Foto: archív Judit Bárdos
Aká bola cesta do Bratislavy?
Priznám sa, že dnešok ma celkom vykoľajil. Neznášam, keď meškám, a zvyčajne to ani nerobím. Nemohla som šoférovať po diaľnici a nejako som neodhadla svoj čas, ani som si neužila tú cestu.
Neprekáža vám to ustavičné pendlovanie? Rada šoférujete?
Je to pre mňa absolútny relax. Nedávno som to vysvetľovala kamarátke, ktorá nemala vodičský preukaz a zvažovala, či si ho má urobiť. Presviedčala som ju, že určite by mala. Šoférovanie je úplne iný druh koncentrácie. Hoci som sústredená, zároveň si veľmi oddýchnem.
Presťahovali ste sa v júni do Komárna, kde ste hrávali v Jókaiho divadle. Čo vás pritiahlo práve do tohto mesta?
Dohodli sme sa tak s priateľom. Má v Komárne prácu. Bývali sme dva roky v Györi a obaja sme za robotou dochádzali. Mne to naozaj neprekáža, som zvyknutá, ale jemu ustavičné cestovanie vyhovovalo menej. Tak sme urobili kompromis.
Z logistického hľadiska je to pre vás ako herečku výhodné? Bratislava je ďaleko.
Áno, ale posunuli sme sa bližšie smerom k Budapešti. Je to necelých deväťdesiat kilometrov, dokonca z Komárna jazdí vlak, ktorý je v Pešti tak za hodinku. Práve v Maďarsku som absolvovala niekoľko kastingov počas leta, niektoré z nich vyšli a chcela by som sa pracovne realizovať aj v maďarčine. Tiež mám pocit, že potrebujem trošku viac slobody. Znovu sa realizovať vo viacerých formátoch, nebyť viazaná len na divadlo, ktoré bolo posledné mesiace mojou najväčšou prioritou.
Je Komárno pekné miesto na žitie?
Priznám sa, že keď som prvýkrát hosťovala v Jókaiho divadle vo štvrtom ročníku na VŠMU, nebola som mestom vôbec nadšená. Ale za roky, čo tam pravidelne hosťujem, sme si našli kamarátov a je to príjemný pocit. Keď to porovnám s Györom, zjednodušil sa mi život. V drobných, ale podstatných detailoch. Napríklad v rámci financií. Forinty mi vždy dávali zabrať a koľkokrát som mala v peňaženke tri rozličné meny: eurá, forinty aj české koruny. Mala som z toho mišmaš. Predstavte si, v Györi sa takmer nikde nedá platiť kartou. Tiež sme tam boli pomerne izolovaní. Vlastne som chodila do mesta len vtedy, keď som šla na jogu. Nezoznámili sme sa s nikým a boli dni, keď som sa cítila dosť osamelá.
Anonymita môže byť pre herečky občas príjemná…
Samozrejme, občas nám vyhovuje. Ale ani v Komárne nie som človek, ktorého by zastavovali na ulici a chceli sa s ním fotiť. Občas sa niekto prihovorí alebo ma pozdraví s tým, že ma poznajú z divadla. To ma neobťažuje, je to milé.
Ako do vášho profesionálneho života vstúpila koronakríza?
Asi to bolo podobné ako u mnohých ďalších kolegov. Zrušili sa všetky predstavenia. Museli sme tiež prerušiť skúšobný proces v jednej z hier, ktorú som skúšala v bratislavskom Divadle Petra Mankoveckého, a ako herečka na voľnej nohe som sa ocitla úplne bez príjmu. Tak som išla robiť do cukrárne.
To je skvelé…
Bola to výborná skúsenosť. Je to maličká firma brata mojej kamarátky. Nemajú cukráreň, kde by sa predávalo, ale robia rozvoz. Ľudia boli počas koronakrízy doma, možno sa potrebovali aj trošku upokojiť a sladké pri tom pomáha. Takže objednávok bolo naozaj dosť. Od začiatku apríla do konca mája som si vyskúšala asi všetky možné profesie pod jednou strechou. Piekla som, pripravovala suroviny, umývala riad a dokonca som robila aj rozvoz.
Foto: archív Judit Bárdos
Nosili ste koláče aj domov?
Jasné, priateľovi aj jeho rodine. Ochutnala som úplne všetky druhy.
Čo vám najviac išlo pri pečení?
O tom by mali hovoriť skôr majitelia, ale zdá sa mi, že som celkom zvládla mrkvový koláč. Z toho som upiekla niekoľko plechov. A tiež čajové pečivo, ktoré sme pripravovali do balíčkov na Veľkú noc. Okrem škatúľ so sladkým mixom sa pripravovali aj torty, ale na tie som si netrúfla.
Takže keď sa teraz opýtam tú najklišéovitejšiu otázku zo všetkých – ak by ste neboli herečka, tak by ste boli… cukrárka?
(smiech) Na práci v cukrárni je výborné, že razom vidíte výsledok toho, čomu ste sa venovali. Dá sa vidieť, ohmatať. Keď ho ochutnáte, je fantastický. Práca bola pre mňa relax a prečistila som si pri nej hlavu. No po tých dvoch mesiacoch mi už začalo chýbať hranie. Zaujímavý bol aj návrat k nemu – všetko šlo odrazu ľahšie. Mala som čistú hlavu, texty do nej skákali priam samy. Mali sme „oprašovačku“ v divadle, tak som oprášila práškový cukor a naskočila späť do hereckého kolobehu. Mám pocit, že si teraz svoju robotu viac vážim.
A čo odpoveď na klišé otázku?
Keby som nehrala, asi by som bola učiteľkou hry na klavíri. To je vlastne aj môj odbor, ktorý som začala študovať, ale nedokončila som to. Možno si to učiteľstvo čoskoro aj vyskúšam. Jedna moja priateľka ma poprosila, či by som ju neviedla pri hre na klavíri. Tak sa budeme učiť obe. Ona hrať na klavíri a ja zase samotné učiteľstvo.
Ekonomická situácia hercov na Slovensku nemusí byť ružová. Dotklo sa vás, keď sa začalo diskutovať o finančnej podpore umelcov a v diskusiách sa začali ozývať kritické, ba niekedy až agresívne hlasy verejnosti?
Rozumiem, že u niektorých ľudí môže herecké povolanie budiť dojem ľahko nadobudnutých peňazí a takzvaného komediantstva. Pre niekoho sme možno darmožráči. Ale aj za naším povolaním je veľká drina. My, ktorí nie sme viazaní zmluvou s konkrétnym domovským divadlom a nemáme televízny projekt, sme zostali úplne bez peňazí. Jasné, mohli sme niečo robiť. Ale nie každý mal takú možnosť ako ja, že ma vzal pod svoje krídla známy. Predtým som hľadala prácu na internete a možností, až na ťažkú manuálnu prácu, bolo mizivo málo. Tiež som využila dotáciu na prvú pomoc pre umelcov, pomohla mi s tým moja účtovníčka. Menej ľudí však už vie, že my umelci budeme musieť tieto finančné injekcie splácať.
Foto: archív SFTA/Daniel Dluhý
Dá sa pri hereckom povolaní našetriť?
Ako kedy. Ak ste stálym členom divadelného súboru, je to väčšia istota. Plat je síce maličký, ale zároveň viete, kde všade budete hrať, kde hrať nebudete. Keď viete, v ktorých termínoch máte voľno, dokážete si tam zorganizovať ďalšie pracovné príležitosti – televízia, hosťovanie, zábavné programy. Ak ste na voľnej nohe, je to síce väčšia sloboda v rozhodnutiach, ale v prípade situácie, akú sme tu mali na jar, tiež absencia príjmu. Aj toho maličkého. V minulých rokoch som bola súčasťou televíznych aj filmových projektov, ktoré prinášajú peniaze, a zhodou okolností som práve v roku 2020 zostala bez pracovných aktivít v televízii aj vo filme. Aj to sa nám hercom stáva.
Rok 2019 sa vo vašej kariére spája s filmom Cesta do nemožna, za výkon v ktorom ste boli opäť nominovaná na cenu Slnko v sieti (pozn.: cenu napokon získala Anna Geislerová). V tunajších končinách ide o vizuálne inovatívnu snímku, ako si spomínate na nakrúcanie?
Film, ktorý sa venoval postave Milana Rastislava Štefánika, sa snažil priblížiť najmä mladšiemu divákov. Nakrúcali sme pred zeleným plátnom a všetko sa postprodukčne doanimovalo. Najviac práce si tvorcovia teda užili práve pri výtvarnej zložke. Priznám sa, že ma prekvapila nominácia, lebo je to veľmi malá rola. Nakrúcala som len dva dni. V rámci scenára aj pri samotnej postave sa nedalo ísť veľmi do hĺbky a predviesť širokú škálu emócií.
Vy už doma niekoľko cien máte. Ako sa s nimi dá narábať v našich končinách, pomáhajú pri práci?
Máte na mysli, či ma niekto osloví do filmu, lebo vie, že mám doma dve Slnká v sieti? Nie, to sa mi zatiaľ nestalo. Ak ma niekam volajú, skôr sa im hodím typovo alebo ma videli v nejakom predstavení, vo filme. Vždy ma však čaká kasting a kamerové skúšky. Najmä v Česku sa občas zvykne filmové ocenenie používať ako reklama, na plagátoch máte uvádzané mená hercov s prívlastkom „držiteľ alebo držiteľka Českého leva“. Je to aktivita producentov a PR, ktorí sa snažia film spropagovať. Neviem však odhadnúť, ako na „lákavé“ prívlastky o našich oceneniach reagujú tunajší diváci.
Na Slovensku a v Česku máte vybudované slušné renomé. Prečo práve maďarská kinematografia, nebude to štart od nuly?
V istom zmysle nepochybne áno. Neprekáža mi, že som tam úplne neznáma. Už keď som sa rozhodovala o štúdiu na vysokej škole, váhala som medzi VŠMU a maďarskou SZFE (Univerzita divadelných a filmových umení). Vyhrala Bratislava, ale vždy som mala v hlave, že by som niekde, nejako chcela hrať aj v maďarčine. Jazykovo mi je práve maďarčina najbližšia a v Budapešti som dostala už niekoľko príležitostí zahrať si vo filmoch, možno vyjdú nejaké ďalšie projekty.
Foto: archív Judit Bárdos
Sledujete aj situáciu okolo súčasnej kauzy na Univerzite divadelných a filmových umení (SZFE), keď vláda odobrala univerzite autonómiu tým, že zmenila jej štatút?
Vnímam to ako veľký problém. Aj umelecký svet sa rozdelil na dva tábory, ktoré stoja proti sebe, nedokážu spolu komunikovať. Diskusia sa zvrhla na osočovanie, komunikácia prebieha cez médiá. Študenti obsadili univerzitu, časť pedagógov na protest odišla. Prebiehajú dokonca demonštrácie. Sama som zvedavá, ktorým smerom sa stav vyvinie.
Na čej strane stojíte?
Stojím na strane školy.
Maďarsko bolo najprv jedinou krajinou z V4, ktorá zavrela hranice od prvého septembra. (pozn. red.: rozhovor vznikal v prvý septembrový týždeň)
Áno, a poriadne mi to skomplikovalo život. V týchto dňoch riešim povolenie na prechod hraníc kvôli práci. Všetko sa mení doslova z hodiny na hodinu. Najprv upravili podmienky pre turistov, potom pridali niekoľko skupín, ktorým dali výnimky na vstup do krajiny. Neurobili to práve šťastným spôsobom. Zatvorenie hraníc ohlásili pár dní pred začiatkom školského roka. V podobnej situácii ako ja sa ocitli stovky, možno tisícky ľudí.
Neľutujete teda trošku vaše rozhodnutie?
Ak sa nič nezmení, čakajú ma nakrúcania v Maďarsku aj na Slovensku. Urobím všetko preto, aby som ich mohla absolvovať. Niektorí moji kolegovia majú občas sklon sťažovať sa, či už je práce málo, či už je jej veľa. Ale nemá zmysel fňukať. Viem dobre, prečo som sa rozhodla byť herečkou na voľnej nohe. Prijímam zodpovednosť aj následky toho, čo sloboda prináša. Po uplynulých mesiacoch bez práce naozaj vstupujem do vecí s novou energiou, radosťou. Utvrdila som sa ešte viac, že robím to, čo ma naozaj baví, a teším sa, keď mám tú možnosť.
Judit Bárdos
Narodila sa 12. mája 1988 v Bratislave. Jej otcom je bývalý politik Gyula Bárdos. Hoci najprv študovala hru na klavíri na konzervatóriu, napokon sa presunula k herectvu. Prvú úlohu získala v roku 2009 v seriáli V mene zákona, rok 2011 sa niesol v znamení jej filmového debutu – rodinnej drámy Dom, za ktorú získala viacero cien. Dobré prijatie mala aj snímka Fair Play či rozprávka Láska na vlásku a hraný dokument V tichu, ktorý získal niekoľko cien. Je držiteľkou dvoch cien Slnko v sieti, jednu má práve za Dom, druhú za výkon vo filme Out. Tretiu nomináciu získala za výkon vo filme Cesta do nemožna. Hosťuje v niekoľkých divadlách.