Uplynulo už niekoľko týždňov, odkedy ste získali cenu Krištáľové krídlo. Vnímate nejako špeciálne, keď vás oceňujú ako výtvarného umelca v takom mladom veku?
… že v mladom veku. Ďakujem za lichôtku. Ale vážne, som rád, že si ma všimli. Pre mňa a, myslím si, že aj pre môj tím, je to pocta a vlastne asi aj dôkaz alebo odmena, že tvoríme dobre a robíme ľuďom radosť. Túto cenu vnímam ako takú vizitku.

Nedávno moja kolegyňa robila rozhovor s inou laureátkou Krištáľového krídla herečkou Janou Oľhovou, ktorá povedala zaujímavú vetu: Ceny ju vraj zvyčajne zarmútia. Azda preto, že to je taký určujúci a definujúci moment. Vytvára to na umelca tlak, keď ho ocenia, že musí urobiť niečo ešte lepšie? Nemáte strach, či sa prekonáte?
Za každé ocenenie sme vďační, ale nikdy sme neboli spokojní na sto percent. Hovorím zámerne v množnom čísle, pretože nie som sám. Moje diela vznikajú s celým tímom ľudí už pomaly dvadsať rokov. A keď nás ocenia, zvyčajne si urobíme spolu párty, zabavíme sa a tvoríme ďalej.
Ak si vytvárame pracovný vzťah na taký dlhý čas, asi tam zohráva dôležitú rolu aj ľudský rozmer. Musíte si s členmi tímu rozumieť aj po osobnej stránke…
Je to rodina. Stalo sa to postupne, ale je to tak už dávno. Vnímam ich ako rodinu a nie je tam len rešpekt, sú tam zastúpené mnohé emócie a city.
Keď hovoríme o tíme – akú pozíciu v ňom zastávate? Vodca, kreatívny líder?
Som výtvarník, takže prinášam myšlienku, nápad. Mám okolo seba zručných ľudí, ktorí vedia pretaviť moju ideu do dokonalosti. Každý jeden detail, ktorý tam nemá byť, je odstránený – v tom hľadáme podstatu, v minime. Každý z nás má svoju funkciu. Ja som kvázi ten kreatívny, ktorý prinesie ideu, moji kolegovia – chalani – sú zruční v remesle, napríklad opracovávaní, kovoobrábaní, modelovaní, brúsení, tavení alebo pokovovaní. Sú to absolútne špičky v rámci Európy, trúfnem si povedať aj sveta. A dúfam, že na dielach to vidieť.
Nevenujete sa umeniu klasickým prístupom, na ktorý je možno väčšina slovenských konzumentov zvyknutá. Nie je to maľba alebo socha, vy pri tvorbe diel pracujete s mnohými modernými a supermodernými technológiami. Prečo?
Začalo sa to ešte v časoch môjho štúdia. Jednak som veľmi nedočkavý človek – neviem dlho vydržať pri jednej myšlienke, téme ani v jednej podobe tvorby, v konkrétnom odbore. Študoval som štyri ateliéry, priemyselný dizajn, transport dizajn, sklo, socha, objekt a inštalácia, prešiel som si hmotným aj nehmotným, v podstate softvérovým a hardvérovým prístupom k tvorbe. Prišiel som, nasal informácie, inšpirácie, išiel som ďalej. Dá sa povedať, že som bol jedným z prvých, ktorí začali pendlovať medzi ateliérmi. Technológie som si vybral, pretože mi umožnili maximálne zrýchlenie procesu výroby a realizácie. Čím skôr sa dielo alebo myšlienka zhmotnila, tým skôr som mohol kreovať ďalšiu a rozvíjať sa. Výtvarné umenie stáročia mapovalo dobu, v akej sme sa nachádzali. Dnešné časy definujú technológie a šialene rýchle rozvíjanie sa spoločnosti. Mojou snahou je techniky alebo roboty pretvárať nie do priemyslu, ale, naopak, do výtvarného umenia. Všetky technológie sa snažím zároveň vlastniť, aby som si vedel ustrážiť kvalitu aj rukopis. Niektoré z nich sám navrhujem, čiže sú to jedinečné stroje, existuje na svete len jeden kus a často to môže pôsobiť, že samotný stroj je sochou. Takže vlastne moje sochy vyrábajú ďalšie.

Je vo vašej práci dôležitý aj vynálezcovský rozmer?
Dnes si už ktokoľvek môže niečo nakresliť na počítači a nechať si to vytlačiť, respektíve vysekať laserom, vyfrézovať. Snažím sa, aby stroj bol humánnejší. Nestačí zadať mu úlohu a stlačiť print. Chcem, aby bolo možné vo chvíli realizácie do procesu vstupovať, pretvárať ho, mutovať. Snažíme sa do softvéru a hardvéru vniesť humanitu a aktuálnu prítomnosť človeka pri samotnej realizácii. Dosť často sú naše diela interaktívne a samotný divák sa stáva akoby spoluautorom.
Aký máte potom názor na stále častejšie zapájanie umelej inteligencie do tvorby umenia?
Nie je to ono, vnímam to ako jednoduché – také „polopatisitcké“. Nie je to nič kreatívne. Vlastne ide len o ten stlačený gombík a print, o ktorom som hovoril. My ľudia potrebujeme stále viac a viac skúšať, byť dokonalejší, no v prípade zapájania umelej inteligencie do umenia sa mi akosi stráca humanita.
Vy už niekoľko rokov prinášate do klasického umenia moderné technológie. Stretli sa trebárs v začiatkoch s odmietaním alebo s kritikou?
(smiech) Jasné. Témou mojej diplomovej práce bol Vývoj technológie a jej vplyv na výtvarné umenie. V tom čase mal pritom možno jeden z mojich pedagógov mobilný telefón, viete si to predstaviť – pozitívne ohlasy som veľmi nedostával. Ale asi narážate na moje odmietanie umelej inteligencie. Rozumiem, keď AI pomáha zdraviu alebo podnikaniu – ak dokáže pomáhať ľudstvu v rozličných praktických oblastiach života, o to lepšie. Určite dokáže vo veľa veciach naše životy uľahčiť. Ale pri umení odstraňuje citovú a duševnú hodnotu a pre mňa je to príliš málo.
V súčasnosti patríte medzi najpredávanejších umelcov. Myslíte si, že ste našli ako vizuálny umelec a výtvarník recept na nejaký úspech a existuje vôbec taký recept?
Byť sám sebou a makať. Som veľmi hyperaktívny, možno aj to je dôvod, že stále potrebujem nejaké výsledky. Hľadám spôsoby, ako sa upokojiť aj uspokojiť a tvorba mi ich prináša. Dôležitá je aj pokora a sebareflexia. Zlatá stredná cesta. Potrebujem robiť diela, ktoré sú založené na citových hodnotách pre ľudí – nie pre seba. To znamená ľudí počúvať a vnímať. Určite je potrebný aj rozhľad. Aby sme pochopili prítomnosť, musíme poznať minulosť. A bez poznania prítomnosti nevieme predpovedať budúcnosť. História by mala byť každému známa, aby vedel, či sa neopakuje a či súčasnosť prináša niečo nové, či nám nechýba radosť, rešpekt, zodpovednosť.

Váš otec bol šperkár, v rodine ste mali výtvarníkov, architektov. Dá sa predpokladať, že ste umením boli obklopený odmalička. Myslíte si, že výchova spoznávať a oceniť umenie, ale aj edukácia k nejakému všeobecnému rozhľadu sú dnes dostačujúce?
Žijeme dosť dynamickú dobu, máme málo času sústrediť sa na jednu vec. Posun informácií je šialene rýchly, zorientovať sa, upokojiť sa a sústrediť sa je veľký problém. Pokiaľ sa človeku niečo páči a nekúpi si to dnes, pravdepodobnosť, že si to kúpi zajtra alebo pozajtra stále klesá. Prichádzajú ďalšie a ďalšie informácie, pocity, ponuky. Mne sa zdá, že nám chýba upokojenie. Pokrivkávame ako spoločnosť v upokojení sa, v sústredení sa a pochopení.
Umeniu ste sa nevenovali hneď, boli ste niekoľko rokov študentom športového gymnázia, dokonca ste profesionálne zápasili. Ako to ide dokopy?
Dôvodom je asi moja hyperaktivita. Naši ma poslali na školu, pretože som sa nevedel zorientovať a potreboval som sa niekde takpovediac „vyzúriť“. V jedenástich rokoch som nastúpil na osemročné športové gymnázium, na voľný štýl zápasenia. Vydržal som tam niekoľko rokov a hneď odtiaľ som nastúpil na strednú školu úžitkového výtvarníctva.

Poriadny skok…
Keď ma vyhodili zo športovej školy, išiel som naspäť za rodinou do Ruska. Za starou mamou a starým otcom. Nevedel som, čo so mnou bude, kam mám ísť na strednú, v podstate som nevedel nič. Na základnej škole sa zvyčajne ako dieťa naučíte aspoň niečo, ale na športovej škole, kde máte denne dvojfázové tréningy, veľa slovenčine alebo matematike nedáte. Možno by ma ani nevzali nikde, lebo som v podstate nič nevedel. Pri umeleckej škole som si uvedomil veľmi rýchlo, koľko priestoru na tvorivosť ponúka. Stále robíte niečo nove, neopakuje sa to, tvoríte, hľadáte. Ako hyperaktívny človek tiež stále hľadáte nové príbehy. Tak som si skúsil poslať prihlášku a našťastie ma prijali.
Existoval v kariére nejaký určujúci moment, keď sa sformoval Ašot Haas ako umelec? Alebo tie určujúce momenty prichádzajú jeden za druhým a zakaždým príde nejaký nový, ktorý redefinuje nanovo?
Stredná škola vás v prvom rade učí remeslu a pochopeniu materiálu. Študoval som kamenosochárstvo, medzi predmetmi som mal aj kresbu – to bol začiatok, pochopenie materiálu, ako sa správa, ako s ním narábať. Vysoká škola nás už učí rozmýšľať a kreatívne pracovať s tým, čo sme si remeselne osvojili. Tam začínate hľadať, kto ste a čo od života chcete. Snažil som sa nájsť vlastný rukopis a odhodlal sa ísť doslova od počiatku – od základných geometrických tvarov, ako je kruh a štvorec. Začal som s nimi pracovať, transformovať ich – až som sa v tom akosi zasekol. Keď ale potom prišli nové technológie, objavil sa počítač, nejaké softvéry – v tom čase vôbec nie bežná vec – moja stagnácia sa skončila. Začal som sa venovať matematike, a najmä som jej začal konečne rozumieť. Je to univerzálny svetový jazyk, niečo neskutočné, v podstate nikdy sa nekončiaci príbeh. Zhruba v nejakom treťom, štvrtom ročníku som pochopil, že tu sa asi budem hýbať. Väčšina mojich spolužiakov, kolegov stále v tom čase negovala stroje, sústreďovali sa na ručné modelovanie, sekanie do kameňa. Ja som si uvedomil, že veci môžem robiť aj inak a byť iný. A postupne prichádzali prví fanúšikovia, ktorí vo mňa uverili. Oslovilo ich to, čo robím, niečo si odo mňa kúpili, a to ma povzbudilo. S prvými peniazmi prišla investícia do dielne, do nájmov a potom osamostatnenie.
Keď za mladým umelcom príde zberateľ, obdivovateľ a podporí ho, určite to pomôže. Ďalší krok by však asi mala byť reprezentácia galériou, ktorá vás dokáže priniesť aj k profesionálnejšiemu publiku. Ako to bolo vo vašom prípade?
To bol v časoch môjho štúdia sen každého výtvarníka a myslím si, že dodnes je. Keď ešte nefungoval v plnom režime internet, neexistovali portály orientované na predaj umenia, mnohí z nás nevedeli, ako vlastne môžeme umenie predávať. Či cez živnosť, alebo cez eseročku, alebo to robiť v nejakom voľnom režime. Živnosť som si založil ešte ako tretiak na vysokej škole. Prvá galéria, ktorá ma oslovila, bola Galéria Nova, v podstate najstaršia galéria na Slovensku – prvá, ktorú otvorili v Bratislave – myslím, že sa písal rok 1991. Začala ma reprezentovať aj DSC Gallery v Prahe. Otvorilo mi to dvere, dalo sa z toho žiť. Postupne ma začali oslovovať ľudia z podnikateľského sektora, ale aj sólo zberatelia a klienti. Vtedy som začal rozumieť tomu, čo je to zodpovednosť, neriešil som len diela samotné, ale napríklad aj certifikáty ich jedinečnosti, praktické záležitosti okolo.
V budove sídla redakcie Pravdy – v galérii Tower 5 – ste mali nedávno aj vlastnú výstavu – prierez tvorbou. Máte v rámci nej nejaké špecifické dielo alebo sériu, ktorú ste si dali na nejaký osobný piedestál?
Jednou z nich je Resonance of Sound, laserová harfa. Väčšina ľudí počuje zvuk a následne vytvára pohyb. A toto dielo je presný opak – na základe pohybu vzniká zvuk. Obsahuje lasery, ktoré skenujú váš pohyb, a na jeho základe vzniká zvuk, je to interaktívne dielo. Následne som tieto zvuky začal skenovať, nahrávať, vytvoril som softvér, ktorý mutuje zvuk do vizuálnej podoby, čiže samotný stroj alebo dielo začali vyrábať ďalšie diela. Použil som optický akrylát a zhmotnil všetko do fyzickej podoby. Je k tomu ovládanie samotného svetla, čiže vzniká zase nejaký pohyb so svetlom a tým sa uzavrel kolobeh. V súčasnosti som Resonance of Sound posunul tak, že to funguje takmer ako fotografia, pracujeme s ľudským hlasom, nahráme časť nejakej debaty a na základe toho vznikne nejaký abstraktný obraz. Druhou témou, ktorú mám rád, je sken diamantov. Diamanty a brilianty sa brúsia už stáročia, predtým ich brúsili mnísi. V roku 1919 matematik Marcel Tolkowsky, ktorého rodičia boli brusiči, prerátal najdokonalejší výbrus diamantu. Veľa firiem, čo pracuje s briliantmi, ich má v logu. Je to výbrus, ktorý je vytvorený z 57 výbrusov, je to čisto o optike. Svetlo dopadá, odráža sa vo všetkých plochách a rovnakým smerom vyjde von. Začal som skenovať najdokonalejšie diamanty sveta zhora a pretavovať ich cez vákuové pokovovanie do optického skla, do veľkých šošoviek. Materiály sú v jasnom kontraste, briliant a optické sklo – sú to jediné materiály, ktoré umožňujú dejstvo samo v sebe, ako sochársky materiál.

Aké najdrahšie dielo ste vytvorili? Dá sa to vôbec odhadnúť?
Myslím, že najdrahšie dielo bolo zhruba za 200– tisíc eur, ale dnes má už možno vyššiu hodnotu – vzniklo pred ôsmimi, možno až desiatimi rokmi. Najkrajšie na dielach je, že sú ako dieťa, ktoré dospeje a žije si vlastný život, čiže už to funguje na rôznych dražobných platformách, ľudia si ich medzi sebou predávajú a podobne.
Veľa sme spomínali slovo hyperaktivita, ktorá definuje váš celý život. Máte teda v tej túžbe po neustálej zmene a hľadaní niečoho nového aj ďalší umelecký sen?
Najbližší sen – teda vlastne to ani nie je sen, to je plán – že pôjdeme s kolegami na team building. Tam trošku stmelíme tím a trošku tvoríme (smiech). Ale veľké sny vznikajú na základe malých snov, ktorých treba mať viac. Pomaličky na nich pracovať. Netlačiť na pílu. Už som sa naučil, že k veciam treba pristupovať s triezvou hlavou a zároveň striedať malé sny, nech sa z nich nestanú stereotypy. A veľké sny máme asi všetci rovnaké – najmä nech je pokoj.