Foto: LUCIEDRLIKOVA
Pre rodáčku z Myjavy, ktorá žije v Česku, je to najosobnejšia aj najúprimnejšia z jej troch kníh. Svátkovú už nemusí nik titulovať ako „tú, čo otrávila Jamesa Bonda“ – hoci v rozhovoroch to ešte vždy znie atraktívne. Divákov upútala aj v úlohe partnerky mafiána Káčka z filmu Gangster Ka. Rozprávali sme sa nielen o písaní, ale aj o tom, ako matka troch detí, manželka a tvár filmového plátna či televíznych obrazoviek vníma život.
Prihovárate sa fanúšikom, čitateľom na sociálnej sieti. Prekvapilo ma, ako často sa vo vašich vetách nachádza slovíčko zranenie. Je každý z nás nejakým spôsobom zranený?
Mám pocit, že zranení sme viac alebo menej všetci. Niekto si toho je vedomý, iný absolútne nevie, o akom zranení je reč. Ale len čo nás už bolesť duše nepustí ďalej, sme zablokovaní v nefunkčných dospelých vzťahoch, je nevyhnutné s tým niečo urobiť. Niekomu to trvá dlhšie, inému kratšiej, kým sa zo svojich zranení vylieči.
Formuje nás v tom najviac detstvo?
Nepochybne má najväčší vplyv na to, akí odolní budeme v dospelosti v rozličných situáciách. Ako budeme vnímať sami seba, ako budeme schopní sa adaptovať na zložité vzťahy, ako sa vyrovnáme so životnými prehrami, ktoré raz postihnú každého z nás.
Ste matkou troch synov. S vedomím, že práve z detských rokov si toho do dospelosti odnášame najviac – nemáte občas strach? Nevnímate tlak, ako to vlastne celé zvládnuť, keď už neliečite len vlastné bolesti, ale máte zodpovednosť za formovanie troch nových bytostí, troch rozličných osobností?
Nemám návod, ako byť dobrým rodičom. Myslím si však, že je dôležité dať deťom lásku a pocit, že ich beriete také, aké sú. To, že jednému napríklad odstávajú uši, je predsa celkom normálne, taký sa narodil. Ak mu to budem dookola pripomínať, vytvorím mu komplex na celý život. Myslím si, že dôležité je to uvedomenie si, ktorého je schopná len zrelá osobnosť, že už nechcem nikomu v živote ubližovať. Uvedomenie prichádza práve cez naše vlastné zranenia. Najprv ich musíme pomenovať, odpustiť, vyliečiť sa z nich. Takto pretransformovaní sa pozeráme aj na rodičovstvo inak. Nie každý dospelý sa vie správať dospelo.
Foto: Instagram
Občas sa mi zdá, akoby sme žili v dobe, keď okolie získava nad výchovou a formovaním osobností viac vplyvu ako samotná rodina. Na dieťa má vplyv, čo sa deje v škôlke, neskôr v škole, kolektíve kamarátov – ako dnešná matka zvláda tieto vplyvy?
Skrátka sa snažím veci robiť intuitívne a srdcom, hoci som si vedomá, že urobím aj plno zlých rozhodnutí a hlúpostí. Ale netrestám sa za to, učím sa. Každé dieťa je iné, aj moji synovia sú rozdielni. Jeden je veľmi citlivý a dotýka sa ho všetko – aj takéto poznámky spolužiakov v škole. Má pocit, že nie je ničím zaujímavý, a ja ho musím presvedčiť, že je úplne úžasný. A ten druhý je zasa úplne v pohode a nerieši, čo si o ňom druhí myslia, pretože si je sebou taký istý, že mu to je jedno. Som pozorovateľ života mojich detí, ale aj samej seba – sledujem, ako sa v určitých situáciách zachovám. Niekedy to urobím úplne zle, niekedy som spokojná. Návod skrátka nie je. Človek musí len dospieť do určitého štádia, v ktorom získa nadhľad.
Hovorí sa, že rodičia pri výchove opakujú chyby svojich vlastných rodičov. Zdá sa vám, že aj vy sa vraciate do vzorcov, ktoré pri vás uplatňovala mama či otec?
Uvedomujem si, že opakujem a snažím sa neopakovať. Nie vždy to ide. V návaloch emócií to nejde vôbec, lebo vtedy sa prestanete sústreďovať na realitu a na to, kým ste. Ale opäť zopakujem, už sa za to na seba nehnevám ako kedysi. Dôležité je mať vôľu a chuť učiť sa, posúvať sa a odpúšťať aj sama sebe.
Myslíte si, že doba si vo výchove detí žiada istý posun, zmenu prístupu? Pre staršie generácie je často nepochopiteľné, ako dnešní mladí rodičia vedú svojich potomkov.
Každá doba si pýta určitú zmenu. Nemôžeme sa správať tak, ako sa správali naši rodičia alebo ich rodičia, ktorí napríklad zažili vojnu či stratu slobody. Dnešné deti sa rodia veľmi uvedomelé, a to je vlastne dobre. Sú nám zrazu partnerom. Nemusíme byť autority, ktoré ich trestajú a bijú. Môžeme s nimi komunikovať a vypočuť si ich názor, rešpektovať ho. Ja som ako dieťa nemohla povedať svoj názor a už vôbec nie vyjadriť nesúhlas. Bola som dieťa, ktoré je ticho. A platilo to doma aj v škole, kde sme museli sedieť v lavici, byť poslušní a tichí ako myšky, a aj tak po nás učitelia občas hodili kľúče alebo nás ťahali za uši. Báli sme sa učiteľov, škola bola synonymom strachu. A doma bol zase strach, že nesmiete urobiť nejakú vec, ktorá sa nerobí, doniesť zo školy poznámku, zlú známku, zlyhať. Vždy keď moji synovia dostanú v škole nejakú poznámku, snažím sa spomenúť si, ako veľmi som sa bála ja v ich veku. Nie je to jednoduché, ale podľa mňa veľmi dôležité, ukázať vašim deťom, že ste tu pre ne, nech sa deje čokoľvek, a nemusia sa vás báť.
O materstve by sme mohli asi hovoriť na ďalších dvoch stranách, vy o ňom píšete aj v novej knihe Prostor pro duši. No píšete aj o Vlastine – partnerke a Vlastine – žene, ktorá chce žiť a vychádzať čo najlepšie sama so sebou. Darí sa vám to?
Rola ženy a rola partnerky sú podľa mňa prepojené. Priťahujeme partnerov, ktorí sú odpoveďou na naše vlastné rozpoloženie. Niekoľkokrát sa mi to potvrdilo – keď som o sebe pochybovala a bola nesebavedomá, že som mala po boku partnera, ktorý ma ešte viac ťahal dolu. A len čo som viac v pohode, pritiahla som k sebe muža, s ktorým sa môžeme navzájom ďalej posúvať a učiť. Je tam ochota, môj partner je naladený rovnako ako ja – nemá potrebu sa so mnou porovnávať ani ma ponižovať. Navzájom si jeden druhého vážime a to je podľa mňa už vyššia úroveň partnerských vzťahov, ktoré však zároveň ukazujú náš vzťah samých k sebe. Pretože partner je naším zrkadlom.
Foto: Lucie Drlíková
Platí to ako všeobecný vzorec?
Je to moja osobná skúsenosť. Ale myslím si, že každý partner sa v našom živote objaví preto, aby nás niečo naučil. Buď sa to naučiť chceme, a netrvá to tak dlho, alebo sa učiť nechceme a trápime sa dlhé roky vo vzťahu, z ktorého nedokážeme odísť, lebo si myslíme, že už na nás aj tak nikto lepší nikde nečaká.
Čo najlepšie vás naučil váš súčasný muž, produkčný Jiří Kounický?
Jirka je výborný učiteľ. Je sebaistý, nedá so sebou posúvať a ani manipulovať. Nepristupuje na moje hry. Takže ak sa niekedy ešte dostanem do roly toho malého dievčatka, ktoré o sebe pochybuje, ľutuje sa a strháva na seba všetku pozornosť – čo som kedysi robila pri mužoch často – zostáva v dospelej role a odmieta to. Časom som pochopila, že má pravdu. Nie je po mojom boku na to, aby ma stále hladkal a upokojoval. Našla som dospelého chlapa, ktorý pomohol dospieť aj mne – aby sme mohli byť naozajstní partneri a jeden druhého v ťažkých chvíľach mohli podržať.
Veríte v to, že vo vzťahu je možné udržiavať intenzitu lásky na rovnakej úrovni, s akou ste do partnerstva vstupovali?
Určite nie. V každom vzťahu platia približne rovnaké fázy. Akurát niektoré páry jednu či dve urýchlia, iné zase jednu z nich preskočia a potom sa k nej musia vrátiť, aby sa im vzťah nerozpadol. Prvá je zamilovanosť – tú poznáme všetci. Ale to by som ani nenazývala láskou – je to také sexuálne očarenie a pocit, že sme stretli dokonalého človeka. Zdá sa nám, že to je presne to, čo sme vždy hľadali. Vzťahy sa často rozpadajú v druhej fáze, diferenciačnej, keď odrazu objavíme po boku „novú tvár“, vidíme jej chyby, nedostatky a veľa ľudí neustojí, že sa z nášho partnera stáva niekto, koho sme tam predtým vôbec nevideli. Ak zvládneme toto, prichádza naozajstná láska – akceptačná fáza. Prijmeme partnera takého, aký je, už nám neprekážajú jeho nedostatky, neprivádzajú nás do šialenstva a už ho ani netúžime meniť. Vieme, s kým žijeme, a máme ho takého radi. Láska je vedomé rozhodnutie.
Prečo sa do akceptačnej fázy dostáva v poslednom čase čoraz menej párov?
Máme veľmi veľa možností a nevieme si vybrať a pri niečom vydržať. Utekáme hneď k niečomu novému a lepšiemu, lebo si veci chceme zjednodušiť. Naša doba je zložito-jednoduchá. Máme všetko, čo chceme – vieme si to rýchlo zohnať, kúpiť, a zdá sa mi, že takto pristupujeme aj k vzťahom. Ak osoba vedľa nás nie je úplne perfektná a dokonalá, skúšame nájsť inú, lepšiu.
Hovoríte veľmi otvorene o svojom živote, súkromí. Platí to aj pre knihu, ktorá vyšla pred pár týždňami. Bolo ťažké pre vás odvážiť sa pustiť ľudí až do takých intímnych zákutí?
Bolo to nevyhnutné, a ja to vlastne ani inak neviem. Keby som mala bariéru v zmysle „o tomto nemôžeš písať, čo si ostatní pomyslia, čo ak niekomu ublížiš“, obmedzovalo by ma to. Je to moja potreba slobody, aby som dokázala odovzdať ďalej, čo vnímam ako dôležité. Ak by som písala len o pekných veciach, moja kniha nikomu nič nedá.
Nemáte strach, že možno práve pre toľko úprimnosti o nejakých ľudí v živote prídete?
Chodia mi zatiaľ len krásne správy a mnohí ľudia, ktorí knihu už čítali, mi píšu, že sa k nej budú stále vracať. Presne s takým zámerom som ju aj tvorila – aby bola navždy, aby mali ľudia túžbu sa k nej vrátiť, nalistovať si jednu kapitolu či dve a vždy si v nej našli niečo nové. Môj muž ju síce ešte nečítal, ale nebojím sa, že sa so mnou rozvedie.
Foto: Magic Box
Písanie je jedna kreatívna podoba, ako sa človek môže vyjadriť. Vy ste však aj herečka, čo je tiež tvorivá práca – vnímate tieto dve povolania rozdielne?
Ak som sa do nejakej profesie dostala, tak som v nej chcela vždy byť najlepšia a niečo dokázať – možno preto mám celkom slušný herecký register. No nikdy som sa ako herečka necítila. Nezažila som ten pocit šťastnej duše – keď viete, že robíte presne to, na čo ste predurčený, čo vás napĺňa. Skôr som bola v strese, panike, aby som niečo nepokazila, aby si niekto nevšimol moju neistotu. Necítila som sa ako ryba vo vode. Pri písaní si môžem sadnúť k stolu, niečo vytvoriť a potom sa preberiem z toho tvorivého oparu, prečítam po sebe text a zdá sa mi, že som to ani nenapísala ja. Že to vzniklo nejakým úžasným zázrakom.
Plánujete sa herectva vzdať?
Úplne nie. Ale už robím naozaj málo vecí a vyberám si veľmi starostlivo – skôr niečo, čo som ešte nehrala, postavy, ktoré ma naozaj môžu niekam posunúť. Hľadám si v tom nejaký vyšší zmysel. Mám veľmi rada skutočné príbehy, s ktorými sa môžem identifikovať. Teraz som vlastne taký projekt začala nakrúcať. Dostala som hlavnú úlohu v príbehu ženy, pri ktorom ani neuveríte, že sa mohol stať. Baví ma vžiť sa do niekoho, kto prežil naozaj ťažké situácie v živote a identifikovať sa s ním.
Knihu Prostor pro duši ste vydali na vlastné náklady a celkom sama. Čitatelia si ju objednávajú priamo u vás. Dokonca píšete každému venovanie. Prečo?
Po skúsenostiach s predchádzajúcimi dvoma knižkami som sa tak rozhodla. S vydavateľstvom nemáte ako sólový autor veci pod kontrolou, takmer na nič nemáte vplyv a ešte si musíte urobiť aj sám PR, takže podčiarknuté-zrátané, si to vlastne môžete naozaj urobiť sám. Nevedela som veľmi, čo to zahŕňa, takmer s nikým som sa neporadila, ani s mojím mužom, takže som urobila pár hlúpych rozhodnutí. Ale vo výsledku som vlastne spokojná. Knihy posielam ja, každému čitateľovi napíšem venovanie – vytváram akési osobné puto, kontakt. Hoci je mi jasné, že udržateľné to nie je. Už teraz sme predali toľko kníh, že podpisujem, balím a posielam do štvrtej do rána. Nič iné nestíhame, nevychádzame z domu, len behám medzi deťmi a knihami.
Knihu ozdobila krásna titulná fotografia, na ktorej sa vznášate vo vode. Pôsobí to, akoby ste už vo vlastnom živote dosiahli pocit vytúženej ľahkosti.
Pre ten záber som sa skoro utopila. Fotila ho Lucie Drlíková. Je to fotografka, ktorá sa na podobné fotenie zameriava, má normálne potápačský výstroj a sníma objekty aj ľudí pod vodou. Chvíľku trvalo, kým som sa naučila nadýchnuť tak, aby som klesala a nevznášala sa na hladine ako balón. A do toho sa ešte tváriť zaujímavo, keď máte vodu všade a klesáte do trojmetrovej hĺbky…ale práve v tom momente, keď mi začalo pískať v ušiach a ja som vedela, že nad hladinu sa dostanem z posledných síl, vznikla táto fotka, ktorá je nakoniec na obálke knihy. Krásne symbolická, vystihujúca život. Život, kde neustále plávame medzi dnom a svetlom nad hladinou. A jeho zmyslom je nájsť rovnováhu tam niekde uprostred.
Vlastina Kounická Svátková
Narodila sa 9. marca 1982 v Myjave do rodiny Slovenky a Moravana. Vyštudovala pedagogiku aj fakultu masmediálnej komunikácie, začínala ako redaktorka v dámskych magazínoch v susednom Česku. Jej prvá rola trvala len pár sekúnd, stvárnila ženu v bondovke Casino Royale, ktorá Danielovi Craigovi podá otrávený nápoj. Následne sa objavila vo filmoch ako Nevinné lži, Gangster Ka či Ženy v pokušení. Slováci ju môžu poznať zo seriálov Hotel, Kukučka alebo Tajné životy. Je matkou troch synov a druhýkrát vydatá. Jej druhým manželom je produkčný Jiří Kounický, prvým bol režisér Dan Svátek.