Koľko druhov vianočného pečiva ste tento rok stihli ako víťaz šou Pečie celé Slovensko?
Piecť som začal iba minulý týždeň, aby všetko bolo čo najčerstvejšie. Keď dobre počítam, tento rok som zvládol asi pätnásť druhov.
Pätnásť druhov nie je málo. Ako to stíhate?
V predvianočnom období je to trochu náročnejšie, pečiem vo dne aj v noci, v kuchyni zarezávam doslova nonstop. Najviac sa mi darí neskoro v noci, po polnoci u mňa cítiť vône vanilky, škorice, klinčekov či perníkového korenia najintenzívnejšie.
Pre koho z rodiny či blízkych pripravujete niečo špeciálne?
Neviem, či špeciálne, ale v celej našej rodine sú obľúbené karamelové košíčky mojej starkej, ktoré milujem od detstva. Nesmie chýbať „Opitý Izidor“, ani medový rez, ktorý zasa zbožňuje môj otec. A, samozrejme, štedrák. Ale tento rok sa na našom stole objaví aj dezert Paris-Brest, ktorý sme piekli v súťaži Pečie celé Slovensko vo francúzskom kole. Zmes praliné z lieskových orieškov a karamelu, ktorá k nemu patrí, si už našla milovníkov v celej rodine.
Bez čoho sa na sviatočnom stole nezaobídete?
Vianoce sa u nás nesú v tradičnom duchu, nechýba kapustnica, oblátky a opekance s makom. Nasleduje hrachová kaša s klobáskou, tú máme namiesto šošovice a potom klasika – cesnak, med, orechy.
Pieklo sa vám s titulom „majster pekár“, ktorý ste si vybojovali v šou Pečie celé Slovensko, tieto sviatky inak? Výnimočnejšie?
Pravdupovediac, tento titul nejako špeciálne pri práci nevnímam, pečiem tak, ako doteraz, v tomto smere sa u mňa nič nezmenilo. Ale musím priznať, že vďaka šou som nabral o čosi viac cukrárskeho sebavedomia. Predtým som si veľmi neveril, ale tým, ako sa mi darilo postupovať z kola na kolo, učiť sa nové postupy a zdolávať výzvy, stal som sa sebavedomejším cukrárom.
V šou ste prezradili, že k pečeniu vás priviedla babka. Čím sa jej podarilo vzbudiť záujem u malého chlapca?
K babke, do Beňuša neďaleko Brezna, som chodil od útleho detstva. Tým, že môj brat sa narodil do roka po mne, často si ma k sebe brávala, aby mojim rodičom trošku pomohla. A vtedy sa to začalo… Pamätám sa, ako sme vždy pred Vianocami piekli perníčky, vtedy ešte neboli formy na vykrajovanie, takže sme si pomáhali maketkami z tvrdého papiera. Ja som mal koníka a bábiku, tie mám ešte v živej pamäti. Asi v šiestich rokoch som prvý raz pomáhal aj pri torte na oslavu, ktorú robila babka. Veľmi som chcel upiecť vlastnú, tak mi pri tom pomohla – bola to maličká čokoládová tortička s jednou sviečkou na vrchu.
Podporovala vás počas televíznej súťaže?
Svojím spôsobom bola pri mne, i keď už, bohužiaľ, nežije. Mal som jej fotku počas celej súťaže vo vrecku a verím, že nado mnou držala ochrannú ruku. Niekedy, tak pomyselne, dokonca viedla moje ruky správnym smerom, aby sa mi práca podarila.
Piecť ste začali pod babkiným dohľadom, predsa len, ako plynuli roky, zvolili ste inú kariéru. Prečo pečenie zostalo len ako hobby?
Pečenie ma držalo ešte počas strednej školy, mal som doma v kuchyni svoj priestor, kde som sa mohol realizovať najmä počas víkendov, kým moji bratia pomáhali otcovi na dvore. Študoval som hotelovú akadémiu a dlho som pracoval v gastronómii na rôznych pozíciách, robil som čašníka, kuchára, prevádzkara. Istý čas som jeden podnik aj vlastnil, pečenie vtedy išlo celkom bokom, nebol naň čas. Opäť ma naštartovala až korona, keď ma pečenie veľmi chytilo, dokonca som pripravoval víkendové škatuľky s koláčmi pre susedov. Postupne som sa do toho dostával čoraz viac, mal som čas, a vtedy sa ku mne dostala aj výzva na kasting do šou Pečie celé Slovensko.
Zobrali ste ju ako príležitosť zmeniť svoj život, alebo ste chceli len skúsiť šťastie?
Prihlásenie do súťaže som bral skôr ako zábavu, bol som si istý, že ma nevyberú. Vyplnil som dotazník, ale špeciálne pozvanie do šou som nečakal. V čase tesne pred Vianocami, minulý rok, sa mi ozvali z produkcie. Išlo o telefonické kastingové kolo, počas ktorého ma preskúšali z vedomostí týkajúcich sa cukrárskeho umenia, napríklad padla otázka, pri akej teplote sa pečie korpus na roládu. To bol prvý test. Nasledovali kamerové skúšky pred porotou a produkčným tímom, išlo o osem ľudí, pred ktorými sme prezentovali naše výrobky – jeden sladký a jeden slaný. Ja som zvolil medový krémeš a syrové pagáčiky. A tie ma dostali ďalej.
Pokorili ste 350 ľudí, prebojovali sa do finálovej dvanástky a vaša televízna púť sa začala. Ako ste vnímali rozdiel medzi pečením doma a pred kamerami veľkej šou?
Zaskočili ma najmä tie kamery, počas prvých dvoch častí boli pre mňa náročnou skúškou. Človek si v štúdiu musí nielen držať líniu v pečení, ale zároveň byť k dispozícii režisérovi, moderátorom odpovedať na otázky, dávať si pozor na istú formu vystupovania. Postupne som si na kamery zvykol, aj na komunikáciu s režisérom, a pečenie tak išlo ľahšie.
Porotkyňa šou Petra Tóthová vyslovila názor, že muži pri pečení idú viac na štruktúru, sú perfekcionisti, nazvala ich cukrári-inžinieri. Sedí tento opis aj na vás?
Sčasti určite áno. Čo ma však charakterizuje ešte presnejšie, je večná vnútorná nespokojnosť. Vždy som bol pri konci výzvy presvedčený, že výsledok mohol byť lepší. Aj preto ma v šou nazvali „lamentátorom“, večne nespokojným cukrárom, ktorý si extrémne potrpí na detaily. Konečná podoba výrobku musí byť z mojej strany vysoko estetická, dávam si na nej zvlášť záležať.
Počas šou ste sa pasovali s mnohými výzvami – od odpaľovaného a lístkového cesta cez chlieb a makronky až po želé. Naozaj išlo o neuveriteľné množstvo práce. Bolo nejaké kolo, výzva, ktorú ste pretrpeli s malou dušičkou?
Na každé kolo som sa trocha bál. Najťažšie boli pre mňa „mousseové“ dezerty (mousse – pena), Rubikova torta a tvarované ovocie, pretože s týmto druhom zákuskov som sa predtým nestretol. Išlo o skutočne náročné výzvy, pri ktorých som si povedal, že ak prežijem toto, už prežijem všetko. Paradoxne, niekedy dezerty, ktoré človek nikdy nerobil, vyjdú na prvý pokus oveľa lepšie, než také, ktoré robíte bežne. Rubikova torta podľa cukrára Cédrica Groleta bola toho dôkazom.