Nasledujúci rozhovor je prepísanou a upravenou verziou rozhovoru, ktorý vznikol v rámci relácie Ide o nás. Ako videorozhovor si ho môžete pozrieť celý nižšie.
Náš rozhovor sme začali dohadovať ešte v apríli tohto roka. Napokon je júl (pozn. rozhovor vznikol 11. júla 2024), vy ste na pár dní na Slovensku. Pracovný rozvrh máte poriadne nabitý. Stíhate vôbec letnú dovolenku?
Zdá sa, že to bude presne jeden víkend. Naplánovali sme si v Španielsku oslavu kamarátkiných narodenín, na Slovensku sme sa zastavili na dva a pol dňa. To bude asi celá dovolenka na tento rok.
Čítajte viac Pamätáte si dievčatko, ktorého tanec v megahite Chandelier videli miliardy ľudí? Prešlo 9 rokov a je z nej táto krásavica. S tancom neskončila, ale...
Ak tanec konzumuje takú obrovskú časť vášho života, nepociťujete občas k nemu nechuť?
Nie, mňa tancovanie naozaj baví. Napĺňa ma, je mojou vášňou. Som rada, že môžem robiť, pre čo moje srdce bije – robiť tancom radosť aj iným ľuďom. Teší ma, že môžem učiť. Áno, niekedy by som asi mohla nájsť trochu viac balansu medzi prácou a osobným životom. Dopriať si viac pokoja a možno aj tých dovoleniek. (úsmev) Ale to máte tak s každou prácou. Nájdete v nej niečo veľmi pozitívne, čo vás baví, a tiež veci, ktoré máte menej radi. Aj v tanci sa nájde pár vecí, ktoré nie sú moje najobľúbenejšie.
Ktoré to sú?
Napríklad na súťažiach sa musíme natierať krémami na stmavnutie pokožky. Večer, keď je človek po celom dni unavený, musí začať s celým procesom, pekne sa natrieť, aby ste na ďalší deň na súťaži mali jednoliatu farbu, dávať pozor, aby sa nespravili na koži fľaky. Po súťaži zase všetko zo seba dôkladne umývať. Poviete si, to je maličkosť, ale ak to treba robiť každý týždeň, je to naozaj otravná práca. Keď jedného dňa prestanem súťažiť, nebude mi to chýbať.
Vás musia mať radi v hoteloch, keď tam prespávate pred súťažami.
(smiech) Kedysi to bolo horšie, ale dnes už som veľká profesionálka. Viem, ako všetko pekne vyčistiť.
Pamätáte si na definujúci moment v prístupe k tancu? Kedy ste si uvedomili, že bude láskou na celý život a zároveň možno aj vašou budúcou profesiou?
Keď som šla na môj vôbec prvý tréning, tanec ma vôbec nebavil. Alebo to bol možno strach. Dokonca som plakala, lebo som nevedela kroky, ktoré už ostatné deti robili, cítila som sa trápne. Mama ma presvedčila ísť ešte na jeden, keďže už zaplatila za celý mesiac. Keď ma tréner chytil a začal viesť na parkete, pochopila som, že som schopná naučiť sa kroky a už vtedy som si uvedomila – mala som asi osem rokov – že toto ma naozaj bude baviť. Rokmi sa mi to potvrdzovalo stále viac. Samozrejme, boli aj ťažké chvíle, ale moja mama ma naučila, že vždy sa dá nájsť východisko a riešenie. Zakaždým sme krízu prekonali a posunula som sa na novú, vyššiu úroveň.
Čítajte viac Oceňovaný tanečník Zdeno Blesák: Tanec vnímam ako životný štýl, niečo medzi športom a umením
Veľa ľudí vníma veci cez hudbu, cez film, cez umenie. Koncom 90. rokov, začiatkom nového milénia, boli veľmi populárne tanečné filmy. Sledovali ste ich a hovorili si, raz takto dobre budem tancovať aj ja?
Tanečné filmy sú veľmi inšpiratívne. Celkovo milujem biografie rôznych športovcov, hercov, ale aj politikov. Páči sa mi, ako sa ľudia z malej krajinky, z malého mesta dostali niekam do zahraničia a dosiahli svetovú úroveň. To ma vždy inšpirovalo, pretože podobné príbehy dokazujú, že všetko je možné, ak človek chce. Toto vedomie ma poháňa ďalej, vychádza z neho moja cieľavedomosť.
Zvykne sa hovoriť, že keď človek cvičí a chce dosiahnuť viditeľné výsledky, tak zhruba tridsať percent tvorí cvičenie a sedemdesiat percent strava. Koľko z vášho úspechu je tvrdá drina a koľko je talent?
Mať talent je krásne, ale tvrdá drina ho určite prevažuje. Vidím to aj na žiakoch, ktorých učím. Aj na svetovej úrovni tanečníkov. Na vrchol sa často nedostávajú tí najtalentovanejší, ale tí, ktorí naozaj tvrdo „makajú“.
Foto: Anna_Lebiedzinska/archív Laury Arcolinovej
Poďme si predstaviť tvrdú drinu v prípade vrcholového tanečníka. Ako vyzerá tréning a akú podobu má vašich bežných 24 hodín?
Každý deň máme troj-, štvorhodinové tréningy. Okrem nových zostáv musíme denne trénovať aj základné kroky. Tak ako v balete celý život trénujú jednoduché pohyby pri tyči, my máme kroky a pohyby, ktoré opakujeme, aby sa telo udržiavalo. Potom treba trénovať zlepšenie a zrýchlenie pohybu, dynamiku, každý nácvik má rôzne úrovne. Zároveň cibríme aj umelecké cítenie – to je veľmi dôležité. Lepšie vnímať hudbu. Prepájať naše city a vnemy. Je to komplexné a na každej úrovni musíte s jednotlivými zložkami pracovať naozaj nepretržite. Cvičíme tiež v posilňovni, dbáme aj na stravu. Je veľmi dôležité, aby nás neunavovala, ale dodávala energiu. Len čo si doprajem nejaké slávnostné jedlá, možno letný koktejl, ale tiež napríklad bravčové mäso, slaninku – čo väčšinou nejedávame – cítim, že fyzická únava je iná. Neviem fungovať tak, ako by som fungovala v iných dňoch. Najdôležitejšia je disciplína a znamená, že sa musíte venovať tancu každý deň. Alebo skoro každý. Počas covidu som sa naučila mať deň voľna do týždňa, predtým som fungovala naozaj všetkých sedem. Dnes už chápem, že aj oddych je veľmi potrebný, svaly ho potrebujú, aby vedeli rásť. Nehovoriac o tom, že občas potrebujeme vypnúť aj mentálne.
Čítajte viac Krása na parkete sa nezaobíde bez bolesti, priznáva najlepšia slovenská tanečnica. Arcolinová žije v Hongkongu s Talianom, spolu kraľujú svetu tanca
Platí pre vrcholový tanec, že na opačnej strane ladnosti a krásy stojí občas aj trochu bolesti?
(smiech) Je tam vždy. Ako sa zvykne hovoriť v angličtine „no pain, no gain“ (bez bolesti niet výsledkov). Ak je bolesťou výlučne svalovica, to je normálne. Ale s telom musíme narábať tak, aby sme neprekročili istú hranicu. Že už by sme nedokázali trénovať. Som veľmi disciplinovaná. Len čo sa niečo deje – cítim napríklad, že som si natiahla sval – okamžite situáciu riešim. Naučil ma to môj fyzioterapeut. Telesné problémy netreba odkladať na neskôr, keď sa nakopia, bude to len horšie. Časté masáže a návštevy u fyzioterapeutov sú veľmi potrebné.
Kto z vás dvoch v páre s manželom Massimom je disciplinovanejší?
On je Talian, tak čo si myslíte? (smiech) Ale vážne, disciplinovanejšia som ja, som koncentrovaná na všetko a on zase prináša väčšiu pohodu. Vytvára to medzi nami dobrý balans. Nehovorím, že je lenivý, vôbec nie, ale Massimo dokáže povedať: teraz už potrebujeme oddych, mali by sme si dať deň voľna, niekam vyraziť alebo len doma relaxovať.
Foto: Robert Hüttner, Pravda
Obaja ste mali v minulosti iných tanečných partnerov. Keď ste sa navzájom testovali, on vraj vedel po piatich minútach, že ste pravá tanečná partnerka. Vy ste sa rozhodovali mesiac. Prečo?
Keď vstupujem do akéhokoľvek vzťahu – či už profesionálneho, alebo v osobnom živote – chcem si byť istá. Pravdupovediac, aj ja som už po piatich minútach cítila, že toto je niečo naozaj špeciálne a má obrovský potenciál, ale… Môjho prvého tanečného partnera som mala na Slovensku. Tancovali sme jedenásť rokov, vyrastali sme spolu ako brat a sestra a mali sme úžasný vzťah. S mojím ďalším tanečným partnerom som bola deväť rokov. A keď sme skončili, prvý, kto sa ma opýtal na skúšku, bol Massimo. Uvedomila som si, že možno bude môj posledný partner, s ktorým by som chcela dokončiť celú kariéru. Považovala som za dôležité, aby bol naozaj ten správny. Aj napriek môjmu vnútornému nadšeniu som chcela vyskúšať, či nie je ešte iná možnosť. Tak som ho mesiac trošku trápila (úsmev).
Je dobré, keď sa v páre chémia medzi dvoma tanečníkmi z kamarátskej roviny prehupne do osobnejšej? Keď do profesionálneho vzťahu vstúpi osobná náklonnosť, emocionalita, dokonca láska?
Nikdy predtým sa mi to s tanečnými partnermi nestalo. S Massimom som odrazu prežívala niečo úplne nové a spočiatku bolo aj náročné mať partnerský vzťah a zároveň biznis spojenie. Ak sa niečo stane v osobnom živote, okamžite to preniká aj do pracovného. Alebo naopak. Museli sme sa naučiť tie sféry oddeliť a nájsť kľúč k dobrej komunikácii. Bolo dôležité uvedomiť si, že sme veľmi odlišní. Každý z nás chce to isté, ale dostať sa k výsledku chceme často úplne opačnými cestami. Naučiť sa akceptovať, že dá sa cieľ dosiahnuť viacerými spôsobmi, nás posilnilo. Museli sme si len uvedomiť, že vieme spolu komunikovať a počúvať jeden druhého.
Čítajte viac Strhujúcu tanečnú šou, ktorá rozprúdila festival Grape, ovládla Mishena
Dá sa vstúpiť na tanečný parket, keď máte po hádke v súkromí?
Vtipné je, že domácich konfliktov máme menej ako tanečných. Väčšinou medzi tanečníkmi platí, že každý je vášnivý na parkete a v osobnom živote je to skôr pohodička. Ale ak sa náhodou pochytíme, nikdy nejdeme spať, kým sa neudobríme. Nenechávame veci vykvasiť, aby sa z nich stal vážnejší problém. Niekedy možno potrebujeme len chvíľu času – jeden od druhého – a každý sa upokojiť. Nechceme si predsa zle. Na tréningoch sa veľakrát každý vyberieme na pár minút si od seba oddýchnuť, dať si kávičku, ak to náhodou začne vrieť.
Čo považujete za váš najväčší spoločný úspech?
Vždy je pre mňa ťažké odpovedať. Cením si veľa rôznych titulov, ale aj také vlastné osobné víťazstvá. Tancovanie na súťaži nie je vždy úmerné výsledku. Stalo sa nám už viackrát, že sme vyhrali, ale necítili sme, že išlo o náš najlepší výkon. A, naopak, možno sme nevyhrali, ale vystúpenie sme osobne vnímali ako dokonalé. Ak však zostaneme pri tituloch a podujatiach, mojím obrovským snom bolo ísť do Japonska na tanečný festival World Super Stars. Splnil sa nám minulý rok – v rovnaký týždeň sme sa zúčastnili na ňom a prebehla aj naša svadba. Bol to jeden z najextrémnejších týždňov celého môjho života, emócie doslova vybuchovali von oknom. Dostať pozvánku na takéto legendárne vystúpenie je obrovská česť a teší ma, že nás pozvali aj toto leto. V mojom osobnom rebríčku má výnimočné miesto aj prvý postup do finále na majstrovstvách sveta, kde je šesť najlepších párov z celej planéty. Keď sme postúpili prvýkrát – boli sme práve v Miami v Amerike – až som sa celá triasla, ako som sa tešila, do očí sa mi tlačili slzy a keď sme potom začali tancovať, celý tanec vo finále som preplakala. Hovorila som si, že sa musím upokojiť, sústrediť sa, ale nevedela som prestať… Náš tréner ma potom celý mesiac viedol k tomu, aby som sa pripravila, aby som emócie dokázala dostať pod kontrolu.
Foto: TV Markíza
Takže v súvislosti s vašou prácou hovoríme aj o dôležitej mentálnej príprave alebo o pomoci psychológa?
Náš hlavný kouč je Holanďan, psychológ a psychiater. Vyštudoval tri univerzity, teraz žije v Austrálii a venuje sa lekárskej praxi aj práci so závislými. V minulosti bol tanečník a pod jeho vedením trénovalo niekoľko majstrov sveta. My s ním pravidelne raz týždenne máme koučovské tréningy – on-line alebo osobne, keď máme možnosť letieť do Austrálie, prípadne sa stretnúť niekde vo svete. Čím vyššie tanečník stúpa, tým dôležitejšia je mentálna stránka. Možno pomaly zohráva väčší význam ako fyzická. Za desať rokov, čo sme s Massimom spolu, sme sa veľmi posunuli najmä po mentálnej stránke. Naučili sme sa zvládať napätia na súťažiach, tréningy. Osvojili sme si mechanizmy, ako zvládať všetko, čo sa deje okolo nás. Možno trikrát do roka sa stane, že máte fakt skvelý deň a práve počas neho aj súťaž. Omnoho častejšie je však súčasťou našej účasti únava, rôzne časové posuny, jetlagy. Niečo sa stane v osobnom živote, niečo okolo nás. Naposledy sme napríklad prišli do hotela a chybou v systéme sa udialo, že nám rezervovali izbu na iný termín. Čiže sme pár hodín pred majstrovstvami Európy nemali kde spať. Museli sme utekať do mesta, hľadať ďalší hotel, pričom mnohé boli obsadené. To sú extra stresy, ale musíte sa naučiť mentálne pracovať aj s nimi. Psychická odolnosť je extrémne dôležitá stránka pre tanečníka.
Čítajte viac Rebeka Poláková: Deväťdesiate roky sú tu stále. Z nich pramení, kde sme ako spoločnosť dnes
S Massimom máte precestovanú veľkú časť zemegule. Dá sa povedať, že nejaký národ má naozaj tanec v krvi? A majú ho v génoch Slováci?
Slováci sú veľmi talentovaní na čokoľvek. Som hrdá Slovenka a myslím si, že sa radi učíme, či už sú to jazyky, rôzne remeslá, športy a tak ďalej. Najmä tvrdo pracujeme, keď naozaj za niečím chceme ísť. Pri slovnom spojení latinskoamerické tance na vás vyskočí Latinská Amerika. Aj keď nemáme toľko súťažiacich z tejto časti juhoamerického kontinentu, južnejšie krajiny vo všeobecnosti majú viac v krvi rytmy, na ktoré tancujeme aj my s Massimom. Veľmi šikovní sú Taliani, plus majú charizmu a prirodzenejšie sebavedomie, čiže aj oni sú v latinskoamerických tancoch veľmi dobrí. Neznamená to, že sú vždy technicky najlepší, pretože si niekedy dajú radšej siestu po obede, než by tvrdo „makali“ (smiech). Extrémne nadaní sú aj Španieli a tiež Rusi, Ukrajinci – krajiny, v ktorých sa tvrdo pracuje. Momentálne je však na absolútnom vrchole Čína. Je neskutočné, čo dokážu už päťročné deti. Novinkou v Číne je sólo kategória pre dievčatá, a to je absolútny perfekcionizmus. Disciplína je tam extrémna, miestami je to až nezdravé. Keď vidím malé deti, ktoré k nám chodia na tréningy, niekedy sa dokážem poriadne rozčúliť, čo s nimi tréneri robia. Aj nakričím. Minule mi prišlo na kurz deväťročné dievčatko – chudulinké, drobnučké, tanečne vynikajúce. S trénerom malej tanečnice sme prebrali, kde by sa mohla zlepšiť. Hovorila som mu, že je veľmi talentovaná a on sa ma spýtal, či by mala ešte schudnúť dve kilá. Rozhnevalo ma to tak, že som mala chuť vylepiť mu facku. Deti v Číne vedú naozaj tvrdým spôsobom, ale momentálne nemajú vo svete konkurenciu.
S manželom ste usídlení v Hongkongu a tam sústreďujete aj gro vašich lektorských a učiteľských aktivít. Čím to je, že práve na ázijskom kontinente je taký populárny spoločenský tanec?
Tam je populárny azda každý šport. Tlačia sa všetkými smermi, nielen v športe, ale aj v oblasti technológií, ekonomiky, čohokoľvek. Čína ako krajina neuveriteľným spôsobom napreduje. V Hongkongu žijem už štrnásť rokov a zmeny vidím priam denne. Oni akoby nemali limity a stále ich dokážu posúvať vyššie a vyššie. Nepoznajú hranice, všetko sa dá. Je to obrovské množstvo ľudí, už majú 80 miliónov registrovaných tanečníkov. Ľudia bežne tancujú v parkoch a celkovo sa všetci veľmi snažia udržiavať si zdravé telo. Tanec je na to dobrý, je to šport a umenie zároveň.
Máte po štrnástich rokoch pocit, že ste si už v Hongkongu našli svoje miesto?
Strávila som tam väčšinu môjho dospelého života, čiže cítim, že je súčasťou môjho domova. Mám aj moju hongkonskú rodinu, cítim sa tam veľmi dobre a doma.
Čítajte viac V Amerike mi ani najúspešnejší ľudia nedali pocítiť, že by som pre nich nebola dosť dobrá, hovorí modelka Veronika Rajek. Sleduje ju 7 miliónov ľudí
Na Slovensku ste komunizmus už nezažili, ale Čína je komunistická krajina. Vnímate nejaký spoločenský a politický kontrast?
Medzi Hongkongom a Čínou je veľký rozdiel. Uvedomíte si to v momente, ako prejdete hranice. Sú to dve rôzne krajiny. Hongkong je veľmi medzinárodný, v podstate taký New York Ázie. Je to metropolitné mesto, žijú v ňom rôzne kultúry. Samozrejme, najviac obyvateľstva tvoria Číňania, ale sú otvorenejší, nie je to vyslovene komunistické. Čína je iná, ale my sa nestretávame s jej dennodenným životom. Keď tam cestujeme, ideme učiť na pár dní na sústredenia. Všetko je veľmi dobre zorganizované a skvelo sa o nás starajú.
Sama ste označili Hongkong za kozmopolitný, žije v ňom vedľa seba mnoho národov. Fungujú komunitne? Stretávate sa viac s Európanmi alebo s domácimi?
Tam je to všelijako poprepletané. Naši študenti sú len Hongkončania, čiže sme v úzkom styku s domácimi – od malých detí až po naozaj najstaršie generácie, ktoré v Hongkongu žijú. Dokonca mám študentku, ktorá má 86 rokov a chodí aj na tanečné súťaže. Sme v styku aj s expatmi, ktorí bývajú v Hongkongu – skôr vo voľnom čase, ktorého veľa nemáme, takže vlastne najviac času trávime s domácimi. V meste žije veľa tanečníkov, lektorov. Mnohí učíme a súťažíme po svete. Je tam napríklad aj veľa Talianov, takže máme takú komunitu tanečníkov, s ktorou sa vídame. Je to taká naša rodina.
Čítajte viac Ida Sandor: Moju kariéru neurýchlila žiadna známosť. Ženy ma oslovujú kvôli mojej tvorbe
Bude Hongkong miestom „navždy“ alebo už uvažujete nad návratom do Európy?
Keď som začala tancovať s Massimom, myslela som si, že ako Talian určite bude chcieť žiť v Taliansku. Prekvapil ma, keď povedal, že to nie je jeho priorita. Hongkong je momentálne naše hlavné pracovné sídlo a myslím si, že to tak zostane aj do budúcna. Aspoň na začiatku dôchodku našej kariéry. A potom uvidíme, kde skončíme. Možno v Španielsku, možno niekde v Európe…
Začali sme rozhovor otázkou o letnej dovolenke. Ukončime ho teda jednou o letnej práci. Nudiť sa asi nebudete…
Veru nie. V júli sme absolvovali niekoľko súťaží, na ktorých sme vystupovali aj sedeli v porote. Absolvovali sme niekoľko letných sústredení. Celý august lietame medzi Japonskom a Čínou hore-dole, máme zhruba osem rôznych šou. V septembri letíme naspäť do Európy, pretože nás čakajú majstrovstvá sveta v Poľsku. Keď som nedávno na mojom Instagrame informovala o majstrovstvách v Európy v Anglicku, prekvapila nás slovenská rodina, ktorá tam žije. Prišla nás povzbudiť. Poľsko je blízko, takže sú všetci vítaní. Budeme radi, keď nás prídu slovenskí fanúšikovia podporiť.