Foto: Boleslav Boška
Dizajnérsky príbeh charizmatickej Mariny Žiakovej, ktorá tvorí pod značkou Mariná, sa začal písať len pred pár rokmi, hoci je už mamou dvoch dospelých detí. Vyštudovala dejiny na Moskovskej štátnej univerzite, dlhé roky bola najmä manželka a matka, ktorá udržiavala teplo rodinného krbu. Prišlo však obdobie, keď si Žiaková musela nájsť novú cestu. Viedla k umeniu. A móde.
Životné zmeny rodia nové veci
„V mojom živote sa udiali výrazné zmeny, musela som sa postaviť na vlastné nohy, naučiť sa byť samostatná a zároveň byť živiteľkou rodiny. Po päťdesiatke som začala robiť to, čo mnohí robia, keď ukončia vysokú školu,“ spomína dnes na obdobie pred zhruba šiestimi rokmi. Stačil krátky čas a Žiaková nabehla do tradičného pracovného procesu. Spätého aj s jej milovaným umením.
„Robila som v galérii na Prepoštskej ulici, zakladala som múzeum fotografie a popri tom začala učiť aj ruštinu. Nikdy v živote som učiť nechcela, hoci som vyštudovaný pedagóg, netúžila som po tom. Na prvé doučovanie som sa pripravovala sama tri hodiny a mala strašnú tému. Ale potom, keď som dostala zaplatené od prvého študenta, bola som strašne hrdá,“ pokračuje. Postupne pribúdali noví študenti a akosi ruka v ruke s tým sa rodila aj Žiakovej túžbe po ďalšom vzdelávaní. „Rozhodla som sa skúsiť štúdium na Vysokej škole výtvarných umení. Bolo síce treba zaň platiť, ale to som zvládla aj spolu so starostlivosťou o domácnosť a vyučovaním ruského jazyka,“ dodáva.
Na doplnkové štúdium odevného dizajnu na bratislavskej VŠVU sa prihlásila, keď mala 53 rokov. Nedôvera či odrádzanie neprišli. Žiakovú totiž mnoho ľudí v jej okolí pozná ako človeka, ktorý miluje umenie. A jej dve deti, dcéra a syn, okamžite pochopili, že pri štúdiu ich mama ešte viac pookriala. O móde pritom dlhé roky ani nesnívala. „Jasné, od detstva som šila, vymýšľala som rôzne dekoratívne detaily, niečo našívala. V Sovietskom zväze sme mali uniformu, ale ja som ju väčšinou nenosila. Vždy som si niečo prerobila, alebo našila. Pre deti som zase robila karnevalové kostýmy, ale to stále ešte nie je móda. Nepridávala som tomu nejaký význam,“ spomína Žiaková. Po nástupe do školy, kde po jej boku sedeli aj o tri desaťročia mladší študenti, sa sama označila za jeden „veľký experiment“. Jej cesta však bola správna.
Foto: Boleslav Boška
„Dva roky som študovala. Najprv som začala kresliť, teoretické prednášky ma veľmi napĺňali. Niekedy som bola v škole aj osem hodín denne, hoci to štúdium nepredpokladalo. Pri doplnkovom štúdiu je to zvyčajne okolo osem hodín týždenne v ateliéri, ale čo sa dá za taký čas stihnúť? Tak som tam trávila omnoho viac,“ vysvetľuje Žiaková. Po prvom roku zistila, že niečo dokáže vytvoriť a je to zaujímavé. „Dnes, s odstupom, sa mi to zdá strašne slabé. Ale dočkala som sa dobrej odozvy, tak som si povedala, že ešte rok zostanem. Myslím si, že zo mňa vychádzajú pomerne mladé modely. Sú aj sexy. Mám odozvu a nielen od mojich rovesníkov, ale rovesníkov mojich detí, ktorým sa to páči. Jednej zo synových kamarátok som šila aj svadobné šaty,“ hovorí hrdo.
Ping-pong, hra aj umenie
Po kolekcii dvanástky pastelových modelov, ktoré prezentovala spoločne so študentmi VŠVU na absolventskej módnej šou v minulom roku, sa tento rok v októbri dočkala aj samostatného bloku na prehliadkovom maratóne Fashion LIVE!. Tam odprezentovala kolekciu UFO – Unlimited Fashion Objects, v ktorej sa inšpirovala prácou a životom konceptuálneho umelca Júliusa Kollera. „Rozhodla som sa pre túto tému už v roku 2018 a skoro rok sa venovala štúdiu jeho tvorby. Spoločne v tvorivej trojici s Beátou Jablonskou a Jurajom Johanidesom sme sa stretávali a debatovali o slávnom aj hravom Kollerovi. Modely vznikali postupne a pomohla mi s tým aj jeho životná partnerka, umelkyňa Kveta Fulierová, ktorá bola spoluautorkou niektorých jeho projektov,“ vymenúva Žiaková.
Foto: Boleslav Boška
Na šatách, ktoré nadobúdajú rôzne formy a s ich strihom sa dá hrať, uplatnila práve Kollerovu hravosť, ale tiež rozmanité detaily jeho tvorby, napríklad znaky ako výkričník či odkazy na jeho celoživotnú tému – ping-pong. „Prehliadku sme pripravili ako performance. Pôvodne som dokonca uvažovala o tom, že súčasťou scény bude aj ping-pongový stôl. To nám nevyšlo, ale niektoré detaily, loptičky, rakety, zvuk, mali v prezentácii dôležité miesto," vysvetľuje Žiaková. Na slovenskom umelcovi ju vraj najviac pritiahla jeho hravosť. „Žil, tvoril a hral sa pritom. Hra je prítomná aj v mojej kolekcii. Hrám sa s odevom, s jeho odkazmi a aplikovala som niektoré jeho znaky do mojich šiat.“
Našla cestu aj klientelu
Počas dvoch rokov si Žiaková vytvorila jasný rukopis. Sama svoju tvorbu nazýva variabilnou módou. Strih je totiž pre ňu výzvou, odev konštruktom, ktorý má ponúknuť nositeľovi hneď niekoľko možností. „Nebaví ma odev ako daný. Niektoré ženy chcú mať v šatníku veci, ktoré majú jasnú formu. Takto je to dané a basta. Ale môj odev sa dá nosiť na niekoľko spôsobov, nohavice sa menia na sukňu alebo šaty na kabátik. Toto som priniesla už v absolventskej kolekcii a rozhodla sa rozvíjať aj naďalej,“ prezrádza Žiaková.
Napríklad šaty nazvané príznačne „UFO dress“ podľa nej ponúkli vyše tridsiatky variácií, ako sa dajú nosiť. Autorka sa hrá so strihom, uprednostňuje jednofarebnosť, ktorá nechá strih vyniknúť. A čo je na Žiakovej kreáciách príťažlivé, je ich kvalita a nositeľnosť. Odev nezostáva v polohe nejakého študentského experimentu, k nositeľke prichádza ako relevantný kus odevu, ktorý plní nároky na kvalitu strihu, materiálu (pracuje s najmä bavlnou, ale aj hodvábom či kožou) a zároveň originality, po ktorej nákupcovia dizajnérskej tvorby túžia.
Žiaková si uvedomuje, že uživiť sa módou na Slovensku nie je ľahké. „Zatiaľ ma to neživí, ale som spokojná. Možno je to tým, že som človek skromný. Samozrejme, že ak robíte módu, asi by ste mali mať víziu, že sa ňou chcete aj uživiť. Po tom túžim. Ale na druhej strane, čo by som chcela po necelých dvoch rokoch na takzvanom trhu. Klientky mám. Dokonca také, ktoré už dopredu chceli kupovať veci z kolekcie prezentovanej na prehliadke Fashion LIVE!. Keby som mala lepší marketing, asi by to šlo ešte lepšie,“ zvažuje nahlas. V tom vidí aj prednosti mladšej generácie. „Mám veľa kamarátov aj zo školy, mnohých o tridsať rokov mladších. Ale myslím si, že pre nich je to ľahšie. Majú sociálnu komunitu, siete ako Instagram, Facebook, možno sú dostupnejší a predávajú sa ľahšie. Samozrejme, že vlastné profily som si založila aj ja. Ale radšej budem šiť a tvoriť, nepochválim sa tým, čo je nové a to dnes už nie je možné. Instagram módu predáva,“ myslí si Žiaková, ktorá zatiaľ všetko šije sama.
Aj to je dôvod, prečo rozbehnúť „módny biznis“ nie je celkom jednoduché. Najväčšou odmenou je však jej pocit naplnenia. A ten si užíva, odkedy svoj život prepojila s módou, takmer neustále. „Nemala som žiaden sen. Možno to bolo v merítku celého môjho života zákonité, že to dopadlo práve takto,“ konštatuje. „Tvorivosť a potenciál, ktoré v sebe vnímam, chcem rozvíjať a túžim ich posunúť aj ďalej. Som plná nápadov a mnoho z tých realizovaných si našlo odozvu u žien, ktoré majú módu rady. Také ocenenie je niekedy najviac.“