Nasledujúci rozhovor vznikol ako prepísaná a upravená verzia relácie Ide o nás, ktorú speváčka Celeste Buckingham navštívila minulý rok. Pozrieť si ju môžete nižšie.
Asi nie každý náš čitateľ bude vedieť, že už niekoľko rokov žijete na ostrove Madeira a na Slovensko pravidelne lietate. Prečo vlastne?
Bolo to postupné a moje rozhodnutie podmienilo viacero dôvodov. Nemala som v pláne odsťahovať sa na ostrov, nebol to nejaký životný cieľ. Pred pár rokmi som sa cítila vyhorená a hľadala cestu von. Zvažovala som aj nejakú inú prácu, dať si od toho všetkého hudobného pauzu. Moji rodičia už v tom čase žili na Madeire. Otec je v podstate dôchodca, mamina pracuje na diaľku. Takže si vybrali Madeiru ako miesto, kde chcú v staršom veku dožiť svoje životy. Prišla pandémia – to najdrsnejšie pandemické obdobie – keď nám so sestrou rodičia zavolali, aby sme prišli za nimi a neboli zaseknuté niekde v Bratislave medzi štyrmi stenami. Počkali sme, kým otvorili hranice a dalo sa lietať z viedenského letiska bez výraznejších obmedzení – bol august 2020. Odletela som s tým, že si len vezmem nejaký čas na oddych, no veľmi rýchlo som sa rozhodla, že tam aj ostanem. A už štyri roky žijem na Madeire.
Vy ste vlastne svoje dospievanie – tínedžerský vek – prežili z veľkej časti bez rodičov. Vstúpili ste do sveta šoubiznisu a začali sa venovať hudobnej kariére. Vnímate to tak, že si istým spôsobom vynahrádzate stratené spoločné momenty?
Určite. Ako pubertiačka som trávila s rodinou máličko času, a hoci som nemala v úmysle rovno sa k nim presťahovať, vzhľadom na situáciu to prišlo veľmi organicky. Dnes ich mám za susedov, môžem byť s nimi častejšie a veľmi si náš spoločný čas vážim. Asi to prichádza s vekom. Jasné, mama je v prvom rade mamou, ale dnes je to aj moja najlepšia kamarátka. Žena, s ktorou sa o všetkom poradím, veľa sa spolu smejeme. Dospelý vzťah medzi mamou a dcérou či otcom a jeho ratolesťami je iný, ako keď majú deti šestnásť, sedemnásť rokov. Dokonca musím povedať, že mám mojich rodičov radšej ako tínedžerka.
Čítajte viac Môj manžel môže učiť všetkých mužov láske, hovorí Adriana Kneissl. Doma mám vždy pravdu, učí ma tak nebojovať
Spomenuli ste vyhorenie. Zastavme sa pri ňom – aj v súvislosti s vašou rodinou. Je dôležité, aby mal človek, ktorý prechádza niečím podobným, podporu v rodine – či už od rodičov, súrodencov, manžela, manželky alebo blízkych priateľov?
Považujem to za zásadné. Úplne najdôležitejšie. Neviem si predstaviť, ako by som zvládla situáciu bez nich. Nie preto, že by ma museli doslova ochraňovať alebo za mňa robiť všetko. Som veľmi samostatný človek, ktorý od šestnástich-sedemnástich rokov funguje ako dospelá osoba. Vedomie, že mám okolo seba podporu ľudí, ktorí ma prijímajú bez podmienok a rešpektujú aj moje psychické zdravie, bolo kľúčové. Človek môže pôsobiť na prvý pohľad, akoby mal všetko, a predsa sa v jeho vnútri môžu odohrávať rôzne problémy či trápenia. Cítiť sa prijatá a byť s ľuďmi, ktorí vás chápu a dávajú dostatok priestoru, bolo pre mňa liečivé. Pomohlo mi poskladať sa dokopy. Aj to je veľký problém našej spoločnosti – nie každý má vo vlastnom okolí aspoň jedného človeka, ktorý mu dokáže porozumieť a byť pri ňom, keď to potrebuje.
Do sveta šoubiznisu ste vstúpili veľmi skoro – už ako pätnásťročná. Je to obdobie, ktoré je asi jedným z najcitlivejších, či už pre dievčatá, alebo pre chlapcov. Keď sa spätne pozeráte, ovplyvnilo váš vzťah k sebe samej? Sebavedomie a sebahodnotu?
Byť speváčkou a súčasťou hudobnej brandže je neoddeliteľnou súčasťou môjho vývoja. Ešte predtým sme ako rodina veľa cestovali. Boli sme cudzinci žijúci na Slovensku a museli sme sa prispôsobiť novej kultúre, jazyku a celkovému prostrediu. To už samo osebe ovplyvnilo môj pohľad na svet a moju osobnosť. Neboli to len moji rodičia, kto ma vychovával. Podieľala sa na tom aj spoločnosť, v ktorej som vyrastala – a tá ma vnímala inak. Keď som sa neskôr ocitla v šoubiznise, prišli nové tlaky a výzvy. Mladý mozog ešte nie je úplne pripravený vyrovnávať sa so všetkými očakávaniami, ktoré naňho svet kladie. Ľudia sa ma často pýtajú, či by som si zopakovala rovnakú cestu. Pravdepodobne áno, pretože už nepoznám samu seba inak. Je to súčasť mojej identity. Neviem si predstaviť, ako by môj život vyzeral, keby sa nevyvíjal hudobným smerom. Ale keby som mala dcéru v rovnakom veku, určite by som ju do toho sveta nepustila skôr, než by mala osemnásť. Pokojne by ma za to mohla neznášať. Netvrdím, že by neexistovali mladí ľudia, ktorí by zvládli prežívanie lepšie ako ja, alebo že by si nezaslúžili šancu, ak majú talent. Ale pätnásť rokov je príliš mladý vek zvládnuť enormné tlaky, ktoré prostredie prináša. Je to zvyčajne povrchný svet – keď doň človek vstúpi príliš skoro, mladá myseľ si môže začať myslieť, že taká je realita. Jediná, aká existuje. V skutočnosti ide o malú uzavretú bublinu ľudí, ktorí veci vnímajú skreslene.
Foto: Foto CNC: Marek Pátek / CNC / Profimedia
Hovoríme o období pred približne štrnástimi rokmi. Sociálne siete sa vtedy len začínali rozvíjať. Máte pocit, že dnes je situácia ešte zložitejšia?
Áno, nie tak pre ľudí ako ja – teda pre tých, ktorí pracujú v brandži alebo sú verejne známe osoby. Skôr si myslím, že dnes je oveľa ťažšie zvládnuť vplyvy sociálnych médií pre bežného človeka, najmä pre mladých ľudí. Keď som mala trinásť-štrnásť rokov – ešte predtým, než som sa rozhodla pre moje profesionálne smerovanie, najväčšie tlaky, akým sme čelili, boli „klasické“. Napríklad šikanovanie v škole, očakávania zo strany rodičov či nároky učiteľov. Ale všetko sa odohrávalo v reálnom svete. Vedeli sme, kto je za tým, kto si čo myslí, prečo to tak je a prečo by to tak nemuselo byť. Dnes sú mladí ľudia zahltení obrovským množstvom informácií, ktoré na nich pôsobia nepretržite – od rána do rána. Čelia mikrotlakom, ktoré si často ani neuvedomujú, no ich podvedomie ich vníma a ovplyvňujú ho. Vôbec im nezávidím. Som vďačná, že som vyrastala v období, keď sociálne siete ešte nemali takú moc. Aj samotný spôsob komunikácie na nich vyzeral inak. Facebook môjho detstva bol úplne odlišný od dnešného. Myslím si, že rozmach sociálnych médií dal mnohým ľuďom priestor ventilovať svoj hnev a získavať pocit moci ubližovaním a manipulovaním druhých. Najzraniteľnejšou skupinou sú práve mladí ľudia. Sú krehkí a ešte nemajú dostatok skúseností, aby sa voči tomu dokázali postaviť.
Vaše dospievanie teda prebehlo v ešte v relatívne prijateľných podmienkach. Napriek tomu priznávate, že ste prešli ťažkým obdobím – vyhorením, bojom s anorexiou. Čo podľa vás problémy vyvolalo?
Mala som nábeh ešte predtým, než som sa začala venovať spevu a stala sa známou. Puberta u mňa prepukla pomerne skoro, už v dvanástich rokoch som mala ženské krivky, širšie boky, zatiaľ čo moje spolužiačky boli stále chudé, vyššie, s rovnými vlasmi – ja som mala kučeravé. Možno maličkosti, ale v takom veku som sa kvôli nim cítila inak, akoby som nepatrila do davu. Nezapadala som do štandardu. Keď som sa neskôr stala súčasťou šoubiznisu, všetky pocity sa len prehĺbili. Prišli natáčania, fotenia, stylingy a očakávania, ako by človek mal vyzerať a pôsobiť. Stačí sa pozrieť len tých pätnásť rokov dozadu – celková reprezentácia rôznych typov ľudí v médiách bola veľmi obmedzená – nielen na Slovensku, ale aj vo svete. Štandard krásy bol prísny, jeho hranice úzke. Nemôžem povedať, že by som vtedy čelila priamemu šikanovaniu alebo hejtu v štýle ‚si tučná‘. To sa deje teraz – a podobné komentáre beriem ako súčasť reality. Za mojich tínedžerských čias išlo o jemné poznámky, nenápadné komentáre, ale vo mne zanechali stopu. Napríklad štylistka po fotení poznamenala: ‚Ak ešte pár kíl zhodíš, zmestíš sa aj do veľkosti 34.‘ Nechcela ma uraziť, ani to nemyslela zle. Ale u mladého človeka, ktorý je citlivý na sebahodnotu a vzhľad, sa vytvára obrovský tlak. V mojom prípade sa spustila reťazová reakcia. Chcela som zapadnúť, chcela som moju prácu robiť – a veľmi rýchlo som do toho spadla.
Čítajte viac Tri vysoké školy, práca letušky, no stačilo jedno sústo a všetko sa v jej živote zmenilo. Cukrárka Petra Tóthová podľahla čaru sladkého
Pomôžem si jedným citátom z nášho spoločného rozhovoru z roku 2014, teda spred desiatich rokov. Vtedy 19-ročná Celeste Buckingham povedala: „Bohužiaľ, nemám veľa voľného času, ale nejako som sa s tým zmierila. Človek musí niečo obetovať, keď chce robiť, čo ho napĺňa. Nedá sa len tak očakávať, že všetko bude super, že všetko dopadne presne tak, ako si želáme, a pritom budeme robiť, čo nás baví, a zároveň mať dostatok voľného času.“ Čo vás v tom období najviac formovalo? Skôr tlak na výkon alebo tlak zapadnúť do nejakých škatuliek, najmä vizuálnych a estetických, ktoré panovali?
Nedá sa to oddeliť, oboje malo vplyv. Tlak na výkon som cítila intenzívne, pretože vždy, keď sa do niečoho pustím – či už ide o hudobný, filantropický, alebo akýkoľvek iný projekt – dávam do neho absolútne všetko. Dodnes som sa nezmenila. Keď už niečo robím, chcem, aby v rámci mojich možností vyšlo všetko čo najlepšie. Nápor bol komplexný, zahŕňal všetko. Ale ak by som mala povedať, čo som zvládala horšie, tak určite bremeno vizuálu a zapadnutia do nejakého ideálu. Práca mi išla lepšie, no aj tam som sa hnala do extrému, čo viedlo k vyhoreniu. Je totiž rozdiel medzi zdravou oddanosťou niečomu, čo človek miluje, a sebaobetovaním sa do takej miery, že si tým ubližuje. Kvôli mladému veku som ešte nemala nastavenú rovnováhu. Nevedela som si povedať: „Toto už je veľa, musíš sa zastaviť, musíš sa naučiť oddychovať.“ Nemala som vytvorený režim, ktorý by mi umožnil podávať čo najlepší výkon a zároveň zostať zdravá, fyzicky aj psychicky.
Dnes žijeme v dobe, keď si dokonca ani najbližší nemusia hneď všimnúť, že niečo nie je v poriadku. Ako to prebiehalo u vás? Uvedomovalo si vaše okolie, že niečo nie je v poriadku? A vy sama? Mnohí umelci a verejné osobnosti priznávajú, že si dlho klamali, že nechceli vidieť realitu.
Šponovala som všetko až do finálneho momentu. Bola som posledný človek v mojom okolí, ktorý si priznal, že niečo nie je v poriadku. Nie preto, že by si moji blízki nič nevšimli alebo ma neupozorňovali. Ani preto, že by som nepociťovala fyzickú vyčerpanosť, ktorá prichádzala ruka v ruke so psychickou. Problém bol, že som si jednoducho realitu odmietala priznať. Neskôr som sa mojím stavom zaoberala aj s odborníkmi a snažila sa pochopiť, prečo som tak dlho odmietala skutočný stav. Jediný dôvod, na ktorý som prišla, je, že by som tým priznala pocit zlyhania. Akoby som prijala fakt, že na to nemám, že som „to“ nedokázala. Čosi také bolo pre mňa neprijateľné. Po rokoch obetovania sa a neustálej snahy som si jednoducho nevedela dovoliť prijať takú myšlienku. Nakoniec ma donútilo zastaviť vlastné telo. To je na vyhorení najhoršie – najskôr je vyčerpaný mozog, ale postupne vám ho začne signalizovať aj telo. Dokráčate do bodu, keď už nie ste v synchronizácii sami so sebou. Nedá sa to oklamať.
V jednom rozhovore ste spomenuli, že vaša sestra študuje psychológiu a bola jednou z prvých osôb, ktoré vám pomenovali, čo sa deje. Pomohla vám najviac ona?
Moji rodičia si to všimli. Videl ma manažér, ľudia okolo mňa, ale vždy mi podávali skôr informáciu, že si potrebujem oddýchnuť, dať si pauzu. To bola, samozrejme, tiež pravda. Ale moja sestra presne pomenovala, čo sa deje, a povedala mi na rovinu: Nevyriešiš svoj stav dovolenkou. Mám šťastie, že máme so sestrou výborný vzťah a je ku mne veľmi úprimná. Niekedy až príliš (úsmev). Ale na to sú predsa mladšie sestry, však?
Čítajte viac Nechápala som, prečo ľuďom prekáža, že som otehotnela v 19-tich, priznala Mária Čírová. Obetovať som niečo musela, ale nič neľutujem
Mladšie? Myslel som si, že to skôr platí naopak…
Ktohovie, u nás vždy pomenovala veci priamo Carmel. Bola prvá, kto sa nebál povedať, ako to naozaj je. Dokonca mi trochu vyčítať, že sa nestarám o seba a že si odmietam veci priznať. Pamätám si to – samozrejme, s láskou – ako mi povedala: „Čo si, blbá? Ty to nevidíš? My všetci áno a máme sa tváriť, že nevidíme?“ Veľmi mi jej slová pomohli, bola to taká konfrontácia s láskou od niekoho blízkeho. Neskôr do celej situácie ešte vstúpili dvaja moji blízki kamaráti a riešiť so mnou intenzívnejšie, čo sa deje. Bola som typ, ktorý sa nevedel rozprávať o pocitoch. Veselý, usmiaty človek, stále v dobrej nálade, ale v skutočnosti som všetko v sebe potláčala. Nechcela som, aby niekto vedel, že sa trápim alebo že niečo nie je v poriadku. Mám však dvoch kamarátov, ktorým som sa postupne viac otvorila. Presne vedeli, kedy zasiahnuť a ako mi pomôcť.
Foto: Jozef Buhaj
Vaša kolegyňa Zuzana Smatanová mi kedysi porozprávala, že až keď si uvedomila, že nemala úctu k sebe, začala ju postupne nachádzať počas procesu liečby a štartovacou čiarou bola schopnosť priznať si svoj stav. Prežívali ste to?
Vyrastala som v rodine, kde nás vychovávali k sebavedomiu. Odmalička nás učili veriť v seba, vážiť si druhých, ale aj seba a neumožniť ľuďom prekročiť naše hranice. Napriek vštepeným hodnotám som sa v istom období nevedela postarať o seba, nemala som voči sebe rešpekt. Nemala som sa dosť rada. Keď som si to konečne priznala, prvé dva mesiace boli pre mňa absolútne zrútenie sa na dno. Ten pocit zlyhania, že som si priznala slabosť – môj svet sa zrútil a život už nebude nikdy rovnaký. Fasáda spadla a nemala som nič, za čo by som sa mohla skryť. Ale postupne, keď som sa dostala zo sebaľútosti, uvedomila som si obrovskú príležitosť začať odznova. Môžem vybudovať novú sebaúctu, nájsť lásku voči sebe a voči druhým a jasne si stanoviť svoje hodnoty ako dospelá žena. Bolo to prvýkrát, čo som sa musela konfrontovať sama so sebou. Moje ego muselo zniesť poriadne facky, bolo to ťažké, bolestivé – ale dnes si myslím, že aj najlepšie, čo sa mi mohlo stať.
A naučili ste sa mať sa viac rada?
Áno. Dôležité nie je len mať sa rád, ale skutočne sa poznať, vrátane nepekných stránok. Každý z nás má svoje nedokonalosti. Veci, ktoré nás trápia, zlozvyky z detstva… Dnes by som povedala, že sa cítim byť prijatá sama sebou.
Čítajte viac Keď som prestala piť alkohol, hneď som bola tehotná alebo chorá, hovorí Kristína Svarinská. Akoby ľudia nechápali, že normálne je nepiť
Od prijatia samého seba je asi len krôčik k tomu, aby človek možno začal prijímať aj svoje okolie a možno mu nejakým spôsobom pomáhať. Vy ste sa angažovali vlastne už od štartu kariéry, napríklad aj v rámci veľmi otvorenej komunikácie s fanúšikmi. Minulý rok pribudli ešte adresnejšie aktivity. Predstavili ste pesničku Pretty Girls s cieľom poukázať na mentálne záležitosti, ktoré sa týkajú tínedžerov a dospelých. Je to súčasť nájdenia seba samej?
Od začiatku mojej kariéry som robila podobné projekty, niekedy v menšom, inokedy vo väčšom. Väčšinu času som bola ambasádorkou niekoho iného, čo mi vôbec neprekážalo. Angažujem sa už dlhé roky s rómskou komunitou, viackrát som sa stretla s organizáciami, ktoré sa venovali duševnému zdraviu. Ešte v období, keď som si sama neuvedomovala, že potrebujem pomoc. Najnovší projekt je moja väčšia iniciatíva, už len kvôli tomu, že som šikovnejšia, staršia, mám viac skúseností a viem takéto projekty dávať dokopy s ďalšími ľuďmi. Už nie som mladé dievčatko, ktoré by potrebovalo dvadsať ľudí, dokážeme ho vytvoriť piati-šiesti. Veľa roboty zvládnem sama. S mojou kamarátkou a kolegyňou Kristy Mohrovou sme vymysleli „Pretty girls“, ktorého cieľom je osveta k aktuálnej situácii duševného zdravia mladých ľudí u nás aj vo svete. Obe máme takéto skúsenosti, naše cesty k duševnému zdraviu boli dlhé a bolestivé. Keď sa k nám dostali štatistiky, ako sme na tom na Slovensku – mladé dievčatá vo vekovej kategórii 13 až 15 rokov majú úplne nízke sebahodnotenie a hodnotenie duševného zdravia a sme na tom najhoršie zo 44 dotazovaných krajín. Povedali sme si, že to nemôžeme nechať len tak a niečo spravíme.
Natočili ste videoklip.
Áno. Účinkujeme v ňom obe a ďalšie štyri dievčatá – naše ambasádorky, ktoré v minulosti čelili predsudkom. Snažili sme sa urobiť vizuálny sprievod k pesničke tak, aby sa v našom odkaze našli aj iné baby. Je to o sebaprijatí. Skladba dostala názov „Pretty girls“, čo síce znamená pekné dievčatá, ale nie je to o povrchnej kráse. Naším posolstvom je potreba sebaprijatia – uvedomiť si, že každá sme pekná, keď sme samy sebou. V momentoch, keď sa cítime dobre vo vlastnej koži – v tele aj vo svojej hlave. Život je potom hneď krajší a lepší. Projekt, samozrejme, nestojí len na klipe – využívame mediálne meno, keď už je na niečo dobré. Robiť osvetu, spájať naše aktivity školením a iniciatívou. Spojili sme sa s organizáciou IP-čko a s Ligou za duševné zdravie. Aby sme v tom neboli sami a ľudia vedeli, že v tom budeme pokračovať.
Foto: Ivan Majerský, Pravda
V ostatnom období mnohí čelní predstavitelia politiky majú vyjadrenia, ktoré sú šovinistické a sexistické. Vo vzťahu ku ženám, nehovoriac o mladých dievčatách, dokážu niektoré výroky absolútne znížiť úroveň jedného pohlavia voči druhému, postavenie žien voči mužom. Ako to vnímate z pozície človeka, ktorý sa snaží pomôcť mladým nájsť sebahodnotu?
Je pre mňa kľúčové, aby sa mladé ženy do určitej miery odpojili od očakávaní, lebo si myslím, že napriek ligotajúcemu sa obalu a na pohľad vyrovnanej spoločnosti, ženy stále nie sú rovnocenné s mužmi. Jedna z vecí, ktorá nám bráni vo väčšej slobode, sú očakávania, predsudky, nastavenia, ktoré patria do nejakej škatuľky, štandardu. A teraz neriešim len fyzický výzor, to je jedna z mnohých vecí, ktoré ženy riešia. Často opakujem, že ak ženy majú od rána do večera riešiť, ako vyzerajú, pôsobia, aké majú byť, nikdy nezistia, kým vlastne sú. Vníma ako dôležité, aby sme sa sústredili viac na seba. Mali by sme byť trošku viac sebecké. Spoločnosť sa nezmení – a najmä v dnešnej dobe, keď každý dostal megafón do ruky a môže sa vyjadrovať, ako chce. Preto je podstatné, aby mladé baby vyrastali s pocitom, že nie, toto nie je o mne, mňa len tak vnímajú, lebo som žena.
Čítajte viac Umenie sa nedá umlčať, vraví Táňa Pauhofová. Chcú zakázať určité témy? Tvorcovia sa nevzdajú, tlak vytvára protitlak
Váš hlas minulý rok zaznel v novej disneyovke Vaiana 2 – súčasné rozprávky často prinášajú posolstvo rovnosti a inklúzie. Aj preto ste kývli na možnosť naspievať titulnú skladbu?
Ako dievča, ktoré vyrastalo na „disneyovkách“, hovorila som si pri nahrávaní v štúdiu ako vtip, že byť Disney princezná pred tridsiatkou je celkom fajn. (úsmev) A bolo mi to cťou. Potešilo ma, že si ma Američania vybrali práve na postavu, ktorá je samostatná žena. Nie je len výzdoba, doplnok k princovi, ide si za svojím. Nestará sa len o seba, ale aj o celý ľud. Odovzdať podobnú myšlienku aj tým najmenším divákom je úžasné. Pesnička je nádherná a veľmi som sa tešila, že ju budem môcť zaspievať po slovensky. Je to vždy väčšia výzva ako spievať po anglicky.
Veríte, že umenie, a nebavme sa teraz len o rozprávkach, ale o umení ako takom, dokáže búrať predsudky, ktoré sme si ako spoločnosť celé dekády, stáročia budovali?
Umenie spája, hudba spája ľudí. Som dobrým príkladom – vyrastala som na Slovensku, ale som zároveň Slovenka, Švajčiarka, Američanka a Iránka, ktorá žije v Portugalsku a pracovala so všelijakými ľuďmi z každého kúta sveta. Kultúra by nás mala spájať a kreativita, keď je slobodná, môže byť to najlepšie pre smerovanie spoločnosti. Už rozprávky, ktoré pozeráme ako deti, vytvárajú v našich hlavách, ako vnímame seba a svet. Namiesto toho, aby sme umenie obmedzovali a tlačili ho len jedným smerom, uzatvárali do jedného jazyka, mali by sme ho rozširovať a zdieľať aj s mladšími ľuďmi. Keby sme nevnímali naše rozdiely ako problémy, ako niečo, čoho sa báť, ale ako niečo nové, neobjavené, cenné, tak rozdiely, ktoré nás ťažia v dospelosti, by až také veľké neboli.
VIZITKA: Celeste Rizvana Buckingham sa narodila 3. mája 1995. Kariéru začala v roku 2011, po úspechu v speváckej súťaži SuperStar vydala single Blue Guitar a Nobody Knows. Nasledoval štúdiový album Don't Look Back (2012). Obsahoval singel Run Run Run, ktorý sa stal hitom číslo jeden v slovenských aj českých rádiách a zároveň najhranejšou piesňou roka od slovenského interpreta. Odvtedy Buckingham vydala ďalšie štyri štúdiové albumy ako nezávislá umelkyňa: Where I Belong (2013), So Far So Good (2015), BARE (2017) a Life (2022). Zahrala si aj v rozprávke Láska na vlásku.