Viera Orosová: Existuje talent na jazyky, ale naučí sa každý, aj ten, čo ho nemá

, 13.03.2018 11:00

Učiť sa reč nie je šprint, ale beh na dlhé trate, tvrdí majiteľka jazykovej Školy Taliančiny Viera Orosová. V rozhovore tiež tvrdí, že ak cudziu reč prestaneme používať, začneme zabúdať. "Choďte do jazykových kaviarní, konverzujte, počúvajte rádio, čítajte knihy, pozerajte filmy. Začnite s tým jazykom žiť!" odkazuje.

Viera Orosová.
Viera Orosová. Autor: archív V.O.

Láska k taliančine sa u vás nezačala láskou k žiadnemu Talianovi, ale podľa toho, čo viem, tak to bola poriadna náhoda… Ak teda, na náhody veríme…
Mala som štrnásť a rozhodovala som sa, kam na strednú. Vybrala som sa s kamarátkou na deň otvorených dverí, ktoré organizovalo talianske gymnázium, a doma som oznámila, že som si vybrala. Rodičia z toho neboli veľmi nadšení… Prijímačky boli relatívne ťažké, učila som sa vo dne v noci, povedala som si, že to dám a… vzali ma! Taliančinu milujem, no nemyslela som si, že to skončí až takto…

Chodievali ste predtým s rodičmi do Talianska? Lebo takto sa väčšinou rodí láska k cudzej krajine, k reči…
Áno, chodievali sme s našimi na dovolenky. Moja sestra bola vždy za krásnu, všetkých si podmanila, ale s Talianmi sa rozprávala po anglicky. Ja ako mladšia sestra som si povedala, že ich ohúrim tým, aká som a budem sa s nimi rozprávať po taliansky. Že budem v niečom lepšia (smiech).

O taliančine sa hovorí, ale nechcem tomu veriť, že je jednoduchá. Potvrdíte?
Je zvučná, takže tí, čo chodia do Talianska, nachytajú základné frázy a myslia si, že je ľahká, ale keď sa ju začnete učiť, zistíte, že má kopec časov, predložky a zámená sú komplikované, ale je „naučiteľná“. Zvyknem svojim študentom hovoriť, že je taká krásna, že jej tú komplikovanosť odpúšťame.

Posuňme sa trochu ďalej vo vašom „životopise“, ešte predtým, ako ste si otvorili školu, taliančinu ste doučovali.
Bola to čisto zárobková činnosť. Mala som sedemnásť a brala som sto korún na hodinu, čo boli v tom čase pekné peniaze. Nemyslela som si však, že sa vyberiem touto cestou, hoci doučovala som ešte aj na vysokej, bavilo ma to. Keď som po štátniciach rozmýšľala, čo ďalej, a predstavila som si nejakú nadnárodnú firmu, v ktorej budem v tíme ľudí… Cítila som, že nie som tímový hráč, tak som si povedala, že vyskúšam učiť a vybavila som si živnosť. Učila som a postupne sa to nabaľovalo. Keď sa ma teraz niekto spýta, kedy škola vznikla, kedy vlastne máme narodeniny, tak ja vlastne neviem. Keďže som ako jednotlivec prestala stíhať, nabrala som lektorov. A takto nejako vznikla škola.

Aj takto to môže vyzerať na hodine taliančiny.
Aj takto to môže vyzerať na hodine taliančiny. Autor: archív V.O.

Čo bolo pri jej zakladaní najťažšie? Napokon, uznáte, že ani vymyslieť názov nie je malina…
Vymyslela som názov Škola Taliančiny, lebo nič lepšie mi nenapadlo. A je celkom zábavný, pretože v ňom vysvetlíte všetko. Na začiatku bolo určite najťažšie nájsť vhodný priestor. Migrovala som po rôznych kanceláriách, začínala som v Petržalke, bola som aj na Továrenskej v bývalej továrni, ktorú už zbúrali kvôli novej výstavbe. Bolo to peklo. Síce lacný priestor, lebo nejako som začať musela, ale vyzeralo to hrozne, v zime hrozná zima, v lete príšerné teplo a vôbec, vizuál budovy bol desivý. Neskôr sa mi pritrafil krásny priestor v centre Bratislavy, v ktorom momentálne sídlime a dúfam, že aj ostaneme. Ťažké je a vždy bude nájsť a udržať si tím lektorov, ktorí učia s nadšením, sú zodpovední a majú perfektnú taliančinu.

Nie je to s predsavzatím „chcem sa učiť cudziu reč“, podobne, ako s tým našim novoročným „schudnem“, ktoré nás zväčša po dvoch týždňoch opustí?
Je pravda, že nadšenie niekedy vyprchá. Mnohí s ním prídu a keď o tri týždne zistia, že sa musia aj učiť, ustúpi. Ja sa svoje hodiny snažím viesť príjemnou formou. Odporúčam svojim študentom, aby to brali ako príjemne strávený čas s priateľmi, (lebo oni sa častokrát spriatelia), kde sa aj niečo naučia. Netlačíme na pílu. Áno, sú skupinky, ktoré sa učia rýchlo, ale máme aj také, ktoré to len baví, na učenie nemajú čas… Snažíme sa, aby to nevzdali.

Tí, čo s taliančinou seknú, zvyknú sa po čase, po rokoch vracať, ako takí „dobrí holubi“?
Áno, jednu slečnu som doučovala pred pätnástimi rokmi v mojej detskej izbe, ja som sedela na posteli a ona za mojím písacím stolom. Do školy prišla s nemým úžasom, kam som to dotiahla… Prestanú z rôznych dôvodov, napríklad skončili v práci a momentálne si to nemôžu dovoliť. Ale máme aj takých, čo k nám chodia roky. Stretávam ich pravidelne a páči sa mi to, sú už akoby súčasťou mojej rodiny.

Vráťme sa ešte k lektorom, ktorí sú alfou a omegou dobrej školy. Neriešia mnohí klienti ťažký oriešok: Vyberiem si slovenského či talianskeho lektora? Nie je väčší boj o Talianov?
Spočiatku je lepší slovenský lektor, lepšie dokáže vysvetliť základy a gramatiku. Ale neskôr, po troch-štyroch mesiacoch, snažím sa, aby všetci prešli k Talianom, hoci sa niekedy bránia a majú rešpekt. Učím už osemnásť rokov a potvrdilo sa mi, že keď prejdú k Talianom, sú nadšení. Veľa sa nasmejú, lebo čo nerozumejú, musia si nakresliť, ukázať na tablete, vysvetliť…

Prednedávnom sa ma známy pýtal, či sa naučí po anglicky, keď sa vyberie na tri mesiace do Anglicka. Hneď viete, že človek, ktorý sa také niečo spýta, sa nikdy neučil cudziu reč. Dostávate podobné otázky?
Podobné otázky mi kladú aj moji noví klienti – či po troch mesiacoch budú vedieť po taliansky. Zasmejem sa na tom, odpovedám, že učenie jazyka nie je šprint, ale beh na dlhú trať. Ak chcú absolvovať len jeden kurz, odporúčam im, aby radšej ani nechodili. Oni sa musia skutočne rozhodnúť a povedať si, že „áno, idem do toho“. Mojim študentom navrhujem, aby počúvali talianske rádio namiesto slovenského, viac cestovali do Talianska, boli s taliančinou viac v kontakte. Sú jazykové kaviarne, choďte tam a konverzujte… Začnite s tým jazykom žiť.

Existuje podľa vás „talent na jazyky“, alebo naučí sa každý?
Áno, existuje niečo také ako talent na jazyky, to viem, ale naučí sa každý, aj ten, čo nemá talent. Len mu to bude dlhšie trvať a musí viac „makať“.

Na Slovensku prevláda akoby nejaké pravidlo, čo sa v ktorom veku patrí a čo už nie. Stretávate sa s tým v praxi? Ľudia po päťdesiatke už radšej neprídu, alebo len tak opatrne, veď učiť sa cudzí jazyk v tomto veku, to je somarina, na to zabudni…
Snažím sa povzbudiť tých, čo nám zavolajú a povedia: „Viete, ja som už starší, mam päťdesiat.“ Pre mňa to nie je starší človek, učiť sa môžeme v každom veku. U nás sa napríklad stretla skupinka piatich žien, ktoré sa náhodou nahlásili do jedného kurzu, vôbec nebol pre seniorov. Skamarátili sa, boli spolu dokonca dva týždne na Sicílii a rozbehli sa tak, že už chodia k talianskej lektorke. Sú neskutočné. Jedna upečie a prinesie koláč, druhá fľašu vína… Majú príjemne strávený čas, zasmejú sa a niečo sa aj naučia. Zábrany treba odhodiť, nemáme limity.

Podľa toho, čo hovoríte, na Slovensku záujem o taliančinu je!
Našťastie je a prekvapuje ma, že obrovský. Častokrát sa ma klienti pýtajú, prečo má taký úspech – podľa mňa preto, že Taliansko v nás vyvoláva pozitívne emócie. Čo sa vám vybaví, keď sa povie Taliansko – fantastické jedlo, úžasný dizajn, móda, nádherné more, prekrásne historické mestá, hudba… Vďaka týmto emóciám sa taliančina teší vysokej obľube a hlavne, Slováci často cestujú do Talianska, takže chcú rozumieť.

Neplánujete dať učenie bokom? Pretože vy, okrem toho, že vediete školu a máte veľa, napríklad administratívnej práce, stále aj učíte…
Určite neplánujem dať učenie bokom, ale časom by som určite chcela učiť menej, aby som mala čas aj na nevyhnutnú administratívu a všetko, čo si vyžaduje vedenie školy. Od základných vecí ako je komunikácia so študentami, vybavovanie zástupov, organizácia lekcií, nákup učebných pomôcok, cez vymýšľanie nových kurzov, až po zásobovanie všetkým, čo si vyžaduje každodenný chod školy. Začínam ráno o siedmej a o ôsmej večer niekedy stále sedím v kancelárii.

Má aj lektorka svojho lektora? Lebo jazyk je vzdelávanie na celý život, s tým snáď so mnou súhlasíte.
Aktívne sa už síce neučíme, no denne spolu komunikujeme po taliansky, aj my, Slovenky, medzi sebou. Lebo je pravda, že jazyk zabúdame, ak ho prestaneme používať. Snažím sa čítať talianske knihy a pozerám talianske filmy, lebo je to neustály proces zlepšovania.

Môže prísť každý. Keď každý, tak každý.
Môže prísť každý. Keď každý, tak každý. Autor: archív V.O.

Lekári neradi operujú svojich rodinných príslušníkov… Máte to podobne? Alebo nie je problém učiť taliančinu mamu, otca, sestru, švagra…
Chodí k nám sestra a neterka, ktoré učia moje lektorky. Sestra by si ani úlohy nerobila, keby som jej ich zadala ja (smiech). Mamina sa raz zo „srandy“ plánovala učiť, povedala som jej, že ju učiť nebudem, bude musieť chodiť k niekomu inému. Neviem si to predstaviť, asi by sme sa už na prvej hodine pohádali (smiech). Učím hocikoho, ale vlastnú rodinu by som nezvládla. To by bola asi tá najväčšia výzva.

Ak sa niekto učí po taliansky, určite tam aj často cestuje. Ale lepšie by bolo, ak by sa tam vybral sám a bol by donútený všetko si sám vybaviť, rozprávať sa s Talianmi…
To je najideálnejšie, jasné. Po celom Taliansku máme zazmluvnené školy a naši klienti sa nás často pýtajú, či majú ísť s niekým, alebo radšej sami. Odporúčam, aby išli sami, inak sa budú medzi sebou rozprávať po slovensky. Čo sa človek naučí za pochodu, už nezabudne. Môžete sa nabifliť tridsať nových slovíčok, týkajúcich sa oblečenia, zabudnete ich. Odporúčam študentom, predtým, ako pôjdu v Taliansku nakupovať, pozrieť si ich a keď ich budú počuť od predavačky, na sto percent si ich zapamätajú.

Keď sa takto rozprávame, mám pocit, že celý váš život sa točí iba okolo taliančiny a vašej školy. A okolo Talianska, samozrejme. Máte aj iné záľuby?
Ani nie, mojou záľubou je moja práca, hoci to znie ako klišé. Pohlcuje mi toľko času, že keď skončím večer o ôsmej, čo je normálny pracovný deň, niekedy aj neskôr, na zábavu už nie je čas, ani energia. Ale samozrejme, aby to nevyznelo, že naozaj len pracujem – veľa a často cestujem…

… do Talianska.
Paradoxne, už nechodím toľko do Talianska, mám ho precestované celé od severu po juh. Aj iné krajiny sú zaujímavé. (Prečítajte si aj tipy Viery Orosovej, čo treba vidieť v Ríme…)

Mnohí z nás máme s Talianmi osobnú skúsenosť, ale ako by ste ich zhodnotili vy? Akí sú?
Sú zlatí, srdeční, milí, príjemní, úslužní, to im treba nechať. Osemdesiatročný pán na ulici sa na vás usmeje a povie „si nádherná“. Vedia rozdávať komplimenty. Keď sa naťahujem na ulici s kufrom, vždy mi niekto v Taliansku pomôže, dokonca aj žena. Rada tam nakupujem, talianske predavačky sú nápomocné, povedia vám, keď vám niečo nesedí a prinesú niečo iné, a je jedno, či ste v lacnom alebo tom najdrahšom obchode. Rovnakú skúsenosť mám s čašníkmi. Na druhej strane sú však uzavretí, vidia len Taliansko. Talianska kuchyňa je pre nich tá najlepšia – keď prídu na Slovensko, hľadajú pizzériu, lebo oni nebudú jesť slovenské jedlá… Veľmi sa o svoje okolie nezaujímajú, samozrejme, česť výnimkám.

Keď prídete napríklad na Sicíliu, vedia sa domáci prepnúť na spisovnú taliančinu? Predpokladám, že tak, ako iné jazyky, aj taliančina má veľa dialektov.
Keď som skončila strednú školu a získala štátnicu z taliančiny, pracovala som počas vysokej školy v lete ako čašníčka v Kalábrii. Prvé dni som zažívala kultúrny a jazykový šok! Ja som im jednoducho nerozumela. To je úplne iný jazyk! Samozrejme, väčšina z nich vie rozprávať spisovne, keď chcú. Veľmi ocenia, keď sa s nimi turista snaží komunikovať v ich rodnej reči.

Spomeňme, že vaša škola sídli v centre mesta, magické miesto, ale predsa len, nemá v dnešnej dobe, keď chce každý rýchlo zaparkovať, viac nevýhod ako výhod?
Úprimne, veľmi som sa tohto kroku bála. Keď som sídlila na Továrenskej, všetci sa ma ako prvé pýtali, kde zaparkujú. Vždy som mala sen mať školu v centre, ale bála som sa, že tam budem sedieť sama, zvažovala som, či radšej nepôjdem do bizniscentra. Nakoniec som sa rozhodla pocitovo. Centrum je skvelé a za rok a pol sa ma nikto neopýtal, kde parkovať. Lebo vedia, že sa nedá. Tento fakt je čarovný – nemajú kde parkovať, aj tak prídu.

Neviem, či môžem na vás prezradiť, že bývate o poschodie vyššie, nad vašou školou. Takže súkromie v tomto prípade od práce asi príliš neoddeľujete…
Vôbec, dokonca keď sme mali viac lekcií ako učební, učilo sa aj u mňa v obývačke. Takže áno, môj byt je súčasťou školy, lektori tam bežne chodia, niekedy si aj uvaríme obed. Bývam vo svojej práci, alebo pracujem u seba doma, ale pre mňa je to pohodlné a príjemné, lebo naozaj som tam celý deň.

Aké máte so svojou školou plány do blízkej budúcnosti?
Máme malú pobočku v Banskej Bystrici, a keďže mi píšu ľudia z celého Slovenska, „škoda, že nie ste v Košiciach, v Žiline…“, uvažujem nad pobočkami vo väčších slovenských mestách, aspoň piatich. Čo sa týka Bratislavy, uvažovala som nad satelitnými učebňami, sú to len myšlienky, pretože dosť práce mám aj so sídlom na Vŕšku.

Prepadla vás niekedy kríza, moment, kedy ste aspoň chvíľu naozaj uvažovali nad tým, že to celé zabalíte?
Nie, to mi nenapadlo.

Bude ju musieť niekto zdediť.
Myslím si, že do dôchodku mám ešte dosť času (smiech), ale je pravda, že sa snažím spracovať moju neter Mišku, aby išla v mojich šľapajách. To by bolo skvelé.

Viera Orosová (35)

Pochádza z Bratislavy, vyštudovala Ekonomickú univerzitu a talianske bilingválne gymnázium. Taliančinu učí už dovedna osemnásť rokov, medzičasom sa stala majiteľkou bratislavskej jazykovej školy Škola Taliančiny. Viac informácií o škole možno nájsť na webovskej stránke www.skolatalianciny.sk

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Taliansko #taliančina #talent #lektor #jazyková škola #cudzia reč
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku

+ Prejdite sa dnes do prírody, prospeje to vášmu telu.
Kúpte si dovolenku, máte nato, tak si od všetkého...

+ Starajte sa o svoje zdravie, nehazardujte s ním ani s alkoholom.
Prečítajte si aj malé písmenká na zmluve,...

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk