Tvrdí, že za pár desaťročí naša ľudská rasa dokázala zaplniť oceán špinou a plastom. Tento materiál sme vymysleli my ľudia pred 150 rokmi a obľúbili sme si ho, lebo je ľahký, udrží potraviny dlhšie čerstvé a je čo? Lacný. S Natáliou, ktorá momentálne študuje v Amsterdame na Amsterdam Fashion Institute, sme sa rozprávali aj o móde.
Odskočme si hneď na začiatku do vašej minulosti a zaspomínajte si trochu na svoj „konzumný život“ plný plastov a nových šiat. Viem totiž, že ste boli tzv. shopaholička…
Keď som bola tínedžerka, v našich nákupných centrách práve ukotvili fast fashion reťazce. V tom čase som začala zarábať modelingom svoje prvé, hoci smiešne peniaze a investícia do oblečenia sa mi zdala úžasná, móda ma veľmi bavila a ja som bola ovplyvnená svetom okolo seba. Tým, že som veľa cestovala, okolo mňa boli samí luxusne oblečení ľudia, chcela som byť súčasťou tohto sveta, zapadnúť. Všetky zarobené peniaze som vkladala práve do oblečenia a mala som pocit, že to vytvára nejakú moju identitu. Bola som klasická „nákupná maniačka“.
Cítili ste šťastie, keď ste si tie nakúpené veci priniesli domov?
Spočiatku som sa pravdaže tešila z toho, že mám niečo nové a v triede som bola „cool“. Záležalo mi na tom, že som mala veci z novej kolekcie (smiech). Teraz to znie hlúpo, ale vtedy som taká bola. Neskôr som však nachádzala v šatníku veci, ktoré som nikdy na sebe nemala. Uvedomila som si, že to nie je v poriadku.
Pohybovali ste sa vo svete modelingu, debaty o móde a o šatách museli byť na dennom poriadku. Veď pre modelky je iste hanba obliecť si druhýkrát tie isté šaty?
To nie je pravda. Väčšina modeliek boli baby, ktoré sa buď venovali svojmu biznisu, alebo sa pripravovali na prijímačky. Máloktoré plánovali byť do tridsiatky modelkou, alebo si mysleli, že modeling trvá navždy. Vedeli, že raz príde čas, kedy sa budú musieť vrátiť do „reality“, študovať, pracovať… Poznala som iba modelky, ktoré mali viac záujmov ako len prvoplánovú cestu – nájsť si bohatého muža. Ak nerátam ruské modelky, lebo tie neboli vždy také (smiech). Oblečenie sa neriešilo.
Foto: Tomáš Thurzo
Keď pokročíme vo vašom príbehu ďalej, kto vám otvoril oči? Kto vás upozornil na to, ako to v tej módnej brandži vôbec funguje?
Začala som robiť styling, pracovala som pre rôzne magazíny, veľa vecí sa požičiavalo z obchodov. Vtedy som začala vnímať, že na tých vešiakoch to vyzerá vábivo, oni to vedia nastajlovať tak, aby bol človek ochotný dať za to 40–50 eur, ale keď som videla doma tú haldu oblečenia na jednej kope a mala problém zladiť, čo sa k sebe hodí, nebola som nadšená. Odrazu to bol už len kus handry a vtedy som pochopila, že za tú nekvalitu si pýtajú peniaze a zamestnanci z toho dostanú len omrvinku. Pamätám si tiež na to, ako som prišla s nejakou „vychytávkou“ z výpredaja za 2,99 domov a babka sa ma pýtala, ako to môže vôbec toľko stáť. Moja babka šije, háčkuje, štrikuje a hneď si zrátala, koľko by ju vyšlo, keby si mala kúpiť látku, niť, gombíky, vignetku a všetko ostatné. Tá suma bola nereálna. Keďže som sa celý život venovala móde, neskôr som si vytvorila blog a začala spolupracovať s rôznymi značkami. Mohla som prísť do showroomu a hocičo si vziať. Bol to „wow“ pocit, ale začali sa mi doma tvoriť kopy. Vtedy mi bolo povedané, že si to všetko môžem zobrať, lebo oni to aj tak nechajú spáliť. Neskôr som začala študovať branding na AMFI (Amsterdam Fashion Institute), kde nám na otváračke púšťali dokument, ktorý spomínam vo svojom videu, čo všetko za oblečením stojí. Nielenže to pekne vyzerá, sú za tým oveľa horšie veci, ktoré sú často viditeľné už pri našich nákupoch. Moja škola sa nás snaží edukovať o tom, ako sa môže móda robiť inak a akým hodnotám by sme mali prikladať váhu, ak by sme s ňou chceli niečo robiť.
Ale nechcete nám povedať, že už nenakupujete veci?
Začala som si do šatníka dopĺňať veci, o ktorých viem, že budú pekné navždy. Viem, že ľudia, ktorí sú zvyknutí nakupovať vo fast fashion obchodoch, neveria, že sa niečo také dá kúpiť, lebo tie obchody ich nútia vytvárať si predstavu, že to, čo si kúpili pred týždňom, už nie je pekné a ani nebude. V Amsterdame máme veľa vintage obchodov a second handov, často tam nájdem aj niečo, čo vôbec nehľadám, jednoducho sa mi to zapáči, lebo je to jedinečné.
Viete si reálne predstaviť, že by ste si rok nekúpili nič nové na seba?
Áno viem. Zo šatníka nosíme aj tak absolútne minimum. Už dva roky nenakupujem vo fast fashion, ja už v tých veciach nič pekné nevidím. To, čo som nenosila, som buď nechala na Slovensku, alebo som to posunula ďalej. Môj dobročinný bazár mal úspech, plánujem ďalší, ale veci nosím aj do predajne Nosené, oni ich downcyklujú alebo ďalej predávajú. Nikdy som žiadne oblečenie nevyhodila. Rodičia ma učili, že oblečenie do koša nepatrí, vždy som mu našla druhý život.
Foto: Tomáš Thurzo
Keby ste porovnali európske krajiny, kde sú ľudia „najekologickejší“, kde uvažujú tak, ako nás učíte, že by sme mali? Ktorá krajina by podľa vás vyhrala?
Napríklad Nemecko s Rakúskom sú krajiny silne nastavené na recykláciu. Záleží to od toho, ako to rieši politický systém. Keď núti ľudí k recyklácii, odrazí sa to aj na myslení štátu. U nás na škole študujú Rakúšanky, ktoré sú ekologicky veľmi založené, ale tiež Moldavka, ktorá pojem recyklácia vôbec nerieši, nevedela ani základné pojmy, čo kam patrí. Nikto nie je perfektný a dlho nebude. Aktuálne sa podáva petícia a nie jedna, pre Európsku úniu, aby zakázala jednorazové plasty. Ale tým, že štát podporuje isté firmy a idú im z toho nejaké percentá, kým to EÚ podporí, dlho to potrvá, ak k tomu vôbec príde. Zo Slovenska som sklamaná. V Bratislave máme spoločnosť, ktorá je profesionálna v recyklovaní, ale keď cestujete ďalej na východ, je to stále horšie. Denne mi píšu ľudia, že sa snažia robiť, čo môžu, recyklujú, ale potom príde smetiarske auto a všetko nasype do jedného koša. Ľudia sú demotivovaní, nevedia, načo to vlastne robia.
Video o plastoch, ktoré ste natočili, bola veľká vec, ovplyvnila masu ľudí. Mali ste aj negatívne ohlasy?
Našťastie nie, hoci som sa toho bála, že to možno bude kontraproduktívne. Vždy sa nájdu ľudia, ktorí píšu komentáre, ktoré sú fakt na zaplakanie. Ohlasy boli pozitívne a keď sa aj objavila konštruktívna kritika, ktorá ma zaujala, lebo som sa dozvedela nové veci, našli sa ľudia, ktorí si ma zastávali (smiech).
A čo vám bolo vyčítané?
Niektoré komentáre boli vtipné, napríklad, že som tým lakom na nechty a rúžom na perách otrávila rieky, a pritom ja na tom videu nemám ani rúž ani lak. Alebo že určite nemám „prirodzenú blond farbu“ a nešetrila som prostredie, pritom ja nemám nafarbené vlasy.
Foto: Tomáš Thurzo
Keď idete nakupovať potraviny, a zistíte, že nemáte pri sebe nákupnú tašku ani vrecká… Čo spravíte?
Snažím sa mať v kabelke vždy jedno vrecko, pre prípad, že niečo narýchlo kúpim. Ale toto sa mi ešte nestalo. Vždy prídem najskôr domov, dám si tú námahu, premyslím si dopredu, čo idem nakupovať. Raz som kúpila štyri jablká, mala som pri sebe len malú tašku, kam sa nezmestili, tak som ich z trucu odniesla v rukách. V Holandsku je každá taška spoplatnená, čo ľudí motivuje nosiť si so sebou svoju. Mňa za to chvália, lebo chápu, prečo to robím. Na Slovensku som si raz chcela kúpiť nakladaný syr, pýtala som sa muža, ktorý ho vážil, či mi ho dá do papiera, lebo som si nebola istá. On sa na mňa začudovane pozrel, nechápal, prečo by ma vôbec reálne mohlo niečo také zaujímať. Dávam si tú námahu a vysvetľujem takýmto ľuďom, prečo ma to zaujíma. Väčšina ľudí pochopí, že to nie je od veci.
Myslíte si osobne, že o takých desať rokov bude ešte existovať móda, ktorá nás neustále núti kupovať si nové a nové veci?
Nemôže zaniknúť. Poviem vám ešte jednu zaujímavú vec. Veľa ľudí sa zamýšľa: Keď prestaneme nakupovať veci, ktoré vyrábajú ženy v Bangladéši, prídu o prácu, za ktorú sú vďačné, je to vždy lepšie, akoby mali byť prostitútky. Je na to veľa pohľadov. Keď prestaneme nakupovať vo fast fashion, oni si vždy zistia, prečo to tak je a snažia sa to napraviť. Nebudem menovať reťazec, ale istá firma si zistila, že ľudia im prestali veriť, pretože na prácu využívali deti. Nebola to len jedna firma. Vďaka tomu, že sa na to prišlo, začali robiť, čo my chceme. V 80-tych rokoch sme sa my inšpirovali Parížom, značky rozkazovali nám, čo nosíme. Teraz je to naopak, my rozkazujeme značkám. Ukazujeme im, čo nechceme, aby sa dialo, oni vedia, prečo to robíme, prečo u nich už nenakupujeme. Konečne sa ľudia začali zaujímať o to, kde sa vyrába oblečenie, zaujímajú sa o ekológiu, a značka to vníma ako výhodu ako získať zákazníkov.
Ste šťastnejšia, odkedy žijete bez plastov a zodpovednejšie?
Áno som, lebo byt sa mi neplní odpadom. Určite som spokojnejšia. Je to téma, o ktorej keď veľa viete, deprimuje vás to, ale zároveň aj motivuje, lebo každý deň je šanca prispieť k pozitívnej zmene. Som vďačná, že ma na Instagrame začali sledovať noví ľudia, zdieľajú moje príspevky a mám spätnú reakciu. Pomáha mi, že v tom nie som sama.
Foto: Tomáš Thurzo
Bavili sme sa o udržateľnej aj fast fashion móde, o modelingu, o ekológii, a o plastoch. Kde sa vidíte v budúcnosti?
Nemyslím si, že budem pracovať v módnom priemysle, ak áno, tak proti nemu (smiech). Módu stále milujem, aby ste ma nechápali zle. Vidím krásu, ale takú, ktorej sa dotknem a vidím, že vec je geniálne ušitá. To nemôže pochádzať z Bangladéšu. Oni tých ľudí nevychovávajú k tomu, aby boli schopní to kvalitne ušiť. Sú spokojní s tým, že je to nekvalitné, chcú, aby sa to čoskoro rozpadlo. Kúpim si občas vec aj za 200 eur, lebo viem, že mi vydrží navždy. To je ťažká otázka, kde sa vidím, lebo ja sa zatiaľ vôbec nevidím. Som rada, že momentálne oslovilo moje video, motivovalo ma to a plánujem ďalšie. Uvidím, kam ma to zaveje. Rada by som prednášala po školách, aj v tých najmenších dedinách. Zatiaľ však nemôžem, som v Amsterdame. Pomáhať by som však rozhodne chcela.
Natália Pažická (23)
pochádza z Bratislavy, momentálne študuje Fashion and Branding v Amsterdame. Jej pohľad sa však na módu za ostatné dva roky rapídne zmenil…