V lete na svojej prvej súťaži – na medzinárodných majstrovstvách Česka vo freedivingu – zadržala v disciplíne statika pod vodou dych na 4 minúty 14 sekúnd a na jeden nádych preplávala s plutvami pod hladinou 50-metrového bazéna v disciplíne dynamika 104 metrov.
„Bola som úplné športové drevo,“ začína svoje rozprávanie Zdenka Belanová z Kaplnej. Svojrázna žena. „Keď mi pred rokom 2017 niekto povedal, že mám chodiť do fitnescentra, vravela som, že mu šibe. Nemám na to čas, ani sa mi nechce, odpovedala som.“
V roku 2017 však opäť začala priberať. „Kedysi som mala 102 kíl, schudla som na 82. Vďaka lepšej strave, no prispel aj stres. Ale keď som nabrala štyri kilá, zľakla som sa. Nechcela som mať znova stovku. Tak som si povedala, že s tým niečo urobím.“
Fitnescentrum dlho zavrhovala. „Naozaj sa mi nechcelo, no uvedomovala som si, že na tabletky na tlak som ešte mladá,“ hovorí 38-ročná Zdenka. „Fitko som si vybrala podľa toho, ako sa mi zapáčilo prostredie. V niektorých som už vo dverách povedala – dovidenia. Tu som sa len pozrela a povedala, že od 1. mája nastupujem. Keďže som nevedela pustiť ani bežecký pás, tak som si vypýtala trénera, nech mi poradí, ako sa čo ovláda.“ Cvičí s ním dodnes a vďaka nemu sa dostala aj k vode a potápaniu. Aká náhoda. Fitnes tréner Martin Ruman založil v Bratislave klub Ocean Devils Bratislava a je tiež inštruktorom nádychového potápania – freedivingu.
Prvý kurz: Bola som ako sekera bez rúčky
Foto: archív Zdenky Belanovej
Martin ju poslal na prvý kurz do Brna k inštruktorovi Petrovi Valovi. Neodsúdil ju, ako mnohí iní plaveckí inštruktori predtým. „Hovoria o mne, že som tvrdohlavá, ale ja si to nemyslím. Viem, bola som ako sekera bez rúčky. Na potápačský kurz som prišla ako neplavec, ale chcela som sa to naučiť. Som rada, že ma medzi seba prijali, lebo ja som naozaj nemehlo. Ani teraz, po vyše roku, netvrdím, že viem plávať. Rýchlo sa zadýcham a unavím. Ja sa skôr utopím na hladine ako pod vodou. Po prvom vynorení som si povedala, že toto chcem. A stanovila som si cieľ. Takže mám plutvy, neoprén, závažie. Stále mám z vody strach a kto vie plávať, to na mne vidí. Ale po chvíli vo vode ma to prejde.“
Freediving je šport, v ktorom sa – v skratke – na jeden nádych ponára do hĺbky. Tiež sa súťaží v bazénoch buď v statike – čo je zadržiavanie dychu na hladine bez pohybu, alebo v dynamike – čo je snaha prekonať na jeden nádych čo najväčšiu vzdialenosť bez ohľadu na čas – bez plutiev, alebo s plutvami.
Zdenka Belanová bola teda po roku tréningu na prvej súťaži. „Keď začínala, horko ťažko vydržala v statike dve minúty a pod vodou zaplávala iba 19 metrov, čím ani nesplnila základný limit 25 metrov,“ spomína tréner Martin Ruman. „Keby som ju aj dnes nechal plávať 100 metrov na hladine jazera, myslím si, že sa utopí. Začali sme však tvrdo pracovať. Postupne na nádych pod vodou zdolala 25, neskôr 50 metrov a aj v statike som jej časom nameral zaujímavé čísla. Hoci na suchu vydrží na nádych vyše 5 minút, vo vode maximálne štyri a pol. Je to paradox. Voda poskytuje freediverovi oveľa väčšie možnosti relaxácie ako statika na suchu, ale pre Zdenku je to stále stresové prostredie a vnútorný nepokoj ju oberá o cenné sekundy. Aj tak sme ju prihlásili na preteky.“
Výsledok sme už spomenuli. V statike vydržala na nádych 4:14 minúty, a na jeden nádych s plutvami prekonala 104 metrov. „Na takmer neplavca, človeka, ktorý má fóbiu z vody, dosiahla úctyhodný výkon,“ chváli ju tréner. „Využila svoju tvrdohlavosť, ctižiadostivosť, v prístupe by mohla byť príkladom mnohým freediverom. Pracujúca osoba, ktorá nikdy nešportovala a išla na súťaž v niečom takom psychicky náročnom, ako je freediving. A to nielen skúsiť, ale aj naplniť očakávania, čo je samo osebe stresujúce. Súťaž zvládla na jednotku, až roboticky vykonávala nacvičené veci. Veľmi pekná ukážka, ako dokázala ovládať samu seba. Vrátane strachu a paniky. Ktovie, kde sú ešte jej limity.“
Mala by 120 kíl a tabletky na tlak
Tréner Ruman bol spokojný. A čo Zdenka? „Mala som plán, že stovku určite prekonám, veď predtým v tréningu sa mi to už podarilo. Ak by som ju v súťaži nedala, by ma to štvalo viac ako druhá priečka, na ktorej som sa umiestila. Stále nie som pod vodou pokojná. A rátam kachličky, lebo mi to príde nekonečné.“
Súťažou sa jej ambície nekončia. „Mám vôľu, ale už ma to aj baví. Stále ma to láka ísť ďalej, sama som zvedavá, čo by som reálne mohla dokázať.“ Jej ďalšou výzvou je hĺbkové potápanie. "Už sme to skúšali. Opäť som sa bála. Aj som tvrdila, že nejdem. Potom som sa odhodlala. Paradoxne, keď som sa zanorila, panika prešla. Vedela som iba, že chcem ísť hlboko. Lenže v piatich metroch som sa musela otočiť, boleli ma uši. Musím sa učiť vyrovnávať tlak. Ak to dokážem, pôjdem hlbšie. Nemám v pláne ponárať sa do stometrových hĺbok, chcem zvládnuť 40 metrov, čo majú Košariská v Dunajskej Lužnej.
Kto Zdenku pozná, vie, že je vzorovou ukážkou pevnej vôle. „Nakopla som sa sama. Darmo by ma niekto nútil, ak ja nechcem, nepôjdem. Ale ak by som si nestanovila nejaký cieľ a bolo by mi to jedno, nechodila by som ani cvičiť, ani plávať. Mala by som 120 kíl, tabletky na tlak a pred sebou štyri veterníky. To by bol môj obed a reálny obed by som jedla o polnoci. Tak som to robievala predtým.“
Belanová očami trénera Petra Valu, ktorý ju zasvätil do freedivingu
Zdenka je dievča, ktoré evidentne skúša, čo zvládne. Na začiatku a na konci kurzu úplne iná žena. Klobúk dolu, že sa tak rozhodla, lebo do vody v zásade nepatrila. Strach mala zreteľný, veľmi zlá pohybová koordinácia pod vodou. Čo bolo pozitívne a príjemné, v priebehu dvoch hodín vo vode urobila obrovský, obrovský posun. Prvé ponorenie do vody až hystéria, okamžite hlavu nad vodu a panika. Ale niečo v sebe zlomila a o chvíľu vydržala pod vodou takmer dve minúty.
Najväčší nedostatok Zdenky bola nekoordinovanosť. Voda nič neodpustí a ona vôbec nevedela, čo má robiť. A aj keď som jej niečo povedal, netušila, ako to má robiť. S tým sa ozaj ťažko pracuje.
Zdenka je dnes iný človek – čo sa týka sebavedomia, vitality, chuti do života. Keby každý priemerne nadaný človek na sebe vedel pracovať tak ako Zdenka a mal jej zaťatosť, tak freediving na Slovensku je niekde úplne inde.
Foto: archív Martina Rumana
Martin Ruman je bývalý reprezentant v armwrestlingu. Na MS 2006 získal striebro a kariéru zavŕšil roku 2013 titulom majstra Slovenska. Potom ju pre zranenie ukončil. Je fitnes tréner a inštruktor freedivingu. S potápaním začal, lebo chcel nájsť vnútorný pokoj. Freediving vníma ako životný štýl, no ako športovec dlho bez súťaží nevydržal a opäť má ambície niečo dosiahnuť. „Keď som sám v hĺbke, so zadržaným dychom, vnímam pomalý tlkot srdca a je to neskutočne upokojujúce. Ticho a modrá voda okolo je tá najlepšia relaxácia,“ hovorí.
V dynamike zaplával 178 metrov, čo je tretí najlepší slovenský výkon, v statike má v súťaži rekord 7 minút, čo je druhý najlepší slovenský výkon. Začiatkom septembra sa na súťaži Kalamata Open v Grécku potopil s monoplutvou do hĺbky 65 metrov v disciplíne s konštantnou váhou, čo je tretí najlepší mužský slovenský výkon.
Viac o freedivingu nájdete na facebookovom profile klubu Ocean Devils Bratislava