Foto: Filippowu
Čínu ste opustili už v lete minulého roku. Aké boli vaše pôvodné plány?
Mal som za sebou niekoľko mesiacov intenzívnej práce a chcel som si dať prestávku. Trochu dlhšiu, aby som bol doma a konečne napríklad aj na Vianoce. Po nich už v Číne vypukol problém s koronavírusom. Napriek tomu ma moja agentúra v januári kontaktovala, či už môžem pricestovať, ale mne sa ešte veľmi nechcelo. Mal som v pláne odletieť 15. februára, ale to sa už začínala kríza aj v Európe a úprimne, začal som sa aj trochu báť. Či vôbec ísť, či to v Číne nebude ešte horšie a či sa nenakazím už cestou v lietadle. Preto som sa rozhodol neletieť.
Mali by ste vôbec nejakú prácu? Modelingový biznis v Číne fungoval aj napriek kríze?
Fungoval, ale trochu inak. Kríza sa začala koncom januára, keď celá krajina oslavovala Čínsky nový rok. Po ňom zastavili aj cestovanie samotných Číňanov. Po ich novom roku som už mal dohodnutý kontrakt, ale situácia sa mi zdala kritická, aj keď ma agentúra presviedčala, že má všetko pod kontrolou. Asi som mal ísť, lebo momentálne sedím doma a neviem, kedy bude môcť opäť pracovať. A trošku sa nudím…
Poďme k tej práci…
Modeli v Číne stále pracujú s tým rozdielom, že sa výrazne menej chodí na kastingy. V čase najväčšej zaneprázdnenosti sme ich mali aj 15 denne. Od rána do večera sme sedeli v aute a chodili z kastingu na kasting. Teraz to funguje cez direct booking, teda klienti si modelov vyberajú podľa katalógov fotiek. Alebo pošlú oblečenie do agentúr, v nich si ho modeli skúšajú a posielajú fotky. Kontakty modelov s klientmi sa teda výrazne obmedzili. Ide to v zásade jednoducho: Číňania sú zvyknutí, na všetko majú aplikácie a fungujú v online priestore. Keby som sa teda do Číny dostal, mohol by som po povinnej karanténe pracovať. Je tam stále veľa modelov, aj takí, ktorí pracovali spolu so mnou a prežili vírus v zdraví. Nepoznám jediný prípad infikovaného modela v Číne.
Naozaj nebolo práce menej?
Možno bolo menej kampaní, ale paradoxne, pre modelov bolo práce viac. Nie som jediný, kto odišiel a do krajiny sa už nemohol vrátiť. Je ich tam teda oveľa menej a teda všetka práca sa delí na menší počet ľudí.
Považujete za chybu, že ste sa nevrátili hneď v januári?
Neviem, uvidím, ako dlho táto situácia potrvá. Práca ma baví. Milujem cestovať. Vždy spoznám nových ľudí, nové mestá, ale pre mňa je zdravie na prvom mieste.
Aká je náplň vašej práce?
Špecializujem sa na fotenie katalógov. Mám podpísané exkluzívne zmluvy so značkami ako je Tommy Hilfiger, Jack Wolfskin alebo Michael Kors. Na prehliadky chodím len vtedy, ak sa predvádzajú obleky, na to som vhodný typ. Alebo nakrúcam reklamy. V Číne sú populárne showroomy. Obchody sa snažia prilákať zákazníkov tým, že priamo v nich tovar predvádzajú modeli.
Foto: Archív Petra Gamana
Čím sú zaujímaví európski modeli na čínskom trhu?
Nielen európski. Celý ázijský marketing je založený na tom, že Ázijčania chcú vyzerať ako Európania. Čínska mentalita je, že ak to pochádza z Talianska alebo Francúzska, tak to chcú. Chcú sa podobať Európanom. Páči sa im, ako vyzeráme, že máme malé tváre, pekné oči. Modré oči ich fascinujú. Značky zistili, že predávame jednoznačne lepšie, ako keby to fotili domáci. Nie je veľa značiek, ktoré chcú mať čisto čínskych modelov. Na druhej strane, klienti síce chcú mať zahraničných modelov, lebo je to zaujímavé pre zákazníkov, ale nami opovrhujú a dávajú nám to pocítiť. Ľudia sú stále rasisti a aj v Číne to tak funguje. Učím sa trochu po čínsky, neslušné slová som sa, klasicky, naučil medzi prvými, a počul som, ako o nás hovorili. Nepredpokladali, že by im niekto rozumel. Nebolo to veľmi príjemné. A najhoršie sú na tom černosi. Zaplnili trh fotením v štýle street-style, na také fotky sa presne hodia, ale Číňania ich nemajú radi. Dokonca majú zakázané chodiť do niektorých klubov, čo považujem v 21. storočí za úbohé. Ale to je Čína…
Aj na Slovensku bol, nie tak dávno, problém s modelmi čiernej pleti v katalógoch. Niektorí zákazníci sa rozhodli značky bojkotovať, či dokonca vracať tovar. Jedna spoločnosť na to dokonca zriadila špeciálnu mailovú schránku somrasista@nebbia.sk.
Snažím sa nesúdiť podľa farby pleti, ale podľa správania. Spoznávam veľa ľudí a sám sa im musím prispôsobiť. Keď som v Číne, nemôžem neznášať Číňanov, aj keď niektorí modeli to tak majú. Snažím sa pochopiť ich mentalitu a vnímať, že sú od malička vychovaní inak a čo prekáža nám, je pre nich prirodzené. Nemôžem sa na každého hnevať, že si pri mne odpľuje na zem, aj keď mi to príjemné nie je. Nezmením to, a tak sa to snažím akceptovať.
To je váš životný postoj, ale stretli ste sa s tým, že by zákazníci odmietali tovar preto, že ho prezentujú modeli inej pleti?
Nie, ide skôr o klientov, ktorí zastupujú značky. Stalo sa, že som mal kamarátov tmavšej pleti, napríklad Brazílčanov, a na kastingoch im hneď pri dverách povedali: no black. Vtedy som aj ja vnímal, aké musí byť nepríjemné, keď vás takto odstavia, hoci ste dobrý model, ale čierny. Ja som sa stretol iba s odmietnutím v zmysle, že nechcú starého. Mám 25 rokov, ostal som teda v šoku, ale zase chápem, že sa nemusím hodiť do kampane, kde majú mať modeli detskú tvár a vyzerať na 17. Na sebavedomí však nikomu nepridá, ak zistí, že v 25 rokoch je na niečo starý.
Je v Číne nejaké mesto, ktoré je považované za mekku módy ako v Európe Paríž či Miláno?
Určite Šanghaj. Je to obrovské mesto a navyše aj väčšina kastingov na prácu, ktorá sa robí po celej Číne, organizujú tam. Šanghaj je špecifický, kozmopolitný, v ňom sa nájde práca pre každý typ modela. Za štyri roky som pracovne precestoval kus Číny. V Chang-čou sa špecializujú na modelov vyzerajúcich veľmi mlado, u chlapcov povedzme na 17 rokov a fotí sa young style. Čchung-čching, kde som bol počas mojej prvej návštevy Číny, je skôr známe prehliadkami priamo v obchodoch pred zákazníkmi.
Foto: Archív Petra Gamana
Práca v Číne vie byť pre modela dobrým biznisom? Aké náročné je sa tam presadiť?
Záleží na životnom štandarde, ale určite nezbohatnem :-) Keď som bol v Šanghaji prvý raz, nepracoval som takmer dva mesiace a chvíľu trvalo, kým som agentúre, ktorá mi hradila všetky náklady, splatil dlhy. Odrazu prišli ponuky, dostal som sa do povedomia klientov a práca sa rozbehla. To, že som sa učil po čínsky, brali klienti veľmi pozitívne, spolupracovali so mnou radšej ako s inými, rezervovali si ma na dlho dopredu a stalo sa, že som sa tri mesiace nezastavil. Práce bolo veľmi veľa, lietal som každý tretí deň do iného mesta, cestoval vlakmi a spal štyri hodiny denne.
Na čo z čínskej mentality ste si doteraz nezvykli?
Chýba mi džentlmenské správanie sa mužov k ženám. Spoločenské vzťahy medzi ľuďmi veľmi nefungujú, Číňania sú ako takí roboti. Naozaj musia tvrdo pracovať a mať veľmi dobré školy, aby sa vedeli uplatniť, ale komunikácia medzi ľuďmi viazne. Všetci sa pozerajú do telefónov. Ale viac mi prekáža to, čo my vnímame ako nevychovanosť. Neviem si zvyknúť na mliaskanie pri jedle či odpľúvanie.
Poznajúc mentalitu a správanie sa Číňanov, máte pocit, že práve vďaka tomu epidémia nebola oveľa horšia?
Sú naučení počúvať a rešpektovať nariadenia. Ak im prikázali, že majú zostať doma, naozaj doma zostali. Mám tam veľa známych a potvrdili mi, že ľudia vychádzali von, len keď im doviezli jedlo. Nechali im ho pred domom alebo bytom, bez kontaktu. Čína je na takéto veci pripravená, je vo veľkej miere sebestačná, vie si všetko vyrobiť a pandémiu, verím, zvládli. Aj disciplínou, ktorá je vynútená.
Foto: Tommy Hilfiger
Pamätáme si húfny únik ľudí z Bratislavy pred Veľkou nocou, deň pred obmedzením pohybu. Ak by naozaj na Slovensku museli zaviesť podobné prísne opatrenia ako v Číne, fungovalo by to tu inak?
Myslím si, že u nás si veľa ľudí robí, čo chce. Tam sa taký problém nestal. Keď my odrazu dostaneme striktné pravidlá, na ktoré nie sme zvyknutí a moja generácia nikdy nezažila, ako napríklad nemôcť ísť von či sadnúť si na kávu, tak je to niekedy ťažké pochopiť. A aj akceptovať.
Nemáte strach z návratu do Číny?
Ak by to bolo možné, šiel by som aj hneď. Je tam veľa možností na prácu a milujem atmosféru krajiny. Pôsobím tam s prestávkami niekoľko rokov, je to môj druhý domov. Poznám modernú, bohatú, ale aj tradičnú Čínu, vrátane neporiadku a smradu.
Celá korona nákaza mohla vzniknúť na trhu, kde sa jedli netopiere. Ochutnali ste niečo podobné?
V Číne sú skoro na každom kroku malé stánky, kde predávajú zeleninu a ovocie. Zelenina je veľmi lacná, ovocie veľmi drahé. Stravujem sa prevažne v reštauráciách, lebo som dosť často unavený alebo nemám čas si variť. Mám rád klasické čínske jedlo, kombinácie ich korenín, milujem barbecue. Exotiku veľmi nemusím. Hady, pavúky, škorpióny, kuracie hlavy či nohy som ešte nejedol. Nebojím sa, ale nemám potrebu skúsiť všetko. Veľa ľudí to vyskúšalo za mňa.
Vráťme sa k práci. Čo robí model, keď nerobí?
Oddychujem, zdokonaľujem sa v jazykoch, trávim čas s rodinou. Som zvyknutý na prácu, takže som už pripravený odísť. Prehliadky momentálne nie sú, ale fotenie sa robiť dá. Mňa síce agentúra preferovala na ázijský trh, ale raz by som sa rád presadil v Spojených štátoch.
U vás je to ako vyzeráte kľúčové, keď idete fotiť, asi sa vás nik nepýta na vedomosti. Ako sa udržiavate, keď sú zavreté fitnescentrá, kaderníctva, kozmetické salóny, wellnes či soláriá?
Nefotím spodnú bielizeň, na dokonalej postave mi teda až tak nezáleží. Behávam a keďže mám sestru fitnes expertku a výživovú poradkyňu, ona ma usmerňuje, čo robiť, aby to nebolo také zlé. Budem úprimný, trochu to zanedbávam, lebo si nemyslím, že Čína sa pre cudzincov tak skoro otvorí. Rozmýšľam aj nad tým, čo budem robiť, ak by to nebolo možné.
Foto: Lonliwen Photography
Plán B?
Azda by som sa mohol živiť ako fotograf. Robil som aj marketing pre módne firmy, mám s módou skúsenosti, možno by som sa vedel uchytiť v online módnom biznise. Nejaké plány mám.
Máte ako model nejaký sen?
Moja fotka sa objavila v britskom Vogue, fotil som editoriál pre kórejskú verziu Forbes, spolupracujem so značkami Michael Kors či Tommy Hilfiger. V Šanghaji bolo v tom čase extrémne veľa modelov a bol som hrdý, že si vybrali práve mňa. Chcel by som pracovať pre ešte väčšie a známejšie módne domy a byť na titulkách časopisov, ale to je tiež o šťastí, kontaktoch a dnes už aj o popularite na sociálnych sieťach. V móde už ani tak nezáleží na tom, ako vyzeráte, ale kto ste a čo znamenáte.