Už v poradí ôsma kniha spisovateľky Andrey Coddington, Dedičný hriech, sa dostala k svojmu čitateľovi v rámci projektu Knižný kompas. V roku 2015 vydala známa autorka životopisnú knihu o Jozefovi Bednárikovi, v novinke sa však vracia k svojim obľúbeným témam osudovej lásky, rodinných vzťahov či nevyriešených tajomstiev. Ako veľmi jej tieto témy chýbali? „Myslím si, že týmito témami som sa vrátila sama k sebe. V Dedičnom hriechu ide o príbeh inšpirovaný súčasnými udalosťami, je zo Slovenska a postavy sú z mäsa a kostí. Ja to mám rada a majú to radi aj moji čitatelia, pretože ide o niečo, s čím sa dokážu stotožniť,“ opisuje autorka a dodáva: „Tým, samozrejme, nechcem povedať, že by som autobiografickú literatúru nemala rada, práve kniha o Jozefovi Bednárikovi ma naozaj bavila, pretože v nej bol opísaný život kohosi, kto toho veľa dokázal. A dúfam, že sa k takejto práci ešte vrátim.“
Foto: Dušan Kittler
Svojim knižným hrdinkám hádže Coddington pod nohy mnohé polená, o svoje šťastie či lásku musia v jej príbehoch tvrdo bojovať. Ako je na tom s bojovnosťou ona? Je to jej povahová črta číslo jeden? „Mojou povahovou črtou číslo jeden nie je, ale určite mojou povahovou črtou bojovnosť je. Nie som rodená bojovníčka, ale som skúsená bojovníčka,“ prezrádza autorka a dodáva: „Bojujem na toľkých frontoch a stále… Keď už si myslím, že nejaká bitka je vyhratá, zrazu sa objaví nová a opäť treba ísť do boja. Ale ako ktosi, kto ide bojovať, lebo chce byť za každú cenu víťazom, som sa nenarodila.“
Čoskoro ubehne desať rokov od vydania jej prvej knihy, Mal to byť pekný život (2009), ktorá sa stala bestsellerom. Považuje obdobie spred desiatich rokov za svoje zlomové? „Určite áno. Keď si niekedy obzerám knihy, ktoré som za tých desať rokov napísala, jasne si uvedomujem ten zlomový okamih, ktorý následne odštartoval mnohé procesy nielen v mojej kariére, ale aj v osobnom živote,“ opísala, ale zároveň dodala: „Na druhej strane, je príjemné, že teraz už prežívam obdobie, kedy sa cítim byť pokojná a zároveň sa neberiem až tak vážne. Mám 43 rokov a myslím si, že už som na tomto svete nejakú stopu zanechala. Smer, ktorým sa aktuálne uberá môj život, považujem za dobrý.“
Desať rokov je dlhý čas nielen v kariére, ale aj v osobnom živote. Z jej dvoch malých ratolestí sú už tínedžeri. Ako zvláda obdobie puberty svojich detí, Sáry (14) a Marka (12)? „Ich pubertálne pásmo by som nazvala veľmi farebným a výrazným,“ začína opisovať. „Snažím sa všetko ukočírovať s chladnou hlavou, ale pravdou je, že občas sa správam ako hysterická mama. Na mojich deťoch totiž už jasne badať, že sú to dve samostatné jednotky.“ A hoci aktuálne žijú na Slovensku, kde navštevujú školy, predmetom ich rodinných diskusií je aj ich odchod do zahraničia. „Skloňuje sa aj Amerika, kde sa narodili. Ja sa nebránim, na druhej strane ani netlačím na pílu, že musia ísť do sveta. Najdôležitejšie pre mňa je, aby som tu pre nich bola až do ich dospelosti a pomáhala im riešiť všetko, čo sa stane. Chcem, aby mali pocit zázemia, ktorý im nenahradí ani tá najlepšia škola.“