér, pretože ten vytvára umenie pre masy. Samozrejme, je pekné vytvoriť šaty pre elitu, ktoré skončia medzi hornými desaťtisíc. Viac ma však napĺňa predstava, že moje výtvory žijú reálny život. Nedávno som navrhol obaly čokolád pre belgickú firmu Meurisse. Je šialený pocit, keď po práci idete nakúpiť potraviny a pri pulte vidíte obal čokolády s vaším dizajnom. Dostupnosť pre masy je veľmi príjemná. Máte pocit, že sa oplatilo do projektu investovať, pretože ten žije skutočný život.
Čítajte viac Robil záhrady pre miliardárov, no zvládne aj výzvu za pár tisíc eur. V záhrade odo mňa musí byť ľuďom dobre, vraví architekt Leffler
Vy ste sa mi ešte minulý rok priznali pri jednom z našich rozhovorov, že najväčšou túžbou je obliecť mesto. Talent a kreslenie by ste rád prepojili s architektúrou. Ako si môžeme predstaviť?
Už sa to deje a pracujem veľmi intenzívne. Zatiaľ však nemôžem prezradiť viac, lebo ide o projekty, ktoré ešte neboli zverejnené. Navrhoval som kolekcie pre tri interiérové značky – kolekcie tapiet a interiérových doplnkov. Ide o dezény, ktoré si niekto kúpi a žije s nimi vo svojom intímnom priestore. Ak si vyberiete tapetu, veľmi často ju máte na stene roky. Vzťah ľudí k interiérovému dizajnu je omnoho intenzívnejší. Mám pocit, že keď navrhnem niečo pre interiér, ten produkt bude mať ešte dlhší život.
Zdôraznili ste, že považujete za dôležité vracať sa domov a odovzdávať skúsenosti nasledujúcim generáciám. Ako je na tom slovenská mladá módna scéna? Má zmysel jej niečo vracať? Je pripravená to prijať?
Čím dlhšie žijem v zahraničí, viac si uvedomujem, že talent sa rodí všade. Nemá nič spoločné s geografiou – je rozptýlený rovnomerne po svete. Rozdiel je v tom, či existuje podhubie alebo platforma, kde môže zakoreniť a vyrásť. V Belgicku alebo vo Francúzsku vidím ľudí na krásnych pracovných pozíciách, ktorí majú možno polovičný talent ako slovenskí dizajnéri, ale narodili sa pod šťastnejšou hviezdou – v krajinách s lepšími príležitosťami. Preto vo mne začala klíčiť myšlienka pomáhať Slovensku. Potenciál tu je, no nenapĺňa sa. Nie pre nedostatok talentu, ale kvôli nedostatku priestoru, kde by sa mohol rozvíjať.
Jedna vec je rozvíjať talent tam, kde ste sa narodili, ale vy ste sa narodili na Slovensku a napriek tomu ste dosiahli medzinárodný úspech. Navádza ma to k otázke: ako si my Slováci stojíme, keď príde na ambície a snahu?
Celé je to o tvrdej práci. Narodil som sa na Slovensku a aby som sa dostal tam, kde som, musel som pracovať desaťkrát viac než niekto, kto sa narodil v Belgicku alebo v Paríži. Nie je to fér, že len kvôli miestu narodenia musíte vynaložiť oveľa viac úsilia. Ale skrátka je to tak. Preto mám obrovský obdiv k lokálnym dizajnérom. Aby sa dostali, kde sú, museli obetovať desaťkrát viac energie, času, financií. V porovnaní s rovesníkmi v iných krajinách.
Čítajte viac Sú Slováci chudobní, aby sa správali v móde ekologicky? Možno. A možno stačí zmeniť pohľad, vraví dizajnérka Durikovic
Sledujete dianie doma, najmä v oblasti kultúry a umenia. Myslíte si, že súčasná situácia ovplyvní vývoj módneho dizajnu na Slovensku?
Dúfam, že áno – ľudia si uvedomia, že aj negatívne okolnosti vedia vyvolať pozitívne reakcie. V ťažkých časoch vznikajú silné veci. Ľudia sú nútení držať spolu, pomáhať si. Žijeme v zložitej dobe, ale myslím si, že sa to zmení na niečo dobré. Súdržnosť, ktorú cítim, je veľmi silná. Možno je to jedna z vecí, ktoré nám predtým chýbali – Slovensko je malý trh a konkurencia je citeľná. Teraz sa však ľudia spájajú, vzniká viac spoluprác a presahov. Teší ma to, pretože móda je tímový šport. Laik vidí len dizajnéra na móle, ktorý sa pokloní, ale móda je obrovský biznis, kde na jednom odeve pracujú desiatky či stovky ľudí. Každý z nich je rovnako dôležitý. Tímovosť a súdržnosť sú kľúčové – a mám pocit, že na Slovensku sa táto téma konečne začína objavovať a rezonovať.
Anna Wintour vám už poslala „signál z vesmíru“ trikrát. Existuje pre Juraja Straku ešte nejaký ďalší profesionálny sen, ktorý by si túžil naplniť?
(smiech) Dostal som sa do momentu života, keď si nevytváram veľké sny. Zistil som, že človek potom často nežije v prítomnosti, lebo je stále sústredený na ďalší krok. Splnilo sa mi toľko snov a povedal som si: chcem zachytiť moment, ktorý sa práve deje. Pracoval som na ňom celý život – a teraz sa ho snažím žiť, nie plánovať ďalší.