Nasledujúci rozhovor je prepisom relácie Ide o nás s Katarínou Janečkovou, ktorá vznikla v lete, pri príležitosti otvorenia jej výstavy Matkou na konci sveta. Pozrieť si ho vo videopodobe môžete nižšie.
Asi sa patrí na úvod spýtať: Ako zuby?
Paráda. Určite odporúčam každému dať vytrhnúť si zuby múdrosti (smiech). Ale vážne, týždeň som prežívala skutočné utrpenie, ale našťastie to prešlo. Som rada, že mám takýto zákrok za sebou a život predo mnou.
Taký nepríjemný úkon u zubára ma vedie k inej otázke. Môže vás ako maliarku inšpirovať aj silný telesný zážitok? Väčšinou sa hovorí, že umelci vychádzajú z nejakých vnútorných pochodov, z emocionálnych situácií, mentálnych prežitkov. Čo tie fyzické?
Presne nad tým som rozmýšľala, keď mi zuby vytrhli a sedem dní som trpela. Napadlo mi všeličo, no aby sa to dostalo aj do obrazov, musí ísť o niečo signifikantnejšie. Fyzické prežívanie sa však do mojej tvorby otláča. Napríklad v materstve to bolo dojčenie a všetko spojené s fyzickým aj mentálnym utrpením. Také zážitky ma veľmi inšpirujú v maľbe a k novým obrazom.
V roku 2016 ste mali sériu obrazov, ktorá sa volala Janečková na steroidoch. Tiež bola istým spôsobom spojená s fyzičnom, týkala sa vášho cvičenia a účasti na fitnes súťaži. Keď si to porovnáte s materstvom, dostalo sa do vašej tvorby niečo celkom iné?
Myslím, že je to veľmi podobné. Samozrejme, materstvo je oveľa osobnejšia, intímnejšia téma. Moja fitnes perióda bola spojená s udomácňovaním sa v Amerike po presťahovaní sa tam. Spoznávala som kultúru, trošku ju akoby kritizovala, ale zároveň som ju aj v niečom obdivovala a veľa som sa z toho naučila.
Materstvo ste zúročili aj vo výstave, ktorú ste v júli uviedli v bratislavskej White & Weiss Gallery. Volala sa Matkou na konci sveta. Kde sa ten váš koniec nachádza?
Mám pocit, že som tam zhruba posledných desať rokov. Presťahovala som sa za manželom do Ameriky – do mesta, ktoré sa volá Corpus Christi a to je tak trochu koniec sveta (úsmev). Zároveň už nejaký čas žijeme na chalupe uprostred ničoho, päť minút cesty od rieky, máme tam studňu a okolo nás žiadnych susedov. Inšpiráciou pre moju výstavu však bola aj idea, že aj keď žijete uprostred ľudí, môžete sa cítiť ako na konci sveta. Najmä mamy. Nemusia to byť nutne negatívne pocity, ale poskytlo mi to priestor na zamýšľanie sa a analyzovanie takejto témy.
Čítajte viac Tichšie, hovorila mi mama, keď som rozprávala po maďarsky, spomína herečka Alexandra Borbély. Keď prišla do Budapešti, prišlo ďalšie sklamanie
V súvislosti s matkami sa často hovorí, že medzi nimi existuje akási komunitná súdržnosť, že matky držia spolu. Pritom až v poslednom období – či už sú to filmy, knihy, ale aj rôzne štúdie – sa začala otvárať aj téma ohľadom osamelosti, psychických problémov či depresií, ktoré môžu mamy prežívať. Máte aj takúto skúsenosť?
Popôrodná depresia ma obišla. Chvíľami som však ťažko prežívala, že som tak ďaleko od domova. Ak porodíte a ste tak ďaleko od miesta, kde máte blízkych ľudí a nejakú základňu, môže to vyvolávať aj náročnejšie stavy. Ale dokázala som situácie zúročiť v maľbe. Aj preto som stále maľovala. A maľujem aj s deťmi.
Bolo to teda pre vás terapeutické?
Veľmi.
Myslíte si, že by vaše materstvo bolo iné, keby sa deti narodili na Slovensku a vychovávali ste ich tu?
Asi bolo, ale som šťastná, že sa veci udiali inak. Možno som sa desať rokov sťažovala, že bývam v Corpus Christi. Prežila som veľa chvíľ, keď som rozhodnutie odísť ľutovala. Ale dalo mi to veľmi veľa. Aby som to vysvetlila: Corpus Christi nie je úplný koniec sveta, ale keď je človek napríklad maliar, nechodí do práce, nemá kolegov a nespoznáva sa tak ľahko s inými ľuďmi. V Bratislave ľudia chodia do meste, idú na prechádzky, ráno na kávu do bistra. V Amerike alebo v Texase sa všade chodí autom. Doma na Slovensku som bola veľmi spoločenský človek, ale v Amerike som sa ako maliarka stala trošku samotárkou. Materstvo na Slovensku by bolo nepochybne iné. Keď sme v prírode u nás doma, sme úzka rodina, len sami so sebou. Zdá sa mi, že prežívanie spoločných momentov ide viac do hĺbky. Učíme deti, že možno nemajú kopec možností, nejdeme do desiatich kaviarní denne, namiesto toho lozia po stromoch, ideme k rieke, denný režim je jednoduchý. Keď sa ako výtvarníčka snažím pracovať a zároveň ich mám vedľa seba, neobjavuje sa okolo nás toľko rozptýlení a mne to tvorbu uľahčuje. Mám pocit, že som si musela aj v sebe niečo vyriešiť. Tým, že sa každé ráno zobudím niekde v Texase – nie úplne vo svojej komfortnej zóne – veľa som rozmýšľala nad tým, čo je vlastne šťastie a ako si ho môžem privodiť. Mám pocit, že som tam vyrástla sama pre seba. Taká, ako sa mám teraz rada. Texas a táto skúsenosť mi k tomu pomohli.
Čítajte viac V Markíze ju vyhodili, tak odišla do Ameriky. Dagmar Edwards je novou hviezdou Druhej šance, prezradila, čo ju naučil George Clooney
Ako ste vnímali Texas, keď ste tam prvýkrát prišli? Zasiahlo vás niečo aj vyslovene negatívne?
Prvé roky boli ťažké, pretože môj muž veľa cestoval kvôli práci. Kúpil mi psa, aby som nezdrhla (smiech). Texas sa mi najprv zdal veľmi nepoetický – možno aj tým, že ak sa na Slovensku človek vyberie niekam do pekárne, niekoho stretne a deň sa takpovediac urobí sám pekným. V Amerike som si musela všetko zariadiť. Domnievam sa, že prvé roky som aj prechádzala akousi depresiou, potom som sa z toho vymaľovala. Samozrejme, v krajine vnímam aj veľa kultúrnych rozdielov. Ako sa ľudia správajú, obliekajú, aké majú politické názory a v niečom sa mi Amerika zdala veľmi neuvoľnená v porovnaní s Európou. Ale našla som si to moje a aj keď som mala okolo seba ľudí s inými názormi, dokázala som otvorene komunikovať o mojich vlastných. Veľa ľudí bolo otvorených práve pre spoločnú komunikáciu, to ma potešilo.
Foto: Pravda, Ľuboš Pilc
Dokážu Američania prijať iný názor? Zdá sa mi, že najmä v slovenskej spoločnosti v poslednom období čelíme tomu, že dochádza k veľkému rozkolu názorov a rozdeleniu na dve názorové skupiny, ktoré sú extrémne proti sebe.
Ak sa mám na to pozrieť napríklad z politického hľadiska, mám pocit, že v Texase vždy, keď som otvorila tému, ktorá bola možno aj kontroverznejšia a voči ktorej by sa normálne najradšej hneď ohradili, vypočuli si ma. Možno záleží aj na tom, ako sa celá vec odkomunikuje. Ale bola som schopná dať tomu čas, bola som trpezlivá a kde-tu sa k danej problematike vrátila. Zdalo sa mi, že postupne sa moji názoroví oponenti otvárajú aj možnosti, že niektoré veci môžu byť inak. Ľudia často žijú v nejakej bubline, kde si navzájom tľapkajú po chrbte so slovami, že „takto to je“. Nemajú človeka, ktorý by im povedal: A možno nie je… V americkej rodine, kde som sa ocitla, a aj s mojím manželom sme boli strašne rozdielni. Prešli sme si aj rôznymi krízami, stretmi rozdielnych názorov, ale nakoniec sme si to nejako vydebatovali.
Takže váš manžel Robert sa pri vás zmenil. A čo vy pri ňom?
Trošku som sa musela. Naučila som sa robiť kompromisy a trpezlivosti. Naučila som sa rešpektovať, že niekto nemá vždy rovnaký názor ako ja, ale môžeme sa k tomu nejako spolu priblížiť. Myslím, že obaja s Robertom sme sa priblížili k stredu – tam, kde bolo treba.
Čítajte viac V Amerike mi ani najúspešnejší ľudia nedali pocítiť, že by som pre nich nebola dosť dobrá, hovorí modelka Veronika Rajek. Sleduje ju 7 miliónov ľudí
V tvorbe často riešite rodové pozície, rodové roly a stereotypy. Keď ešte zostaneme pri porovnaní – ako hodnotíte Texas v porovnaní so Slovenskom?
Často som veľmi kritická k Texasu a k štátom. Manželovi opakujem, čo všetko tu máme lepšie. Ale nie som si úplne istá, či práve v tejto oblasti vedieme. Keď môj muž vyrastal, nikdy nevidel otca vymeniť plienky – tieto stereotypy som objavila aj v jeho správaní. Aj preto som neskôr maľovala napríklad kovboja, ktorý žehlí a ženu, ktorá chytá ryby a maľuje. Vymýšľala som si rôzne príbehy, ako by som to chcela a jasné, že to bola istým spôsobom kritika aj môjho vlastného muža. No vďaka mojim obrazom – keďže často prišiel po práci za mnou do ateliéru, kde ich uvidel – sme sa o tom rozprávali. Mnohé témy sme načali a často aj vyriešili vďaka umeniu a diskusii. Robert bol potom sám osvietený medzi vlastnými kamošmi a hovoril im, že veci môžu byť aj inak. Spoločne sme absolvovali aj párovú terapiu a som mu veľmi vďačná, že jej bol prístupný. Vyriešili sme počas sedení veľa našich problémov a dnes je to on, kto odporúča všetkým kamošom, že aj takto treba pracovať na vzťahu.
Foto: archív Kataríny Janečkovej Walshe
Veríte teda, že párová terapia a umenie môžu ľudí osvietiť?
(úsmev) V prvom rade musíme byť obom otvorení, ale dala by som tomu nádej.
Je otvorenosť niečím, s čím momentálne trochu bojujeme ako spoločnosť?
Nebyť otvorený je nepochybne veľkým blokom, aby sme sa posunuli k nejakému kolektívnemu šťastiu. Aby sme sa nestarali len o vlastné šťastie, ale aj o dobro a blaho ostatných. Uzatváranie sa pred inými názormi, pred diskusiou – to je naša najväčšia prekážka.
Čítajte viac Keď ste nahí, je veľmi ťažké vyvolávať konflikty. Výstava naháčov láka do Marseille. Má jednu podmienku: príďte naholo, ale musíte sa...
V začiatkoch tvorby a štúdia na VŠVU ste sa spojili s Andrejom Dúbravským. Boli ste tandem a rezonovali aj v umeleckej obci – medzi nadšencami, fanúšikmi, zberateľmi – veľakrát explicitnými sexuálnymi motívmi. Zažili ste niekedy, že by vám galerista povedal: Katarína, skúste maľovať inak?
Asi nikdy. Nepáčilo sa to napríklad môjmu tatinovi. Ale pozeral sa na moje diela inou optikou. Ako otec, ktorý ma chcel ochrániť. Neskôr pochopil, prečo sme si takto prechádzali dospievaním a prvými rokmi na škole. Určite bolo viac ľudí, ktorým sa to nepáčilo, no to išlo vtedy jedným uchom dnu a druhým von. Pri galeristoch som mala skôr opačný problém. Ako sa hovorí: sex predáva… aj v umení je taký všeobecne ľúbivý. Pre mňa to bolo forma, ako spracovať nejaké osobnejšie zážitky, ponoriť sa hlbšie do sexuality a vzťahov. Ale keď ma potom začali nahovárať, aby som niečo podobné tvorila ďalej, takýto nátlak už u mňa nerezonoval.
Patríte medzi najúspešnejších autorov jednej generácie – aj spolu so spomenutým Andrejom Dúbravským. V čom spočíva váš úspech – teda okrem evidentného talentu a konzistentnej kvalitnej tvorby?
S Andrejom sme obaja mali v sebe takú kombináciu: naozaj sme milovali maľbu – a dodnes ju nadovšetko milujeme – a obaja sme mali aj nejakú osobnú ambíciu, drajv. Napríklad sme obaja vyrazili do New Yorku, bývali v nejakej miniatúrnej izbičke alebo v pivnici bez sprchy. Šli sme si cestičkami, ktoré neboli jednoduché, ale aj vďaka tomu sme si obaja vytvorili medzinárodné kontakty. Je v tom asi aj šťastie a tiež trochu naivity a snívania. Aj teraz, keď som v Corpus Christi – čo je trošku čierna diera umenia – stále si snívam, čo by som tak chcela. Vysielam energiu a neprestávam sa snažiť.
Foto: archív Kataríny Janečkovej
V lete ste vystavovali na Slovensku, v septembri máte prvú muzeálnu výstavu v múzeu v Austine. Máte za sebou aj expozície v Ázii, v Európe či v Amerike. Líšia sa nejako vaše skúsenosti s galériami, ktoré prezentovali vašu tvorbu?
Mám skvelé skúsenosti skoro odvšadiaľ. V Ázii ma veľmi prekvapilo, ako reagovali – napriek tomu, že moja tvorba bola pre nich neznáma. Mala som vtedy obdobie, keď moje obrazy boli veľmi intímne – o prežívaní materstva. Nie je vždy ľahká cesta nájsť si príbeh obrazu a stotožniť sa s ním. V Ázii sa im však veľmi snažili porozumieť, celá výstava mala veľký úspech a aj veľmi profesionálny prístup. Doma na Slovensku mám výstavy veľmi rada, lebo niektorí ľudia ma ešte zažili na strednej škole. Stále sme priatelia, oni prídu na výstavu a vernisáž a tvorí to skvelú atmosféru.
Súčasťou výstavy Matkou na konci sveta sa stalo pre vás aj tak trochu nové médium, vymodelovali ste sochu, vlastnú podobizeň. Akým spôsobom posunie výtvarnú umelkyňu, keď sa odrazu začne venovať inému materiálu a inak pracovať?
Bohužiaľ, socha sa neobjavila v expozícii bratislavskej White & Weiss Gallery, ale až na mojej výstave v múzeu v Austine. Mali nesmierne profesionálny prístup a veľmi ma podporili. Na čokoľvek, čo som si vysnívala – aj to, čo som chcela urobiť mimo klasickej maľby – mi povedali mi: Pokojne to sprav. A vznikla táto socha. Vždy som ju chcela urobiť a zároveň som riešila, ako vymodelovať sochu, aby nebola strašne ťažká, nevytvorila kopec emisií pri preprave a podobne. Ten spôsob som našla a naučila sa popri práci aj veľa technických vecí. Pri 3D modelovaní ma prekvapilo, ako som dokázala spamäti vymodelovať môj nos alebo oči. A užívala som si to. Aj ako návštevníčku výstav ma poteší, ak vás niečo takpovediac vyruší. Ak je tam napríklad 3D objekt. Urobila som odliatok matky, ktorá vytvára bezpečný príbytok.
Čítajte viac Trúfla si spochybniť domov, pýtala sa na status ženy: Modrá strecha bola únikom, dnes odráža zlomy v živote legendárnej Havránkovej
Mal by si umelec udržať signifikantný štýl naprieč celou kariérou alebo je zaujímavejšie, keď sa neustále objavuje nanovo a skúša nové spôsoby a štýly?
Je to veľmi individuálne. Mám rada umelcov, ktorí sú aj takí, aj onakí. Napríklad som pred časom navštívila retrospektívu Francisa Picabiu. Mal diela, pri ktorých som mala pocit, že ich vytvorilo dvadsať rôznych výtvarníkov. Baví ma, ak umelec dokáže opustiť niečo, čo robil, a vybrať sa úplne novou cestou, skúšať. Je pre mňa zážitok niečo také pozorovať. Sama u seba zasa vnímam, že do mojej tvorby vstupujú deti. Vždy ma dostanú mimo mojej komfortnej zóny. Niečo si naplánujem a možno by som niečo aj namaľovala, ale ony prídu za mnou do ateliéru a všetko pomenia. Často sa sama seba pýtam, ako by som maľovala bez nich. Dávajú mi rôzne podmienky na moju tvorbu a to ju viditeľne ovplyvňuje, no mám to tak veľmi rada. A potom sú umelci ako napríklad Andrej Dúbravský, ktorí sa niečoho držia istú dobu a podarí sa im to vycizelovať do dokonalosti. A to je tiež skvelé. Takže, vlastne vám neodpoviem, čo je lepšie. Asi to, čo koho baví.
Katarína Janečková Walshe
Narodila sa 2. mája 1988 v Bratislave. Vyštudovala Školu úžitkového výtvarníctva Josefa Vydru v Bratislave, potom v rokoch 2007 až 2013 pokračovala v štúdiu na VŠVU u prof. Ivana Csudaia, získala magisterský titul v odbore maľba. V súčasnosti pôsobí v Texase v USA. Aktívne vystavuje už od roku 2009, a to nielen doma, ale aj – a hlavne – v zahraničí. V tomto roku ju po výstave v Bratislave čaká prvá veľká inštitucionálna výstava v USA v múzeu The Contemporary Austin, v roku 2025 výstava v jej domovskej americkej galérii Harkawik v New Yorku. Jej diela sú zastúpené v zbierkach verejných inštitúcií a súkromných zberateľov. Je trojnásobnou majsterkou Slovenska a v roku 2011 si z Abú Zabí odniesla titul majsterky sveta vo wakeboardingu.