Máte na sebe niečo ako overal. Keďže vám počas vašich „stand-upov“ nie sú vzdialené „toaletné témy“, opýtam sa, ako v tom chodíte na záchod?
Našťastie, toto nie je overal, ale nohavice s košeľou. Túto základnú chybu, že som si obliekla overal, som na festivale urobila minulý rok. Obliekla som si overal a v ňom som chodila na prenosné toalety. Viete si predstaviť, ehm, aký problém z toho vznikol. Aspoň som zas mala o čom rozprávať.
Foto: Richard Navara
Odkiaľ čerpáte námety? Inšpirujú vás zážitky kamošiek, známych, alebo to všetko naozaj sama zažijete?
Aby som to vedela premeniť na vtip, musí to byť môj zážitok. Musí to byť emócia, ktorá vo mne vznikne, len takú sa mi podarí neskôr obrátiť na humor. Hnev, rozhorčenie či veľkú radosť. Takto to u mňa funguje.
Bola ste už v škole „triedna zabávačka“?
Asi je to údel plnoštíhlych dievčat a žien, odmalička som musela hľadať svoje devízy niekde inde. A ja som bola „tá vtipná“. Formovať sa to vo mne začalo niekedy na strednej, keď som si uvedomila, že je to super, keď vďaka mne smejú, že ma asi majú radi. Ten pocit ma poháňal vpred. Aj dnes, keď sa spoločne s divákmi a poslucháčmi smejeme, dáva mi to strašne silný pocit katarzie, ktorý v tejto krajine potrebujeme viac ako čokoľvek iné.
Dávnejšie, už pred rokmi, mi v osobnom rozhovore povedala niekdajšia humoristická dvojica Noga a Skrúcaný, že s humoristom je to nie vždy „treskúca“ sranda. Že Miro Noga je v súkromí dokonca smutný. Vy máte dve tváre? Alebo „byť srandistka“ je vaša podstata?
Ja si myslím, že ľudia nikdy nemajú len jednu tvár. Inak je to s kamošmi, s rodinou, inak v práci… A podobne je to aj so mnou. Viem, že veľa komikov má tendenciu byť v súkromí smutnými. Dokonca veľmi smutnými. Ak hlboko prežívate radosť, musíte hlboko prežívať aj smútok. Myslím, že aj ja to tak mám. A už dávno som si tak dobre, z duše, nepoplakala. Doma som tichšia. A čím som staršia, aj jemne introvertnejšia. Ja mám však doma na zábavu manžela. Preto som si zobrala komika.
Raz mi bývalý riaditeľ Operačného strediska tiesňovej linky 155 povedal, že relaxom niektorých operátorov je pozerať televízor s vypnutým zvukom. Prídu domov a chcú mať ticho. Vy to tiež tak máte?
Ja by som veľmi rada, ale mám 8-ročného syna plus manžela, ktorý sa rád rozpráva. To znamená, že potrebuje interakciu. Niekedy mám pocit, že aj ten pes by sa chcel porozprávať. Keď však mám možnosť, som rada aj sama, aj potichu. Musím nabrať energiu. Aby som mala z čoho čerpať. Relax je pre mňa kniha, keď nasávam jej príbeh.
A čo rada čítate?
Čítam beletriu, aj historické veci, ale veľmi sledujem pôvodnú slovenskú tvorbu. Naposledy ma strašne milo prekvapila kniha od Kataríny Vargovej „Severné more“. Otvára vzťahové témy. Máme veľa dobrých slovenských autoriek, ktoré vedia písať o témach zdravých aj toxických vzťahov či hľadaní samého seba.
Už ste boli na dovolenke?
Mali sme problémy so psíkom, to nás zdržalo. Ale tento rok je náš výber Toskánsko.