Anna Onderková: Cestovanie po koronavíruse už nikdy nebude také, ako doteraz

, 24.03.2020 09:00
Anna Onderkova Cina
Anička Onderková s priateľom Martinom v Číne. Autor:

Vášnivú cestovateľku a blogerku Aničku Onderkovú zastihla pandémia koronavírusu na Bali, chystala sa do Kambodže. Nakoniec sa ocitla v Thajsku.

V rozhovore hovorí aj o tom, že na cestách ju už postretlo skutočne kadečo. Tajfún na Fidži alebo teroristické bombové útoky na Srí Lanke, no také veľké obmedzenia ako momentálne, počas koronavírusu, naozaj ešte nezažila…

Asi každý má pri sledovaní travel blogerky hneď tri otázky, ktoré mu vŕtajú v hlave. Kto ju fotí, čo celý deň robí a z čoho žije… Tak hneď na úvod a na odľahčenie, spýtam sa vás tieto tri banálne otázky…

To sú dobré otázky hneď na úvod (smiech). Úplne legitímne a pochopiteľné. Odpoveď na všetky znie: Je to rôzne. A rôznorodosť je slovo, ktoré môj pracovno-cestovateľský život asi najviac vystihuje. Môj blog a sociálne siete nie sú založené len na selfie fotkách a fotkách, na ktorých pózujem. Veľa na cestách fotím… Zaujímavé miesta, situácie, prírodu, ľudí, historické pamiatky. Ak som na fotkách, zväčša ma fotí niekto, kto je práve so mnou, neraz mi pekné fotky spravili aj náhodní ľudia, ktorých som poprosila o asistenciu. Pravidelnú pracovnú dobu nemám a takto mi to po rokoch, kedy som mala dni naplánované doslova na minúty (keď som pracovala v rádiu a popritom študovala), úplne vyhovuje. Môj pracovný deň závisí od toho, či som na Slovensku, alebo na cestách. Keď som doma, mávam pracovné stretnutia, sedím veľa za počítačom a píšem, plánujem, organizujem, pripravujem si premietania… Na cestách píšem o čosi menej, o to viac fotím, spoznávam, zbieram zážitky a som aktívnejšia na sociálnych sieťach. A z čoho žijem? Nezvyknem staviť všetko na jednu kartu. Okrem písania na svoj blog, na ktorý je naviazaných tiež zopár spoluprác, píšem aktívne cestopisy pre magazíny, robím cestovateľské prednášky pre verejnosť i firmy, príležitostne sa venujem PR a marketingu v oblasti kultúry a podarilo sa mi napísať pár úspešných hudobných textov, takže sa čoraz aktívnejšie venujem aj tejto mimocestovateľskej kreatívnej oblasti. Žijem úplne normálne, možno by niekto povedal, že skromne, nemám drahé auto, dom s bazénom, nekupujem si luxusné oblečenie, nemíňam veľa peňazí na tunning svojej vizáže… Takmer všetky zarobené peniaze investujem do cestovania a zážitkov a zatiaľ mi to finančne vychádza.

Možno turbulentnejší ako tento rok, bol pre vás ten predchádzajúci, museli ste sa rozlúčiť s ľuďmi, vecami, istotami a začať úplne iný život…

Každý rok mi prináša do života situácie, ktoré ma posúvajú ďalej, inšpirujú, učia ma… Aspoň viem, že žijem. Áno, minulý rok bol intenzívny v rámci súkromných záležitostí, prešla som si, žiaľ, rozvodom, no zároveň mi priniesol veľa pracovných príležitostí a do života nových, úžasných ľudí. Nemyslím si, že sa môj život od základov zmenil, nie som fixovaná na veci a istoty si vytváram sama, len zopár okolností sa zmenilo a ja som sa im musela prispôsobiť. A keď sa obzriem za minulým rokom, myslím si, že som to zvládla celkom dobre.

Anna Onderková sa rozhodla prečkať...
Anna Onderková sa rozhodla prečkať koronavírusovú paniku v Thajsku. Autor: archív A. Onderkovej

U mnohých sa záľuba cestovanie začína už v detstve, možno je spojená s láskou k vlakom, s tým, že sa „ide z domu“, s prázdninami u tety, alebo rozhovormi so strýkom, ktorý precestoval svet… Aký silný zážitok z detstva sa vryl do pamäte vám?

Odjakživa sme ako rodina veľa cestovali vlakmi, hlavne po Slovensku a Česku. Otec dodnes pracuje ako rušňovodič, vlakmi som žila odmalička. Aj na prvú zahraničnú rodinnú dovolenku (ak nerátam výlety do ČR), keď som mala asi pätnásť rokov, sme šli vlakom, do Talianska. V Ríme som našich neustále dobiedzala, nech už ideme k Fontáne di Trevi. Šialene som ju túžila vidieť, odkedy som videla Felliniho Sladký život a Anitu Ekberg, ktorá sa v nej kúpala. Rodičia mali trochu iný plán, logicky chceli postupne prejsť miestne pamiatky a fontána mala prísť na rad až neskôr. Celé to dobiedzanie vyvrcholilo tým, že mi otec vrazil do ruky môj pas, mapu, pár drobných a povedal, nech idem, že sa tam neskôr stretneme. Dodnes si pamätám ten pocit slobody, samostatnosti a hrdosti na svoj orientačný zmysel, keď som ju našla. Vôbec som sa nebála a dodnes som našim vďačná za to, že mi veria, že sa vo svete nestratím a nepanikária, nech som kdekoľvek. Hoci aj sama, ako práve teraz v Bangkoku, počas zúriacej koronavírusovej pandémie.

Panika koronavírusu vás zastihla na Bali, odkiaľ ste mali namierené do Kambodže na inštruktorský kurz jogy. Joga je vaša veľká láska a už ste dokonca držiteľkou certifikátu powerjogy. Čo vám dáva?

Prvýkrát som k nej pričuchla na Srí Lanke. Prepadla som jej v Kambodži, keď som spoznala Grega, starého jogína, ktorý tridsať rokov žil v Indii a neskôr učil jogu v Kambodži. Viedli sme dlhé rozhovory nielen o jednotlivých asánach, ale aj o filozofii jogy. Veľa som sa jej venovala aj na Bali. Keď som sa vrátila na Slovensko, hľadala som štúdio, kam by som chodila cvičiť a keďže som vždy mala problém s pravidelnosťou a vydržať pri nejakom cvičení, mojím kritériom bolo, aby bolo čo najbližšie od môjho bytu. Našla som skvelé štúdio powerjogy hneď za rohom. Filozofia išla síce trochu bokom, powerjoga je skôr spojenie jogy s fitnesom, no povedala som si, že môjmu telu môže len prospieť. Aj vďaka nej sa mi podarilo pekne schudnúť, čo som v tej dobe naozaj potrebovala. Na inštruktorskom kurze som sa naučila veľa o ľudskej anatómii, fyziológii, ako cvičiť, aby si človek neublížil… Keďže som často na cestách, učím jogu len výnimočne. Mala som v pláne práve po absolvovaní mesačného jogového TTC (Teacher Training Course) programu v Kambodži s medzinárodným certifikátom začať sa trénerstvu venovať aktívnejšie, no koronavírus mi skrížil plány, kurz bol pár dní pred začiatkom zrušený. V novembri organizujú ďalší, verím, že sa situácia vo svete vráti do normálnych koľají a ja ho konečne úspešne absolvujem.

Bol koronavírus to najhoršie, čo ste na svojich cestách doteraz zažili?

Zažila som už skutočne kadečo. Tajfún na Fidži, kde som ostala uväznená na ostrove a rušili mi jeden let za druhým, musela som meniť všetky plány a na ostrovy Samoa či Vanuatu, kam som mala naplánovanú cestu, som sa napokon vôbec nedostala. Počas môjho pobytu na Srí Lanke minulý rok zasiahli ostrov teroristické bombové útoky a situácia bola kritická. No také veľké obmedzenia ako teraz, počas koronavírusu, som naozaj ešte nezažila. Z Bali som sa pred pár dňami presunula do Thajska, keďže som nechcela uviaznúť na ostrove. „Pevnina“ mi prišla ako lepšia možnosť, Bangkok je veľké moderné mesto, zdravotná starostlivosť tu celkom dobre funguje…

Kuala Lumpur.
Kuala Lumpur. Autor: archív A. Onderkovej

Čo vás táto situácia naučila? Alebo ste už zo sveta naučená konať rýchlo, spontánne, rátať s tým, že veci sa rýchlo menia…?

Fungujem doslova zo dňa na deň, neustále musím prispôsobovať svoje plány aktuálnej situácii. Už si vlastne ani žiadne plány nerobím. Len denne sledujem média, správy na oficiálnych webstránkach, komunikujem s ambasádou, sledujem vývoj v okolitých krajinách a zvažujem možnosti, kam by sa v prípade potreby dalo ešte „uniknúť“. Nevravím, že to nie je náročné na psychiku, no roky cestovania ma naučili rýchlo sa zorientovať, konať rozvážne, selektovať podstatné od nepodstatného a hlavne neprepadať panike.

V koľkých krajinách vás zastihla „panika“ koronavírusu a kde boli podľa vás ľudia k tejto téme najzodpovednejší?

Koronavírus ma zastihol na Bali a teraz sa s ním potýkam tu v Thajsku. Doslova ma šokovalo, keď som pred pár dňami letela z Denpasaru do Singapuru a odtiaľ do Bangkoku, ako málo ľudí sa na letiskách a aj priamo počas letu chránilo rúškom. Ani nie polovica. Videla som rodiny s deťmi bez rúšok a doslova som nad nimi krútila hlavou. Veď je to to najmenej, čo môžeme pre seba aj pre ostatných v rámci bezpečnosti spraviť. Kým som bola na Bali, situácia okolo koronavírusu bola ešte len v začiatkoch, nikto to príliš neriešil, ulice, hotely, bary aj pláže boli plné, neboli tam žiadne oficiálne obmedzenia. Situácia sa začala meniť až tesne pred mojím odletom a aj ľudí s rúškami pribúdalo. Tu v Bangkoku sa k situácii stavajú zodpovednejšie. Personál v hoteloch, reštauráciách, dokonca predavači na uliciach či trhoch majú rúška. Pred niektorými reštauráciami som si dokonca všimla nápisy, že každý návštevník sa musí podrobiť zmeraniu teploty a keď ju má zvýšenú, nepustia ho dnu.

Sledujete, čo sa deje na Slovensku?

Samozrejme. Nie možno tak intenzívne ako dianie v Ázii, ktoré sa ma bytostne týka, no ani dianie doma mi nie je ľahostajné. Som v kontakte s rodinou, priateľmi… Počúvam od nich, že sme sa k tomu na Slovensku postavili veľmi zodpovedne a nariadenia ľudia skutočne dodržiavajú. Verím, že to pomôže k rýchlejšiemu zastaveniu šírenia vírusu.

Z vašich príspevkov na Facebooku (sledujem vás), mám dojem, že cestujete sama, čítam iba to, čo vidím, viem, že realita môže byť úplne iná…

Ak máte na mysli momentálne, tak áno. Prvé dva týždne v Indonézii som cestovala s dvoma kamarátkami zo Slovenska. Tie sa už vrátili bezpečne domov. Ďalšie dva týždne som strávila na Bali sama, mám tam kopec známych, aj medzi miestnymi. Následne som sa mala presunúť do spomínanej Kambodže, kde by som bola v komunite ľudí. To nevyšlo, takže teraz som v Thajsku a čakám, čo bude ďalej. Domov sa vrátiť v podstate ani nedá, ani to nemám v pláne, kým sa situácia nezlepší. Verím, že sa mi podarí prečkať to celé v Ázii.

V Austrálii.
V Austrálii. Autor: archív A. Onderkovej

Vyskúšali ste si v rámci cestovania už „všetko“? Autostop, sólo cestovanie, v partii s neznámymi ľuďmi, možno dokonca cez cestovku, s kamarátkami, s rodinou, chata, hotel, stan… V ktorej pozícii sa cítite najlepšie a naopak?

Všetko nie, nikdy som napríklad nestopovala. Necestovala som ani s neznámymi ľuďmi. Jasné, stretávam a zoznamujem sa s inými cestovateľmi, najmä keď som na cestách sama. Mám pocit, že vtedy človek priam priťahuje rovnako naladených ľudí, čo je super, lebo aspoň nepociťuje samotu. Užívam si cestovateľské babské jazdy s kamoškami, je veľmi veselo, zažívame úžasné a bláznivé veci. Tým, že si viem všetky veci od letenky, cez ubytovanie až po výlety a zážitky zabookovať a zorganizovať sama, služby cestovky som zatiaľ nevyužila. Verím však, že keď niekto nemá dosť skúseností, času, alebo neovláda cudzí jazyk, je preňho jednoduchšie zveriť sa do rúk cestovky.

Nie je tajomstvom, že už nie ste sama, dokonca vieme, že váš partner je tiež cestovateľ. Aké je to chodiť s cestovateľom, Anička, vy vybaľujete vôbec ešte kufre?

Hahaha, jasné, že vybaľujeme! Ja mám taký zvyk, že vždy po príchode domov musím kufor okamžite vybaliť a ešte v ten deň sa pustím aj do prania. A aké to je? My sme dosť veľa cestovali aj s bývalým partnerom, takže to nebol skok do neznáma. S Martinom máme každý naplánované aj vlastné cesty, každý z nás si rieši to svoje a stretávame sa buď niekde vo svete, hľadáme, kde sa nám cesty pretnú, alebo potom doma. Samozrejme, vyrážame na cesty aj spolu. Občas je to náročné na logistiku, no zároveň máme obaja ten krásny pocit slobody, že môžeme robiť, čo nás napĺňa.

Príde za vami aj do Thajska?

Verím, že sa mu to podarí. Intenzívne to riešime už skoro dva týždne. Ukončil expedíciu Beringov prieliv: cesta prvých ľudí a pre zlé počasie uviazol aj so spoločníkmi v malej dedine na Čukotke, odkiaľ sa nevie už pekne dlho dostať. Každý deň čakáme, či tam priletí nejaké lietadlo a dostanú sa do väčšieho mesta. Čím dlhšie to bude trvať, tým viac krajín uzavrie svoje hranice, prípadne obmedzí možnosti vstupu pre cudzincov takmer na nulu a bude mať vážny problém kamkoľvek sa dostať. Takže trochu bojujeme s časom, ktorý hrá v Ázii nemilosrdne proti nám a poveternostnými podmienkami na Čukotke.

A čo súperenie? Nie je v hre? (Kto toho videl zo sveta viac?)

Jednoznačne Martin! Viac ako desať rokov pracoval ako turistický sprievodca, podnikal rôzne expedície aj súkromné cesty, roky žil na cestách. Ale súperenie do vzťahu nepatrí. Ja som ani nikdy nebola súťaživý typ. Skôr ma baví počúvať jeho zážitky z miest, kam by som sa raz rada pozrela, alebo keď si porovnávame dojmy z krajín, ktoré sme navštívili obaja, no každý zvlášť. Našli sme aj zopár miest, ktoré on, napriek tomu, že precestoval zhruba 180 krajín sveta, nevidel a ja áno. Už teraz sa teším, ako budem výnimočne robiť „sprievodcu“ ja jemu, keď pôjdeme napríklad na Havaj či v Indii na Goa.

V Indonézii...
V Indonézii... Autor: archív A. Onderkovej

Za svoje najobľúbenejšie destinácie ste označili Indiu a Kambodžu, čím si vás získali?

Svojou autenticitou a rozmanitosťou. Veľa ľudí má z Indie strach, odvšadiaľ počúvajú len o tom, aká je špinavá. Mne sa osvedčilo, že vždy keď som prekročila svoju komfortnú hranicu, objavila som neuveriteľne krásne a obohacujúce veci. Mám rada východné kultúry, baví ma pozorovať ich zvyky, tradície. India ma úplne pohltila, prispôsobila som sa krajine aj jej obyvateľom a oni mi na oplátku ukázali, ako žijú. Pozerala som sa na Indiu ich očami a veľa vecí som pochopila. O krajine, o ľuďoch, sama o sebe. Prišla mi krásna, farebná, ľudia srdeční, jedlo vynikajúce a aj tie kravy potulujúce sa ulicami mi akosi zapadli do toho koloritu.

Máte na cestách nejaké svoje rituály? Joga, meditácia, čo nevynecháte, nech ste kdekoľvek na svete?

Všade kam prídem, sa snažím nájsť jogacentrum a zistiť, ako tam cvičia jogu. Všade sa snažím ochutnať nejaké nové tradičné jedlo a rada sa zhováram s miestnymi. Práve cez nich danú krajinu spoznávam najlepšie. Vďaka mojej otvorenosti som sa neraz dostala do úžasných situácií a na miesta, kam sa bežný turista sediaci v rezorte pri bazéne sotva dostane. Napríklad na tradičnú srílanskú svadbu, kam ma pozval chalan po pätnástich minútach rozhovoru v kaviarni pri raňajkách. Už o hodinu neskôr som si kupovala šaty a topánky a večer pretancovala s asi dvesto Srílančanmi na svadbe Shiary a Malinthu.

Ak by sa stalo niečo nepredvídateľné a vy by ste sa museli vzdať cestovania, ako by ste žili ďalej? Viem, že by to bola katastrofa, lebo cestovanie je droga, ale len si to predstavme…

Viete, že práve v týchto dňoch nad tým často uvažujem? Cestovanie už nikdy nebude také, ako doteraz. Po skúsenosti s koronavírusom, ktorý zasiahol svet, sa pravdepodobne niečo zmení. Možno nie radikálne, no určité zmeny a asi aj obmedzenia aj v rámci cestovania táto situácia prinesie. Ako sa poznám, ak by som nemohla cestovať, zrejme by som si našla nejakú inú vášeň, ktorá by napĺňala môj život a prinášala by mi doň aspoň štipku toho vzrušenia, poznania a adrenalínu, ktoré mi dáva cestovanie.

Máte strach? Bojíte sa ešte vôbec niečoho? Vy musíte byť z toho sveta už poriadne vytrénovaná…

Ak by som sa ničoho nebála, stratila by som obozretnosť. A tá je pri cestovaní nesmierne dôležitá. Takže áno, jasné, že mám občas strach. Snažím sa ho držať čo najviac na uzde, aby ma neparalyzoval, ale na druhej strane je fajn, že mi vie spustiť kontrolku v hlave, keď niekedy príliš riskujem.

Anna Onderková.
Anna Onderková. Autor: Branislav Šimončík

Anna Onderková (33)

je vášnivá cestovateľka, travel blogerka a novinárka. Pochádza z Humenného, vyštudovala žurnalistiku na FF UK a masmediálnu a marketingovú komunikáciu na PEVŠ v Bratislave. V minulosti pracovala aj v rádiu, dokonca aj ako šéfredaktorka. Píše pre slovenské lifestylové magazíny a najmä svoj blog, ktorý sa dva roky po sebe umiestnil v top 5 v rebríčku súťaže Bloger roka v kategórii Cestovanie. Je držiteľkou certifikátu inštruktora powerjogy 1. stupňa. Viac informácií možno nájsť na webovskej stránke www.trafam.net

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#strach #Sloboda #koronavírus #jóga #cestovanie
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku