Foto: Lukáš Kimlička pre TOUS
Charizmatická a príťažlivá rodáčka z Teplíc je dnes mamou troch detí a Slováci ju poznajú aj ako partnerku niekdajšieho hudobného „národného pokladu“ – speváka a hudobníka Pavla Haberu. V októbri tohto roka, presne v stredu 14., oslávi Daniela Peštová okrúhle jubileum, pre Pravdu si aj pri tejto príležitosti zaspomínala na svoju bohatú a úspešnú kariéru, no neobišla ani aktuálne veci z každodenného života.
Sedíme pred obrazovkou počítača, vzdialení od seba stovky kilometrov a robíme tento rozhovor. Aj to je jedna z vecí, ktorú priniesli uplynulé mesiace. Je síce ešte len september, ale rok 2020 by sa už dal doslova bilancovať. Čo myslíte?
Asi by som ho radšej nehodnotila, pretože dúfam, že bude lepšie. Zhodnoťme ho radšej až vtedy, keď pribudne viac pozitívnych momentov. Nie som síce veľký optimista, ale to, čo sa stalo začiatkom roka, asi nečakal nik. Stále som tak trochu v stave popierania. Akoby som si nechcela priznať, čo všetko sa okolo deje a úplne nechápem, ako je možné, že sme si šli ľahnúť a svet bol v pohode a zobudili sme sa na druhý deň a bol hore nohami. Myslela som si, že mojej generácii sa to nestane, že sa to nestane ani generácii mojich detí. Áno, asi všetkým je nám podvedome jasné, že ako ľudstvo smerujeme nesprávnou cestou, ale že počiatok zmien zažijem aj ja… s tým som nepočítala.
Vaše slová znejú pesimisticky. Nemyslíte si, že sa ešte dokážeme poučiť?
Vždy som zápasila s tým, že som sa narodila ako pesimista. Pre mňa osobne to bol veľký test. Som neurotický človek. Hovorím, že som ten typ postavy, čo hrá Woody Allen, akurát nosím sukňu. Som jeho ženská verzia a pandémia otestovala môj osobný mechanizmus toho, ako sa dokážem vyrovnať so stresom, aby ma úplne nezatlačil do zeme. Lebo viem, že som schopná sama sebe to urobiť. Ale celé desaťročia pracujem na tom, aby sa zo mňa stal pozitívne, optimisticky naladený človek. Chcem vidieť pohár do polovice plný, nie prázdny. Takže áno, v tomto duchu uvažujem aj o časoch v pandémii. Mám tendenciu vidieť veci čierne, ale zároveň sa snažím premýšľať racionálne. Prebrať si to množstvo informácií, dohadov a domnienok, ktoré sa týkajú súčasnej situácie a ktoré sa na mňa valia z každej strany. Dívať sa na všetky tie čísla a štatistiky čo najreálnejšie. V dnešnej dobe a aj vďaka senzáciechtivému štýlu nie je práve najjednoduchšie sa vo všetkom orientovať. Navyše, celková situácia je skutočne nedobrá. Hovorím si, či je toto varovanie, vztýčený prst. Ale verím, že ak sa ako ľudstvo preberieme a spojíme sa, potom sa určite posunieme správnym smerom.
Pandémia koronavírusu ovplyvnila veľmi veľa profesií. Modeling a celá módna brandža k nim nepochybne patria. V akom smere ste to pocítili?
Zmenilo sa toho skutočne veľa. Aj teraz, keď sa už postupne veci rozbiehajú, deje sa tak v upravenom režime. Kampane sa fotia v New Yorku, ale nikto nikam nelieta. Ak ste ochotní napríklad sedemnásť hodín cestovať autom, aby ste sa dopravili na miesto fotenia – pretože sú aj klienti, ktorí ani nechcú, aby modelka letela lietadlom – tak možno dostanete džob.
Foto: Victoria's Secret via Bestimage / Bestimage / Profimedia
Vrátia sa veci do pôvodného stavu?
Ťažko sa mi to odhaduje, ale modeling je profesia, na ktorej nestojí a nepadá svet. Keď nevyjde katalóg s fotkami, odprezentuje sa tovar iným spôsobom. Súčasná doba nám umožňuje nájsť riešenia na to, ako urobiť reklamu, ako inovatívne vytvoriť módnu fotku. Väčším problémom je, ak nevyrobíme samotný produkt. O prácu neprichádza len modelka a fotograf, za tým sú tisíce a tisíce ľudí vo fabrikách, na poliach. Celé nám to ukazuje, že sme jedna hmota. A nie je možné vybrať jeden článok bez toho, aby tie ostatné nejakým spôsobom neupadali.
Ešte pred štartom pandémie ste zaznamenali ďalší profesionálny úspech. Obsadili vás do kampane na spodnú bielizeň pre značku Victoria's Secret, pre ktorú ste kedysi roky pracovali. Aké pocity sprevádzali tento návrat, takpovediac k začiatkom?
Bola som nadšená. Na jednu kampaň ma oslovili už skôr, ale mala som tam plný pracovný kalendár a skrátka sa to nedalo skĺbiť. Povedala som si – smola, bolo by to fajn – a predpokladala som, že už je to nenávratne preč. A potom mi o mesiac neskôr volala agentka, že si ma skutočne žiadajú a či by som nemohla nasledujúci týždeň fotiť v New Yorku. Kývla som okamžite. Pre mňa je Victoria's Secret akoby domov, moja srdcová záležitosť. Aj po všetkých tých rokoch. Samozrejme, po prvej vlne eufórie prišiel pocit paniky a hrôzy, že všetko je dosť narýchlo a vlastne nemám vôbec čas dať sa „dokopy“, ale zároveň som si povedala, že si to užijem a že sa nebudem zbytočne stresovať.
Zvláštne je, že práve Victoria's Secret čelí už dlhší čas kritike. Stretla sa s ňou aj táto kampaň. Najčastejšou výčitkou je, že značka zaspala dobu a ich snaha byť firmou pre všetky ženy, mladšie i staršie, chudé aj plnšie, prichádza neskoro.
Spolupracovala som s touto značkou roky a myslím si, že veľkou chybou je, že sa neozvali a nezareagovali. Že viac nepoukázali na to, čo majú za sebou. Boli predsa medzi prvými, kto mal modelky rôzneho etnického pôvodu, predvádzali pre nich dievčatá tmavej pleti, Aziatky. Za to by im mal patriť kredit, ktorý nedostali. Obsadzovať modelky s plnšími tvarmi alebo zrelé ženy – áno, to som im povedala aj ja sama – mali to urobiť už dávnejšie. Kritiku, ktorá sa ozvala z médií, chápem, čiastočne sa s ňou aj stotožňujem, ale dovolím si tvrdiť, že to nie je čiernobiele. Victoria's Secret totiž vždy bola spoločnosť, ktorá podporovala ženy a hlásila sa k rovnoprávnosti.
Foto: SITA/AP, Diane Bondareff
Žena v bielizni na stránke časopisu je však podľa mnohých ponížená len na nejaký objekt. Koniec koncov, to sa často vyčíta modelingu ako takému. Nebojovali ste vnútorne s tým, že ste len obal, ktorý predáva?
Keď som začínala, skutočne sme boli dievčatá, ktoré predávali oblečenie. Boli sme pekné schránky, ale to bola podstata našej profesie. Nikdy som s tým nemala problém. Fakt, že dnes môžete k tvári či postave pridať aj názor, beriem ako veľké plus. Vďaka sociálnym sieťam dostáva modelka platformu, priestor, kde môže znieť jej hlas. Pokiaľ chce, pridá k peknej tvári aj niečo naviac. Na druhej strane je tu tiež otázka, či každá modelka má aj čo pridávať. Nie každý by mal otvárať ústa, ale to neplatí len pre modeling.
Na jednej strane žijeme v extrémne vizuálnej dobe, postavenej na fotkách a zachytávaní aj toho najintímnejšieho, fyzického aj emocionálneho, verejne – v sociálnych médiách. Na druhej strane sa dnes v súťažiach Miss rušia promenády v plavkách, športové súťaže sú bez hostesiek. Kde sa v tomto paradoxe nachádzate vy? A kam sa v ňom môže vyvinúť podľa vás módna brandža?
Nie som úplne najkompetentnejší človek na túto odpoveď. Súťaže typu Miss nesledujem a o športových súťažiach bez hostesiek počujem prvýkrát. Ale asi viem, čo máte na mysli. Áno, svet, život je plný paradoxov. Ale spoločenská kultúra sa mení, ženy nespokojné so svojím postavením sa ozývajú hlasnejšie než pred desiatimi, tobôž dvadsiatimi rokmi. Mne osobne sa najmä zdá, že držia viac pri sebe a podporujú sa. To vyhodnocujem ako pozitívne.
V modelingu, ale napríklad aj v televíznej alebo filmovej brandži vidieť väčšiu rôznorodosť, priestor dostávajú minority. Niekedy to však pôsobí, ako keby si kdesi v zákulisí firiem odškrtávali: musíme mať jedného Afroameričana, dve hispánske krásky, jednu plus size bacuľku. Nie je to násilný spôsob zmeny?
Lenže faktom je, že modeling kedysi naozaj pracoval aj s akousi jednotnou mustrou. Prečo trvalo tak dlho, že sa vo väčšej miere pracuje aj s modelmi a modelkami z rozličných etnických skupín? Pár plus size modeliek síce bolo, ale nešlo o žiaden mainstream, ako je to dnes. Ak toto je spôsob, ako ich dostať takpovediac do systému, priniesť rôznorodosť ako normu, ktorú si už potom budete voliť prirodzene, potom ho schvaľujem. Nariadenie, ktoré prinesie pozitívne zmeny, je vždy lepšie, ako keby sa také čosi vôbec neudialo.
Daniela Peštová, Tereza Maxová, Pavlína aj Petra Němcová, Eva Herzigová – ste súčasťou silnej skupiny českých krások, ktoré sa presadili po páde komunizmu. Bolo ľahké vybojovať si úspech?
Všetky sme si uvedomovali príležitosť, ktorú sme dostali. Boli sme pracanti, mali sme veľmi zodpovednú pracovnú morálku a každú jednu príležitosť na novú zákazku sme si vážili, chceli sme ju urobiť čo najlepšie. Myslím si, že tým sme boli povestné – dobre sa s nami robilo. A nahrala nám, samozrejme, aj zvedavosť trhu. Boli sme niečo nové, modelky so slovanskými rysmi, neopozeraným vzhľadom. V tom čase sa objavil „hlad“ po istom type krásy, ktorá nás akoby spájala. Kombinácia oboch faktorov bola podľa mňa dôvodom, prečo sa toľkým modelkám v tom čase darilo na medzinárodnej úrovni.
Foto: Elite Model Managment
Čo bolo najdôležitejšie naučiť sa, aby ste vo fachu vydržali tak dlho?
Musíte si zvyknúť na odmietanie. Odmietali aj mňa a nebolo ľahké nebrať každé odmietnutie aspoň trochu osobne. Trvalo mi niekoľko rokov, kým som pochopila, že si to nemôžem brať tak k srdcu. Odmietnutia prichádzajú aj v tejto fáze mojej kariéry. Stále bude niekto, kto bude mať výhradu voči môjmu vzhľadu a nie je dobré brať to osobne. Nemôžete sa zapáčiť každému.
Už dokážete porovnávať – v čom sa teda modelingová brandža zmenila najviac za posledné roky? Čo vám v nej najviac chýba?
Už sa celkom teším na to, až to nebude tak, ako ste pred chvíľou sami povedali. Že si časopisy a módne domy v rámci politickej korektnosti vyberajú talenty podľa akéhosi algoritmu, ale že bude naša spoločnosť natoľko otvorená a voľne zmýšľajúca, že sa v nej veľmi prirodzene a vo všetkých sférach budú objavovať reálni predstavitelia našej doby.
Máme veľa krásnych dievčat, ale ten hviezdny status, ktorý sa spájal s vašou modelingovou kariérou či kariérou Evy Herzigovej sa im už akosi nedarí nadobudnúť. Čím to je?
Dnes je tu neporovnateľne väčšia konkurencia. Globalizácia zasiahla aj modelingový svet a jeho súčasťou je také obrovské množstvo ľudí, že vyniknúť v ňom, a to na akejkoľvek profesionálnej pozícii, si pýta omnoho viac, než bolo potrebné za našich čias. Zoberte si trebárs českú modelku Hanu Jiříčkovú. Robí jednu kampaň za druhou. Keby to bolo v deväťdesiatych rokoch, pozná ju celý svet. Dnes to chce ešte omnoho viac. Možno desaťnásobok úsilia a tiež ovládanie nových foriem prezentácie. Napríklad cez sociálne siete. Na druhej strane – dnešný módny svet prináša zase výhody, ktoré sme my nezažívali.
Aké?
Kto naozaj chce, nemusí mať dnes už špecifické fyzické predpoklady, aby sa presadil v modelingu. Vidieť sa to dá práve na sociálnych sieťach, kde nájdete množstvo novodobých celebrít. Modelky, influencerov. Majú milióny sledovateľov a vy sa len divíte, ako sa im to podarilo. Status sa dá vyrobiť, ak sa do toho zahryznete a makáte. Pre dnešnú generáciu, ktorá v obklopení sociálnymi sieťami rastie, to môže byť výhoda.
Keď je už reč o sociálnych sieťach, vy máte tiež vlastný profil. Zahryzli ste sa do toho alebo to bola skôr nutnosť?
Mám len Instagram, ktorý som veľmi dlho odmietala. Zdalo sa mi to neprirodzené. Sama sa dosť nerada fotím a kanál, ktorý je postavený na selfies, akosi nekorešpondoval s mojou náturou. Lenže potom to už inak nešlo – je to neoddeliteľná súčasť modelingu. Zo začiatku som sa naozaj zahryzla. Ale skôr v zmysle, že som to príliš riešila. Až stresujúco. Možno pol roka konzumovalo veľkú časť môjho dňa len premýšľanie o tom, čo na Instagrame zverejniť. Nie som súčasťou generácie, ktorá s tým vyrastala. Starší človek asi viac premýšľa, čo má aký dosah. Toto nebolo pre mňa prirodzené, našťastie som sa neskôr uvoľnila a upokojila. Začala som vnímať platformu ako priestor na nejaký vizuálny odkaz. Viem, ktoré fotky dostanú veľa lajkov, viem, že ak tam zverejním nejaké zátišie s kvetinou, tak sledovateľov príliš neohúrim. Už to neriešim. Ak ma fotka baví, dám ju tam. No mám v pláne dať si pauzu. Spomaliť asi v zmysle toho, ako sa spomalilo všetko okolo nás. Potrebujem sa ako človek vyrovnať s obsahom. V momentálnej dobe dávať na Instagram „len“ ďalšiu kabelku, zdieľať výlučne materiálne veci. Nie je to obsah, o ktorý sa chcem deliť alebo sa o ňom s ľuďmi, ktorí ma sledujú, baviť.
Dá sa také niečo vysvetliť aj mladšej generácii? Ste mamou troch detí, práve mladá generácia dokáže byť absolútne pohltená bublinou sociálnych sietí. Ako sa s tým snažíte vyrovnať v úlohe rodiča?
Ak má niekto na to návod, rada si ho vypočujem. Moje deti sú v rôznych vekových kategóriách, takže už dokážem nejako odhadnúť, ako ich toto prostredie zasahuje. Najstarší Yanick je práve ten, kto mi hovorí, že sama pri Instagrame príliš rozoberám každý záber. Nemám to vraj tak riešiť, lebo ani človek, ktorý si potom fotku pozrie, ju detailne nerieši. On niečo zverejní a ide ďalej, už sa neobzerá späť. Zavesí fotku, keď chce, nezavesí, keď nechce. Nesleduje žiaden zámer a možno práve to je veľká pohoda. Ak musíte produkovať obsah, lebo si to žiada agentúra, pýta si to profesia, závisí od toho vaše živobytie alebo výška príjmu, ste asi vo väčšom strese. Dcéra Ella je úplne mimo sociálnych sietí, to ma skutočne teší. A pri najmladšom synovi by som potrebovala spomenutý návod ako ustriehnuť, aby nesedel pätnásť hodín denne s mobilom v ruke. Je to každodenný boj a stojí ma veľa úsilia. Z toho, čo viem a o čom sa bavím s ostatnými rodičmi, tento problém rieši mnoho domácností. Dve moje deti sú už dospelé, tam už toho veľa nezmením. Ale pri najmladšom sa stále snažím. Máme dni bez internetu, vyhradený čas na počítač alebo mobil. Z marketingového pohľadu sociálnych sietí je práve on cieľová skupina, po ktorej firmy idú. Lapiť mladé, naivné deti, ktoré uveria všetkému, pretože je to na internete a neraz nemajú poňatie, o čom je reálny život.
S partnerom Pavlom Haberom ste, najmä v prípade najmladšieho syna Paula, zrelí rodičia. Obaja ste zažili komunizmus, ako tínedžeri ste vyrastali v inej národnej mentalite. Je to záťaž pre rodičovstvo?
Môžem hovoriť sama za seba, ale pohybujem sa v celkom mladom svete. Áno, keď idem do práce, zvyčajne som najstaršia, ale tiež platí, že kolektív vás omladí. Zmýšľam mladistvo. Ale tiež som už kdesi povedala, že keď môj najmladší syn príde do puberty, budem taká senilná a unavená, že mi bude všetko jedno a on si bude môcť robiť, čo chce. (úsmev) Momentálne ešte nejaké sily mám.
Každá doba prináša isté špecifiká pre mladú generáciu. Z materinského pohľadu, v čom vidíte najväčšie odlišnosti v živote vás a vašich detí?
Táto otázka by stačila na samostatný rozhovor. Všetko je inak. My sme iní rodičia ako boli tí naši. To je asi úplne normálny vývoj. Robíme veci inak ako naši rodičia s dojmom, že ich urobíme lepšie. Niečo sa podarí, niečo nie. Manuál na to, ako byť dobrý rodič, neexistuje, a tak len treba dúfať, že to až tak veľmi nepokazíme.
V jednom rozhovore ste kedysi priznali, že ste ustráchaná povaha. Do nových vecí ste sa často museli nútiť, niektoré ste sa báli skúsiť. Býva vám občas ľúto, že ste niečo zmeškali, že ste to neskúsili?
Takých vecí je veľa! Či už to boli práce v modelingu, televízne seriály, filmové úlohy, kampane, aj osobné veci – je ich dosť. Nepozastavujem sa nad nimi. Zbytočne by ma to uviedlo do nejakého stavu smútku a nemá predsa zmysel plakať nad rozliatym mliekom. Skôr som začala trénovať iný postoj. Ak prichádzajú nové veci a mám tendenciu povedať im nie, pretože ma čiastočne ovplyvňujú napríklad moje komplexy alebo neistoty, snažím sa nad tým zamyslieť, a hovorím si: „Toto si už raz urobila a dnes ti to prekáža, skús neopakovať rovnakú chybu“. Snažím sa hovoriť na veci áno a až potom nad tým premýšľať.
V kontexte doby, ktorú žijeme, máte nejaké plány do budúcnosti? Má vôbec zmysel mať ich v modelingu?
Nikto nevie, čo bude na budúci týždeň. Mať plány dnes naozaj nemá veľký zmysel. Sama som sa pôvodne chcela po prázdninách sťahovať do Talianska a viem, že to robiť nebudem. Tešila som sa na to, hovorila som si, že pôjdeme s rodinou skúsiť niečo iné. Ale robiť veľké plány je skrátka zbytočné. Dnes sa lepšie vyplatí brať deň za dňom, starať sa o seba, svojich blízkych a byť ohľaduplný k ostatným vo všetkých našich aktivitách, ktoré momentálne podnikáme. To by mala byť priorita pre každého. Dôležité je, aby sme boli všetci zdraví, aby sme boli ohľaduplní a milí jeden k druhému. Ak si uvedomíme, že to, čo sa od nás teraz očakáva, je to, čo každý zvládneme, treba to len urobiť a budeme na dobrej ceste. Musíme si pomáhať.
Daniela Peštová
- Narodila sa 14. októbra 1970 v Tepliciach. Jej modelingová kariéra odštartovala v Paríži, ale skutočný zlom nastal v časoch, keď sa presťahovala do New Yorku.
- Trikrát sa objavila na titulnej strane plavkového špeciálu magazínu Sports Illustrated, predvádzala pre značku Victoria's Secret v časoch jej najväčšej popularity na trhu. Jej tvár ozdobila titulné strany magazínov Elle, GQ, Marie Claire či Cosmopolitan.
- Tri roky bola vydatá za podnikateľa Tommasa Butiho, s ktorým má syna Yanicka. Od roku 2001 je jej životným partnerom slovenský spevák a skladateľ Pavol Habera, s ktorým má dcéru Ellu a syna Paula Henryho.