Prečo sa vek stal posadnutosťou ľudí dnešnej doby?

03.01.2018 09:30
žena, radosť, úsmev, krása
Prečo sme posadnutí mladosťou? Autor:

Obraz s názvom Starena, ktorý visí v galérii Akadémia v Benátkach, zobrazuje starú ženu ukazujúcu prstom proti sebe.

Ide o obraz renesančného maliara Giorgionea. O kúsok ďalej visí iný jeho obraz nazvaný Búrka a je na ňom vyobrazená mladšia nahá žena ako dojčí svoje dieťa. Predpokladá sa, že ide o tú istú ženu zachytenú s odstupom rokov.

Najprv je teda mladá žena a matka, potom starena. Obe ukazujú, hoci každá inak, svoje poprsie, ktoré u žiadnej z nich nemá erotický význam. Prvé je nežné a životodarné, druhé je zostarnuté a teda už nevhodné na to, aby dávalo život, ani nie je pekné na pohľad. V čase večnej mladosti sa neustále sťažujeme, ako ten čas uteká. Chceme prekonať strach, že už nebudeme žiaduce, že už nás nebude nikto potrebovať, píše taliansky týždenník L'Espresso.

Sú také, aké sú. Prsia – ružové vo svojej mladosti, druhé s povädnutou kožou, ktorá už u nikoho nevyvoláva žiadne predstavy. Žena s prstom namiereným proti hrudi, ktorým akoby varovala: „Pozri sa, čo sa zo mňa stalo a čo sa s plynúcim časom stane i s tebou!“

O veku počujeme hovoriť neustále: žena istého veku, mám už svoj vek, v mojom veku, v tomto veku, nevyzerá na svoj vek, s vekom. Je to posadnutosť. Vekom sa rozumie lineárny čas, ktorý vedie k starobe. Veľmi skoro začíname hovoriť svetu i sebe samým, že už nie sme takí, akí sme bývali, že už nemáme tú rýchlosť, tú sviežosť, tú pripravenosť, tú silu, tie možnosti a dokonca ani tú niekdajšiu pochabosť. Prečo toľko uvažujeme o veku? Pretože nám prináša len smútok? Pretože vedie rýchlo ku koncu života, k smrti?

Vekom sa rozumie čas voľby, čas bytia a príležitostí. Potrebujeme si ukotviť čas s pomocou takzvaných životných etáp, ale stále je to ten čas, ktorý vedie k starnutiu. Prečo sa v čase večnej mladosti hovorí o starých, unavených ľuďoch, ktorí sú na konci?

Keď o sebe hovoríme, nikdy svoj vek nechválime. Len ho označujeme, ako alibi. Kultúra mladého veku nás zvádza, ale zároveň zastrašuje a robí nás krehkými. Je to démon starnutia, ktorý nás desí, sama myšlienka staroby, so svojou ťažobou neistoty? Alebo je to úzkosť, že už nebudeme milovaní a že nás nikto už nebude potrebovať, hoci budeme stále nažive?

Smútok vyplýva z toho, že nás nielen nikto nebude potrebovať, ale že ani my už nebudeme po ničom túžiť. A preto je starena na obraze smutná, pretože s ubiehajúcim časom stráca to, čo mala v živote. To, čo sa s časom nemení, je túžba. Aj keď už nemáme zuby, chceme ešte stále ochutnávať plody poslednej sezóny, dokonca každej sezóny.

Obe ženy, ktoré namaľoval Giorgione, sa na nás pozerajú, ústa mladej ženy sú malé a zatvorené, akoby nechcela nechať hovoriť svoje obnažené telo, zvodné a materské zároveň. Ústa starej ženy sú pootvorené, bezzubé, nemé, ako ústa toho, kto už nehovorí.

Ktovie, možno ani ona nechce nič povedať o svojom síce starom, ale živom tele, akoby nechcela povedať, že aj ty budeš stará, škaredá, smutná. Pozri sa, dospela som až sem, kam tak či onak dospeješ aj ty, s rovnakou túžbou otvoriť ešte ústa a niečo povedať, s túžbou byť ešte na svete, vidieť, dotýkať sa, cítiť a niečo si priať.

#žena #vek #mladosť
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku

+ Prechladnutie budete liečiť dlhšie ako ste očakávali, potrebujete oddych.
Preverte stav životného...

+ Konzumujte vitamíny, ale pozor len z prírodných surovín, žiadna chémia.
Zimné výpredaje využijete výhodne...

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk