Foto: Markíza
Hilmerová so svojou rodinou žije v rakúskom meste pár kilometrov za slovenskými hranicami a práve tam sa momentálne snaží dodržiavať všetky odporúčania a pravidlá. Ako sympatická herečka so svojou rodinou vnímajú aktuálnu situáciu? Uviedla to pre Pravdu a naznačila tiež, ako sa snaží zvládnuť domáci režim ako manželka a matka.
Herci boli medzi prvými, ktorých akoby oficiálne na Slovensku postihla situácia v súvislosti s koronavírusom. Ako to zvládate?
Som veľmi vďačná za to, že Slovenské národné divadlo veľmi rýchlo zareagovalo a zavrelo sa – práve preto, že tam bol potvrdený koronavírus u garderobiérky. Postavili sa k tomu zodpovedne. To platí aj pre televízne nakrúcanie, ktoré zastavili len o pár dní neskôr. Určite to nebolo jednoduché rozhodnutie, ale zdravie nadovšetko. Som rada, že sa práce zastavili a že všetci brali naozaj vážne už prvé opatrenia, ktoré sa začali objavovať v tom čase. Tie sa, samozrejme, stále menia a viac a viac sprísňujú. V čase, keď sa zastavilo nakrúcanie Oteckov, neboli ešte také striktné, ale možno práve preto som rada, že v televízii zareagovali promptne a preventívne. Súhlasím s tým, čo hovorí pán profesor Vladimír Krčméry, radšej sa nakrátko zľaknúť ako sa potom dlho báť.
To, čo sa stalo s nakrúcaním seriálu Oteckovia, sa deje momentálne v celom svete. Zastavila sa výroba seriálov, filmov, odsúvajú sa premiéry veľkých produkcií, zrušené sú divadelné predstavenia. Dokážete odhadnúť, aký vplyv to bude mať na hereckú profesiu.
Na profesiu ako takú… neviem. Nechcem mudrovať, lebo nie som odborník na túto problematiku. Niečo takéto tu ešte nebolo, je to celkom nové. Uvidíme, ako všetko bude fungovať a kedy sa vrátime do normálnych koľají.
Foto: Onereps / Äeská editoriálnà fotografie / Profimedia
Ste v špecifickej situácii, keďže s celou rodinou žijete v rakúskom meste Hainburg an der Donau, ktoré leží v prihraničnej oblasti Rakúska so Slovenskom. Ako aktuálna situácia zasahuje do vášho súkromného života práve tým, že ste v Rakúsku?
Beriem to celé naozaj veľmi vážne. Nechcem nič podceňovať a zľahčovať. Samozrejme, aj humor je aktuálne dôležitý, treba sa zasmiať, myslieť pozitívne. No zároveň treba vnímať veci vo vážnom kontexte, byť ohľaduplní a obozretní. Aj keby som bola na Slovensku, konám rovnako ako konám teraz – to znamená, som doma. Snažila som sa ešte v čase, keď neboli také prísne opatrenia, postarať sa aj o mojich rodičov. Spolu s bratom. S manželom o svokrovcov. Aby mali lieky, ktoré potrebujú. Aby sa aj oni sami zabezpečili, mali nejaké zásoby, nutné veci. Aby mohli byť doma a zostali tam. V Rakúsku tiež platia obmedzenia, no v pohraničnej oblasti do 30 kilometrov zatiaľ platia aj výnimky, kto môže prechádzať cez hranice a kto nie. Ale keďže to beriem naozaj prísne, iniciatívne sme si povedali, že zostaneme doma všetci štyria. Pokiaľ to nebude nutné, nepôjdeme nikam. Samozrejme, kto má možnosť, mal by ísť aj na čerstvý vzduch, niekto možno do záhrady, iný na prechádzku do prírody. Ale tak, aby ste neprišli s nikým do kontaktu. My sa toho držíme.
Mnohí ľudia sa upli na termín dvoch týždňov v domácej „karanténe“, nové prognózy však ukazujú, že možno budeme musieť zostať doma omnoho dlhšie.
Poviem úprimne, môj odhad je, že minimálne do Veľkej noci to bude takto. Čo príde, uvidíme. Nesnažím sa z toho robiť strašiaka, ale psychicky sa pripravujem, že to môže trvať omnoho dlhšie. Pospomínala som si na všetky príhody z druhej svetovej vojny, kedy ľudia dokázali byť zahrabaní v nejakej zemlianke niekoľko mesiacov, vonku bolo mínus dvadsať a oni prežili. Nie je to tak dávno, čo naši starí rodičia, ľudia na Slovensku aj za jeho hranicami zažili omnoho náročnejšie chvíle. V tomto smere som veľmi pozitívna a dúfam, že to všetci zvládneme.
Zostať doma s celou rodinou však prináša aj nové výzvy. Ako zvládnuť život medzi štyrmi stenami. Ako zabaviť deti, alebo ako ich udržať napríklad aj v prebiehajúcom vzdelávacom procese. Môžete dať nejaké tipy, ako to robíte s vašimi ratolesťami?
Neberiem to ako prázdniny a nastavila som sa, že si nemôžeme robiť, čo chceme. Ani pre deti to nie sú skutočné prázdniny. My dostávame denne inštrukcie, čo ich máme učiť. Z oboch nás s manželom sa stali domáci učitelia a prebieha u nás domáca výučba. Jasné, že to je ešte v začiatkoch. O pár dní alebo týždňov by som vám možno povedala niečo iné. Pripúšťam, že v danej situácii môžeme mať isté predstavy a časom sa zmenia. Ale zatiaľ sme to zaviedli tak, že keď je pondelok, máme doma školu. V pracovných dňoch od pondelka do piatku sa doma učí. Ráno sa vstane, umyjú sa zuby, raňajkujeme, oblečieme sa, žiadne zostávanie v pyžame. Učíme sa, vyučovanie je síce kratšie akoby deti mali v škole, ale je. Robíme aj prestávky, snažím sa, aby to mali rozmanité. V sobotu a nedeľu bude víkend, učiť sa nebudeme. Chcem, aby režim, na ktorý sme zvyknutí, zostal čo najviac zachovaný a my ho ako celá rodina budeme nejakým spôsobom stimulovať. Myslím si, že to je rozumné a funguje to.
Foto: SITA, Jana Birošová
Je pre vás ako herečku, ktorá je zvyknutá na kontakt s publikom, jednoduché zostať doma?
Snažím sa v tom nájsť niečo pozitívne. Mám kopec roboty, ktorú som odkladala s tým, že ju urobím, keď budem mať čas. Nie je to tak dávno, čo sme sa presťahovali. Treba doladiť veľa vecí, čo sa týka domácnosti, alebo záhrady. A potom sú tam drobnosti, na ktoré som nemala čas. Napríklad konečne vytriedim kresby a listy od detí, ktoré som doteraz ukladala pod môj písací stôl. Ako herečka nemôžem mať tradičný home-office, ale môžem urobiť napríklad to, že načítam nejakú rozprávku alebo knihu na videozáznam.
Podobné aktivity sa už začali objavovať na sociálnych sieťach. Napríklad herečka Lujza Garajová Schrameková čítala na Facebooku rozprávku pre deti. Plánujete teda niečo podobné aj vy?
Áno, práve dnes (pozn. rozhovor sme robili v utorok) by som to chcela urobiť. Veď národné divadlo má aj detského diváka. A nechcem zostať len pri jednej nahrávke. Píšu mi ľudia, napríklad jedna naša diváčka, ktorá nás ma naozaj rada, veľmi často chodí do divadla. Hovorí, ako jej to nesmierne chýba. Naozaj prežíva veľmi osobne, že divadlo sa zavrelo. Takto môžeme aspoň trošičku potešiť divákov, ktorí to potrebujú ako vzpruhu do života. Ale, viete, divadlo bolo a bude. Umenie je dôležité, prináša duchovný zážitok, no práca herca nie je momentálne až taká dôležitá. Strašne myslím na všetkých tých lekárov, zdravotníkov, policajtov, predavačky. Na všetkých tých ľudí, ktorí nemôžu ísť na home office a musia do práce. Modlím sa za nich každý deň. Klobúk dole pred nimi všetkými. Veľmi by som chcela, aby boli chránení všetkými prostriedkami, ktorými môžu byť a som im naozaj veľmi vďačná za to, čo robia, pre krajinu.