Kniha Moja spoveď (originálny názov Inside Out) odhaľuje taký život americkej herečky Demi Moore, ktorý je pre bežného filmového fanúšika úplne neznámy. Čitateľ v nej prechádza jej krutým detstvom poznamenaným nezáujmom rodičov a využívaním zo strany matky. Odhaľuje zlé zaobchádzanie ako aj zničené sebavedomie mladého dievčaťa túžiaceho po veľkej láske. Ak si myslíte, že bulvár o jej vzťahu s Bruceom Willisom, s ktorým má Demi tri dcéry, ako aj s výrazne mladším Ashtonom Kutcherom prezradil úplne všetko, mýlite sa. Táto kniha vám odhalí opačnú stranu bulvárnych klebiet a ukáže zraniteľnú dušu nesmierne silnej a statočnej ženy.
O čom je kniha Moja spoveď:
Demi Moore je už desaťročia synonymom slova celebrita. Jej nezabudnuteľné filmové úlohy a vzťahy s významnými mužmi boli vždy v centre mediálnej pozornosti. Stala sa najlepšie platenou hviezdou Hollywoodu. Otvorene však priznáva, že roky unikala pred minulosťou, pred neistotou a pochybnosťami, ktoré poznačili jej detstvo.
Foto: SITA/AP, Matt Sayles
V zlomových chvíľach svojej cesty k sláve zápasila so závislosťou, s problémami s vnímaním vlastného tela aj s traumami z detstva. Jej kariéra stúpala závratnou rýchlosťou, no obraz, ktorý si o Demi vytvorila verejnosť, bol neraz nepriaznivý. Aj preto ju napriek úspechom prenasledovali pochybnosti, či patrí do Hollywoodu, či je dobrou herečkou a či sa osvedčila v úlohe matky.
Foto: SITA/AP, Jordan Strauss
Jej pamäti, úprimné a hĺbavé, podávajú svedectvo o boji s nepriazňou osudu, ale aj o neuveriteľnej húževnatosti. Demi odhrnula záves, o svojej kariére i osobnom živote hovorí celkom otvorene. Dozvedáme sa o turbulentnom vzťahu s matkou, manželstvách, snahe zosúladiť hviezdnu kariéru s výchovou detí, o dlhej ceste k schopnosti bez zábran vyjadriť, čo si myslí a cíti.
Dojímavo úprimná spoveď odhaľuje herečkinu cestu k sláve, no aj jej spletitý osobný osud. Je to príbeh o úspechoch aj o cene, ktorú za ne zaplatila.
Ukážka z knihy:
V hlave sa mi jednostaj vynárala tá istá otázka: Ako som mohla dospieť až sem? Zostala som sama ako prst v prázdnom dome, v ktorom som prežila manželstvo a ku ktorému sme museli urobiť prístavbu, lebo som na svet priviedla viac detí, než bolo izieb. Mala som niečo pred päťdesiatkou. Manžel, ktorého som pokladala za lásku svojho života, ma podviedol a o záchranu nášho vzťahu nemal záujem. Moje deti so mnou odmietali prehovoriť: nijaké telefonáty k narodeninám, nijaké vianočné esemesky. Proste nič. Ich otec, v ktorom som roky videla priateľa, sa z môjho života vytratil. Kariéra, s námahou budovaná od mojich šestnástich, keď som sa odsťahovala od mamy, uviazla na mŕtvom bode. A bolo dosť možné, že sa skončila nadobro. Všetko, s čím som bola bytostne spätá, ma opustilo. Ešte aj zdravie. Prišli šialené bolesti hlavy, desivo som vychudla. Vyzerala som presne tak, ako som sa cítila: ako troska. Toto má byť život? pýtala som sa sama seba. Pretože ak áno, mám ho plné zuby. Neviem, čo tu ešte robím. Fungovala som, ale len mechanicky – kŕmila som psy, dvíhala telefóny. Priateľka mala narodeniny, zišlo sa u mňa zopár ľudí. Robila som to, čo ostatní: uvelebila som sa na vysedenom gauči, šnupla si rajského plynu, a keď ku mne doputoval joint, dala som si šluk syntetickej marišky (volalo sa to Diablo – výstižné.)
A potom si už pamätám iba to, že mi všetko plávalo pred očami a zrazu akoby som sa videla zhora. Vyletela som z vlastného tela do akejsi farebnej krútňavy. Toto je šanca! pomyslela som si. Jednoducho sa vypariť a všetky trápenia, krivdy, bolesti hlavy, zlomené srdce, pocity zlyhania nechať za sebou.
No otázka Ako som mohla dospieť až sem? zostávala. Po hojnosti šťastia a úspechov, ktoré som zažila v dospelosti. Po všetkej námahe, ktorú som vynaložila, aby som sa vyslobodila z toho, čo mi naservírovalo moje detstvo. Po manželstve, ktoré sa začalo ako zázrak, pretože som konečne mala po svojom boku človeka, ktorému som sa odvážila odhaliť celé svoje vnútro. Po tom, čo som sa konečne zmierila s vlastným telom, prestala ho mučiť hladovkami a používať jedlo ako zbraň vo vojne proti sebe samej. A hlavne – po tom, čo som vychovala tri dcéry a podnikla všetko, aby som im bola matkou, akú som ja nikdy nemala. Naozaj vyšla všetka tá námaha nazmar?
Zrazu som bola späť vo svojom tele, zvíjala sa v kŕčoch na dlážke a počula, ako ktosi zúfalo opakuje: „Volajte záchranku!“
„Nie!“ vykríkla som. Vedela som, čo by nasledovalo: sanitka, paparazzovia a potom internetový klebetník TMZ s palcovými titulkami: „Demi Moore sfetovaná v nemocnici!“ A presne to sa stalo, no stalo sa aj niečo, čo som nepredvídala. Rozhodla som sa spomaliť – po ustavičnom behu a pachtení –, ticho si sadnúť a pozrieť sa pravde do očí. Za tých takmer päťdesiat rokov som dosiahla veľa, no svoj život som neprežívala naplno: bála som sa byť sama sebou, verila, že si dobro nezaslúžim, a horúčkovito sa pokúšala naprávať, čo sa pokazilo. Ako som dospela až sem? Tu je môj príbeh.