"Myslím vo veľkom a mám veľké ciele. Bez tvrdej práce sa to nezaobíde,“ hovorí rodáčka z dedinky pri Zlatých Moravciach, ktorej slávna séria Swimming Pool sa konečne dostala na Slovensko. Mária Švarbová ju tvorila štyri roky, pre jednotlivé zábery precestovala slovenské mestá a nazrela do útrob plavární postavených ešte za čias socializmu. Práve táto fotografická séria ju vo svete preslávila, no s fotoaparátom už toho zachytila mnoho. Umelecky, aj v rámci komerčných ponúk. S Máriou Švarbovou sme sa zhovárali exkluzívne po premiére Swimming Pool v privátnej galérii collective.
Aký je to pocit prísť konečne s výstavou aj na Slovensko?
Dobrý. Dosiaľ som vystavovala len v zahraničí, v USA, Ázii, Európe a moja séria Swimming Pool je na Slovensku vlastne prvýkrát. Keď sme otvárali expozíciu v privátnej galérii collective, mala som veľký rešpekt. Vyše polovice ľudí som poznala, prišli galeristi, ľudia z umeleckých inštitúcií. Niežeby takíto odborníci na moje výstavy v zahraničí nechodili, lenže tam mnohých nepoznám osobne. A doma nikto nie je prorokom. Takže som mala o trošičku väčší rešpekt práve v Bratislave.
V roku 2015 ste dávali rozhovor denníku Pravda do rubriky Úspešní Slováci v zahraničí. Čo sa za tie štyri roky zmenilo?
Strašne veľa! Predovšetkým som od toho roku mala v zahraničí skutočne veľa výstav. Hoci im dominovala najmä moja séria Swimming Pool, napríklad v Taipei, kde sa konala výstava Expo, nevystavili len ju. Odprezentovali tam úplne celú moju tvorbu, a tým pádom som prenikla do pozornosti aj novými fotografiami. To ma veľmi potešilo. Moje fotky inšpirovali španielsky módny dom Delpozo, ktorý oblieka napríklad aj Melaniu Trumpovú či Cate Blanchettovú. Oslovila ich farebnosť série Swimming Pool a pretavili ju do svojej kolekcie, z čoho napokon vznikla aj výstava v Madride, kde sa spojila fotografia s módou. A tiež som získala cenu Hasselblad Master. Vďaka tomu som sa mohla posunúť aj technicky, stala som sa ambasádorkou fotoaparátov Hasselblad (pozn. redakcie: sú označované aj ako rolls-royce medzi fotoaparátmi). Na Slovensku som zase získala cenu Tatra banky za umenie za rok 2018 a dokonca si vybrali moju fotografiu na platobnú kreditnú kartu. V Južnej Kórei momentálne prebiehajú dve moje výstavy a na jeseň a cez zimu sa opäť chystám do Ázie, kde by sa mali konať ďalšie expo výstavy.
Je z vás etablovaná fotografka, umelkyňa. Vravieva sa však, že život umelca nie je jednoduchý. Zmenili sa aj podmienky vašej práce? Dokážete dnes z fotografovania vyžiť?
Poviem vám, kedysi som nemala ani na zdravotné poistenie. Dnes už je to lepšie. Som vyštudovaná archeologička, a keď som skončila školu, obom rodičom som povedala: Počúvajte, mami, oci, chcem fotiť. Len mi verte a ešte to chvíľku so mnou vydržte. Jasné, že nejaké peniaze som si dokázala zarobiť aj sama. Fotila som portréty detí, všeličo možné. No niekedy ma skrátka museli naši zachrániť. Rokmi sa to zlepšilo. Dnes už si fotím moju tvorbu a cítim sa omnoho slobodnejšie. Mám aj na tú zdravotku. Ale najmä dokážem zaplatiť ľudí aj v prípade, ak ideme fotiť projekt, ktorý nie je pre komerčného klienta. Nerobíme už veci zadarmo – len pre nejakú peknú myšlienku alebo ako nejaký študentský projekt. Na Slovensku občas bojujem s tým, že ľudia majú predstavu, že veci urobíte zadarmo alebo lacnejšie. Alebo skrátka preto, že ste umelec, tak za menej peňazí. S tým nesúhlasím. Snažím sa oceniť každého, kto je členom môjho tímu pri fotení projektov, a chvalabohu sa mi už dnes darí, aby to fungovalo.
Koľko ľudí tvorí tím pri konkrétnom fotografickom projekte?
Vždy záleží od prípadu k prípadu. Väčšinou fotím veci nekomerčné – sama pre seba ako súčasť mojej tvorby. Občas však vezmem aj zaujímavý komerčný projekt – pre japonskú firmu Murata to bola veľká kampaň, fotografie z ktorej sa vo forme bilbordov ocitli po celom Japonsku. Vtedy okolo toho pracoval tím takmer päťdesiatich ľudí. Inokedy si vystačím s modelkami a jednou scénografkou, niekedy dvoma.
Pri fotení si najprv pripravujete moodboardy alebo máte danú scénu takpovediac v oku, keď dorazíte na lokáciu fotenia?
Mám to celé v hlave, ale nechávam priestor aj na náhodu. Som veľmi rýchly fotograf. Pre mňa je najdôležitejšia príprava pred fotením, a tá aj trvá v mojom prípade najdlhšie. Samotný záber už vzniká rýchlo. Mám totiž strach, že mi okamih unikne. Už som to uviedla v nejakom rozhovore – niekedy sa mi zdá, akoby som sa takto vyrovnávala s pominuteľnosťou. Najspokojnejšia som vtedy, keď už mám materiál vo foťáku, všetko, čo som chcela, zachytené. Prežívam pocit, že mi nič neuniklo.
Dá sa pri tej rýchlosti napríklad hrať so svetlom?
Sledujem svoj inštinkt a pracujem najmä s prirodzeným svetlom. Koľkokrát som si doniesla na pľac aj pomocného fotografa, ktorý mal na starosti nastavenie svetiel, a napokon sme ich ani nepoužili. Slnko je najlepší priateľ fotografa. Keď vidím tie tiene, intenzitu jasu, hovorím si, že by bola škoda ich zahubiť. Dokonca rada pracujem aj s ostrým slnkom, ktoré pár mojich kolegov nemá vôbec rado. Fotila som už aj v snehu, daždi, búrke, rada zachytávam na fotkách aj tieto premeny skutočného prostredia.
Séria Swimming Pool, ktorá vás preslávila, vychádza z čias komunizmu. Zaujímavé však je, že vy ste ročník narodenia 1988, tie časy ste ani nezažili. V čom sa ukrýva podstata výberu témy a jej uchopenie, ktoré niekto označuje za klinické a bez emócií, a niekto, naopak, tvrdí, že je znepokojujúce?
V prvom rade treba povedať, že sa nesnažím o rekonštrukciu doby minulej, nezameriavam sa na politický režim. Veľmi sa mi páči architektúra, ktorá vychádza zo socializmu – ja v nej vidím tak trošku sci-fi, prvky futurizmu. Páči sa mi spájanie prvkov starších a nových a Swimming Pool sa vlastne ich spojením stáva akoby bezčasový. Je minimalistický, čistý, snažila som sa docieliť vyváženosť. Aj vo farebnosti záberov. Vždy som túžila byť maliarka, no napokon som skončila pri foťáku. Takže maľujem v ňom. Vo svete sa stretávam najmä s reakciami, že zábery pôsobia na divákov upokojujúco, ale možno v niekom vyvolávajú aj strašidelný či bizarný dojem. Sama vnímam moje fotky ako intímny dokument, niečo zinscenované. Modely sú zvyčajne v diaľke, človeka zachytávam najmä zasadeného v architektúre, pre ktorú sa stáva mierkou. Pomocou ľudského prvku si dokážeme uvedomiť veľkosť toho priestoru. Skúšala som fotografovať aj architektúru bez človeka, no vždy mi tam niečo chýbalo. Skrátka mám rada, keď sa vo fotografii spoja tieto dva elementy.
Ako fotografka ste ranné vtáča? Vaša kamarátka Silvia Kušnírová, ktorá priniesla do Bratislavy výstavu série Swimming Pool v rámci privátnej galérie collective, mi prezradila, že ste ju počas nedávnej návštevy USA na festivale Coachella ťahali už o šiestej ráno na pľac, aby vám pózovala.
Nie som. (smiech) Ale hnala som ju, aby sme všetko stihli. Keď už cestujem, považujem za hriech neurobiť tam nejaký projekt. Rada objavujem nové prostredie a pri cestovaní si chcem mapovať aj iné krajiny, nielen Slovensko. Mojou snahou je v tvorbe prepájať to moje slovenské s niečím cudzokrajným.
Spojením s privátnou galériou collective ste ukážkou modelu, ktorý je výrazne častejší v zahraničí ako na domácej pôde, a síce, že súkromná osoba dotuje umelca, prípadne sa ho akoby mecenášsky ujme, aby jeho tvorbu posunula k ďalším zberateľom a podporovateľom umenia.
Silvia Kušnírová poznala moju tvorbu, zoznámila nás spoločná kamarátka. Galéria collective mi zadala úlohu odfotiť bazén, súkromný s krásnym výhľadom na Dlhé diely. Ruku som však mala voľnú, mohla som nasledovať svoj rukopis, vytvoriť ho celkom podľa seba. Vznikli dva zábery, jeden letný a jeden zimný, ktoré sú napokon aj súčasťou expozície na Slovensku. Ako prvý vystavoval v galérii collective známy slovenský umelec Viktor Frešo, ktorý sa dostal na prestížnu výstavu Art Basel Miami, a mňa oslovila Silvia s manželom ako druhú v poradí. Práve im patrí vďaka, že dotiahli Swimming Pool na Slovensko.
Systém mecenášstva a podpory umenia v zahraničí funguje podobným spôsobom?
Rozhodne si myslím, že podpora umenia je rozvinutejšia. Ale aj v samotných kultúrnych inštitúciách. Nikdy som si výstavu neorganizovala sama, neplatila som za to, aby sa mohli niekde moje fotografie objaviť. Kým vonku systém funguje na princípe honoráru od galérie umelcovi za to, že ho môže vystavovať, na Slovensku to tak stále neplatí. V zahraničí sa zdrojom príjmu pre umelca môžu stať aj drobné spomienkové predmety, ktoré nechá múzeum či galéria vyrobiť k danej výstave a použije napríklad jeden či dva kľúčové vizuály. Bežné sú interaktívne výstavy, ktoré si zase často vyžadujú navýšený rozpočet. Keďže mnohé zahraničné kultúrne stánky ho majú, sú schopné ho do prezentácie aj investovať. Práve pri mojej slovenskej premiére sme s galériou collective priniesli komplexný zážitok toho, ako to chodí inde. Aby napríklad aj ľudia, ktorí ma poznajú – rodina, priatelia – naživo videli, čo si zažívam v cudzích krajinách. Pri premiére sme mali modelky, ktoré boli akoby živými sochami, rôzne inštalácie, rekvizity, či dokonca retro jedlo a myslím, že práve tak sa nám podarilo vytvoriť skutočnú atmosféru Swimming Pool.
Je umelec najšťastnejší, keď sa vôbec nemusí obzerať na peniaze a robí si, čo chce? Alebo je dobrá aspoň troška motivačnej neistoty?
Jasné, že je veľmi oslobodzujúce, ak nemusíte riešiť financie pri tvorbe umenia. Ale nie darmo sa hovorí, že peniaze kazia charakter. Dokázať spracovať úspech je tiež umenie. Niekoho môže doviesť až na pokraj tvorivej krízy. Vypláca sa pokora, ale zároveň aj vízia a ciele. Ja myslím vo veľkom. Ani zďaleka nie som na tom kopci, kam by som sa chcela dostať, ešte stále kráčam. Keď predám fotky, financie znovu vkladám naspäť do kolobehu na tvorbu nových. Nič nie je zadarmo, ale to je dobre. Prečo by malo.
Na tom kopci budete hľadať ďalší bazén?
Neviem, čo tam budem hľadať. Nechávam si v tom takú ľahkosť. Nenechám na seba tlačiť. Tvorím už aj nové série, z ktorých sú niektoré vystavené v zahraničí. Vždy si hovorím, že tvoriť treba s ľahkosťou. Verím, že to v mojej tvorbe cítiť. K mojej fotografii nepotrebujete knihu textu o tom, čo znamená, ale tiež nie je lacná. Našla som balans, že sa páči matematikovi aj architektovi, ocení ju komerčná aj nekomerčná galéria. Zasiahla široké spektrum divákov.
Nepochybne. Dokonca aj mladú generáciu. Ako umelkyňa máte na Instagrame 270-tisíc sledovateľov, to je skutočne slušné číslo. Dá sa táto platforma využívať v dnešnej dobe na šírenie tvorby aj zvyšovanie svojho renomé a popularity?
Samozrejme. Skauti z galérií alebo múzeí omnoho ľahšie dnes dokážu vyhľadať umelca a platí to naozaj medzinárodne. On-line priestor sa stal miestom, kde umelci môžu komunikovať a ukázať sa. Vďaka nemu je možné prezrieť si rukopis, ukážky z tvorby, získavame omnoho väčší dosah. Autori prenikajú aj do krajín či inštitúcií, o ktorých by mohli pred pár rokmi len snívať. Instagram je nástroj na vizuálnu komunikáciu a v tomto prípade nie je nič lepšie ako fotografia. Teší ma najmä, že viac lajkov získavam na zábery mojej tvorby ako tie súkromné, kde si trebárs urobím selfie. Asi je to signál, že moje fotky ľudí zasiahli, že v nich vyvolali emóciu.
Nie je však vďaka sieťam ako Instagram už fotografom dnes každý?
Nebrala by som to tak. Momentálne sú vo svete výstavy vynikajúcich fotografií, ktoré vznikli so smartfónom. Sama som pri najnovších záberoch zo série Swimming Pool, ktorá vznikala štyri roky, vytvorila kolážové zábery a inšpirovala ma pri tom aplikácia v mobile, keď som sa hrala s jednou fotkou. Zavesila som ju na sieť a ozvali sa mi z galérie, že sa im nová tvorba páči a chcú ďalšie.
Pred tými pár rokmi ste pre Pravdu povedali, že o vás nepíšu, lebo ste nefotili Leonarda DiCapria. Dnes už máte svoje renomé. Takže najbližšia zastávka je Hollywood?
Keby sa ozval DiCaprio, nafotím ho aj zadarmo.
Môžete sa mu pochváliť záberom Táne Pauhofovej, ten bol naozaj vydarený.
Áno, fotila som plagát k predstaveniu Hedda Gabler a musím povedať, že Tánička bola mimoriadna profesionálka. Urobila všetko, čo som od nej chcela a čo som povedala. S mojou scénografkou dodnes spomínam na to, aká bola perfektná.
Foto: archív M. Š.
Mária Švarbová
Narodila sa v roku 1988 v dedinke Slepčany neďaleko Zlatých Moraviec. Napriek tomu, že vyštudovala archeológiu, ju to ťahalo k fotografii a od roku 2010 sa datuje štart jej profesionálnej fotografickej kariéry. S tvorbou uspela v zahraničí, keď jej práce vystavili renomované galérie. Okrem iného fotila aj niekoľko komerčných kampaní či napríklad plagát s Táňou Pauhofovou pre Slovenské národné divadlo. Je laureátkou ceny Mladý tvorca Nadácie Tatra banky za umenie v kategórii výtvarné umenie.