Architekta Michala prilákala do prudko sa rozvíjajúcej krajiny práca, jeho kroky nasledovala manželka Ivana aj ich dve deti, z ktorých mladší Miško sa narodil už vlastne v čase, keď otec rozbiehal svoju kariéru v Dubaji. „Pracoval som desať rokov na Slovensku v oblasti architektúry a dizajnu. Zhodou okolností, profesijných aj zdravotných, sme si povedali, poďme to odpáliť naplno a skúsme sa niekam posunúť. A v rámci mojej práce – čo prišlo prvé na ranu – bol Dubaj,“ vysvetlil Michal Hrabovský.
„Naplnil to, čo sme očakávali, asi aj viac,“ pokračoval. „Deti majú iný základ v škole – pokiaľ ide o jazyky, ale aj otvorenosť voči iným kultúram, národnostiam. A v tom sa to vlastne krásne dopĺňa práve s Expom. Národnosti, etniká sa prepájajú bez nejakých hraníc,“ podotkol šikovný slovenský architekt, ktorý pôsobí v americkej spoločnosti Leo & Daly.
VIDEO: Rodina Hrabovských o živote v Dubaji
Od októbrového otvorenia Expa sa rodina Hrabovských vracia do výstavného areálu rozkladajúceho sa na južnej strane Dubaja takmer so železnou pravidelnosťou. „Navštevujú nás skoro každý týždeň,“ zaznelo v prostredí slovenského pavilónu, ale aj reštaurácie Warhol's, kde sme s nimi absolvovali osobné stretnutie aj my. V nej sú hlavným lákadlom halušky, ktoré najmladší Miško dokáže poľahky zhltnúť pri nepozornosti rodičov aj z ich plného taniera. A napriek tomu, že nie sú z pravej slovenskej bryndze, ich chuť a spôsob prípravy z pera domácich šéfkuchárskych majstrov ako Jaroslav Žídek či Martin Záhumenský, si podmanila mnohých návštevníkov, prichádzajúcich Slovákov a aj slovenskú rodinku z Dubaja.
Haluškové lákadlo na EXPO 2020
„Náš Miško ich zbožňuje. Veď vidíte sami,“ hovorí Ivana Hrabovská a spokojne sa usmieva, keď sa prizerá na syna zakrádajúceho sa k tanieru, ktorý pôvodne čakal na otca. Dcéra Hanka dokonca robila v deň, keď sme sa úplnou náhodou zrazili na mieste 4,5 tisíca kilometrov vzdialenom od Slovenska, prednášku svojim spolužiakom z dubajskej školy. O haluškách. Priestormi reštaurácie sa dokonca v jednom momente niesol krik arabských detí, ktoré kričia nahlas slovo „haaaluššky“.
„Slovensko mám rada preto, lebo tam mám rodinu a kamarátov. Teší ma, keď vidím babičky aj dedkov, keď môžem ísť do prírody, na hory, zbierať huby. Užívať si les a slovenskú prírodu,“ bez ostychu vysvetlila pred zapnutou kamerou aj diktafónom malá slovenská školáčka z Dubaja. „Hanka veľmi rada prezentuje Slovensko v škole, aj spolužiakom, aj učiteľkám. Snaží sa dokonca naučiť ich slovenské slová,“ doplnila ju mama Ivana Hrabovská.
„Naše deti sú jediní dvaja Slováci na celej škole, takže vynikajú. Aj svojím jazykom. Každý ich pozná, vedia, že sú zo Slovenska. Hanka už viackrát urobila prezentáciu, v rámci ktorej sa snaží priblížiť Slovensko. Našu prírodu, náš jazyk, zvyky, národné odevy, jedlá či pozdravy. Hoci žije v Dubaji, zvykneme hovoriť, že je srdcom stále Slovenka. Dokonca ju moja mama naučila háčkovať a aj to už skúšala učiť spolužiačky v škole,“ pokračovala hrdá mama.
Späť na Slovensko ich to zatiaľ neťahá
Rodičia Hrabovskí sa snažia udržiavať kontakt svojich detí so Slovenskom a zatiaľ sa im to zjavne darí. Vplyv arabského sveta vraj nie je dominantný. „Mnohí si myslia, že tu bude všetko podriadené práve arabskej kultúre. Lenže Dubaj je veľmi kozmopolitné mesto, nepreferuje len svoju kultúru, ale dáva priestor aj iným. Na našich deťoch vnímame akési multikulturálne ovplyvnenie – či už ide o západné vplyvy, ale tiež napríklad ázijské aj domáce arabské,“ uviedol Michal Hrabovský. Hanka aj Miško Hrabovskí sa okrem slovenčiny dorozumejú aj po anglicky, k tomu sa pridáva francúžština či štyri hodiny arabského jazyka týždenne. „Je to intenzívne a náročné, ale deti to zvládajú veľmi dobre,“ pochválila ich mama Ivana. „Ale my dvaja máme niekedy problém skontrolovať im domáce úlohy,“ so smiechom dodal otec Michal.
Čítajte viac Dubajské EXPO láka monumentálnosťou. Slováci sa v ňom nestratili
Do rodnej krajiny sa zatiaľ Hrabovskí vrátiť neplánujú. Dubaj je podľa manželov bezpečné miesto, kde môžete v tých najhorúcejších mesiacoch nechať otvorené auto so zapnutou klimatizáciou priamo na ulici, keď idete s rodinou do reštaurácie. „Vrátite sa po večeri a vychladené nedotknuté auto vás čaká na mieste,“ podotkol Michal Hrabovský. Nedávno si dokonca zabudol v potravinách všetky doklady aj šeky z banky. „O polhodinu neskôr som to tam našiel nedotknuté v košíku,“ zdôraznil. Od návratu ich však odrádza napríklad aj rozdiel v tom, aký je slovenský prístup k pandémii či s ňou spojeným dodržiavaním pravidiel. „Mali sme obrovské problémy prísť domov na Slovensko. Neustále som niečo riešila. Telefonovala hodiny a nikto mi nevedel dať jasnú odpoveď. Vždy sme poctivo absolvovali karanténu, po zaočkovaní sme mysleli, že už nás to nečaká. Keď sme ale v lete chceli pricestovať na Slovensko, bolo mi povedané, že ak nás nik nechytí, tak nebudeme musieť ísť do karantény, ale ak áno, tak do nej pôjdeme. Pritom sme plne očkovaní, no vakcíny z Dubaja nám na Slovensku uznať nechceli. V tomto vnímame obrovský kontrast s emirátmi,“ komentovala Ivana Hrabovská.
„V Dubaji musíte nosiť rúško. Aj na ulici. Ak ho nemáte, hrozí vám pokuta tritisíc dirhamov, čo nie je málo peňazí. Ľudia tu rešpektujú jasne nastavené pravidlá, či je vonku 25, alebo 40 stupňov. Keby ste zavesili na internet hoax o covide, príde polícia a skončíte na pár rokov v base za šírenie klamstva. Tu na správy o čipoch z vakcín naozaj nie je miesto a sám si koľkokrát hovorím, ako je možné, že u nás doma na Slovensku sa podobné bludy tak rozšírili do celej spoločnosti,“ doplnil ju manžel Michal. „Samozrejme, všetko má svoje za a proti, aj život v Dubaji, ale keď si to zosumarizujeme, v rámci bezpečnosti, možnosti vzdelávania, ale dokonca aj tolerancie a vzájomného správania medzi ľuďmi, pre nás zatiaľ Dubaj vyhráva,“ dodal ešte architekt Hrabovský.