Bezmála dva roky sme sedeli v jednej redakcii, len pár metrov od seba. Katarína Holetzová, vtedy ešte Šamajová, písala kultúrne recenzie či rozhovory s umelcami a zdá sa, že akosi potichu a tajne ašpirovala na rolu prvej dámy slovenskej detektívky. Áno, môžete namietať, že ako prvá dáma konkurencie veľa nemá. Ženské autorky akoby prirodzene inklinovali k témam červenej knižnice. Sympatická tmavovláska, ktorú za oba doterajšie literárne počiny – knihy Smrť prekliatych a Svorka – ocenili nielen čitatelia, ale aj kritici, však dúfa, že ku krimi žánru privedie aj ďalšie talentované spisovateľky.
Vždy som si vás spájal s hudobnými recenziami, písali ste články do kultúrnej rubriky. A zrazu bum, vonku bola prvá kniha. Vznikali prvé literárne pokusy už v čase, keď ste pracovali v Pravde?
Už ako dieťa som sa chcela venovať literatúre. A čím som bola staršia, tým menej „dospelé“ mi to prišlo. Novinárstvo bolo pre mňa kompromis – povolanie, ktoré vysvetlíte aj babke bez toho, aby sa chytala za hlavu a pýtala sa, z čoho chcem asi tak žiť.
V jednom z rozhovorov s vami som si prečítal zaujímavú príhodu. Vraj bola zlomová pri vydaní sa na spisovateľské chodníčky.
Išli sme s manželom na výlet v okolí Žiliny a vtedy som dostala prvý skutočný nápad na knihu. Šoférovala som, čo je vždy hrozné, a môjho muža bolel zub, z čoho sa nakoniec vykľul zápal okostice – to bolo ešte horšie. Pršalo, všade hmla a ja som zapadla kolesami v bahne uprostred lesa. Vietor fúkal medzi stromami, v diaľke sa črtali opustené drevenice. Škoda, že nikto nepíše detektívky, ktoré by sa odohrávali na tomto temnom slovenskom vidieku, povedala som zasnene mužovi. Chytil sa za opuchnuté líce a zavrčal, aby som ich napísala sama. Tak som ho poslúchla.
Predpokladám, že spisovateľská túžba niekde musela driemať už dávno.
Jasné, prvé poviedky som písala ešte na základnej škole. Doma mám veľkú škatuľu so všetkými výtvormi vrátane asi 200-stranového scenára filmu písaného rukou. Ale texty zo skorej puberty sú dosť smiešne. Hlavnou hrdinkou je zvyčajne dievča menom Katka alebo Katie, ktoré sa za rôznych historických udalostí stretne s mužom, ktorý nápadne pripomína Leonarda DiCapria a volá sa Jack. Myslím, že svet môže byť šťastný, že som sa nakoniec rozhodla pre krimi, a nie pre červenú knižnicu.
Čo bolo na tvorbe debutu Smrť prekliatych najťažšie?
Pre mňa osobne je najväčší problém samotné písanie. Sadnúť si k počítaču po večeroch, víkendoch, dovolenkách a dať myšlienky usporiadane von. Niekedy snívam o tom, že si niečo vymyslím v hlave a ono sa to spraví samo. Na druhej strane by som prišla o úžasný zážitok „tvorivej šajby“, keď vás z ničoho nič príbeh totálne pohltí a vy len píšete a píšete, až máte pocit, že zošaliete. Ten stav milujem.
Mám pocit, že aj ako novinár sa viem veľmi ťažko lúčiť s textami, ak už mám pocit, že sú hotové. Je krátenie nočná mora aj pre spisovateľku?
Ja sa v editácii textu vyžívam! Najmä pri Smrti prekliatych som niektoré kapitoly úplne vymazala bez mihnutia oka. Naučila som sa, že čím ťažšie sa text píše, tým lepšie je ho bez kompromisov vyhodiť a napísať ho zľahka odznova. Samozrejme, pri detektívkach musí mať autor väčšinu vecí dôkladne premyslenú ešte predtým, než začne písať.
Foto: Peter Orvos
Krimi žáner má na Slovensku prevažne mužských zástupcov. Ženy akoby prirodzene inklinovali ku vzťahovým témam, ktoré často skĺznu do červenej knižnice. Prečo to tak je?
Sama tomu celkom nerozumiem. Medzi čitateľkami krimi literatúry je podľa mňa minimálne polovica žien. Najmä pri „ženskej krimi“, ktorou ja nazývam všetky tie Dievčatá vo vlaku, Stratené dievčatá a všemožné iné dievčatá. Vo svete je naozaj veľmi veľa autoriek tohto žánru, aj historicky. Možno je to u nás len otázka času.
Akým spôsobom sa pretavuje ženskosť do vašich príbehov, ktoré sú plné vrážd, smrti, násilia? Vkladáte ju tam cielene alebo je to celkom prirodzený proces?
Ľudia mi po mojom debute – Smrti prekliatych – hovorili, že je to jedna z mála kníh, kde nebola naozaj žiadna love story. Uvedomila som si to až po tom, čo vyšla. Nemám dokonca ani ženskú hlavnú hrdinku, ale ťarbavého kriminalistu Reného Juhásza. Tá ženskosť sa však asi prejavuje inde. Možno v logike príbehov, ktoré ponúkajú viac psychologickú zápletku ako nejakú naháňačku so zbraňami.
Na pultoch je už vaša druhá knižka pod názvom Svorka. Debut položil latku celkom vysoko, odrazu sa z vás stala spisovateľka, ktorá už má voči čitateľovi istú zodpovednosť. Stresovala vás?
Pri Smrti prekliatych, okrem pár najbližších, nikto nevedel, že niečo píšem. Bolo to moje tajomstvo – nerada prezrádzam veci, pri ktorých sama neviem, ako dopadnú. Keď kniha vyšla, všetci sa zrazu začali prirodzene pýtať, či píšem druhú, aká bude, o čom bude. Mala som z toho stres. Mojou ambíciou bolo napísať druhú knihu lepšie ako prvú. Už som vedela, do čoho idem, takže mi tvorba zabrala menej času. Bola som však na seba prísnejšia. Zodpovednosť voči čitateľom ma motivovala, aby som na sebe zapracovala. Chcem, aby tretia kniha bola ešte lepšia ako druhá a štvrtá ešte lepšia ako tá tretia.
V krimi žánri je časté, že vznikne celá séria s jednou ústrednou postavou – platí to aj o vašich dvoch knižkách. Zasahuje vám hrdina niekedy do života? Nepozeráte sa na to, akoby niektoré veci v živote robil René Juhász, nehľadáte ho v ľuďoch naokolo?
René je pevnou súčasťou našej domácnosti. Keď sa manžel vráti z práce a povie, čo urobil jeho kolega, ja mu na odplatu odvetím, čo zas vyviedol René. Už mi to ani nepríde čudné. Ale nie je s nami, samozrejme, stále, iba v momentoch, keď som hlavou v knihe alebo keď píšem. Pri druhej knihe to už bolo jednoduchšie, mala som ho premysleného do detailov, už som vedela, čo spraví alebo povie. V ľuďoch naokolo ho nehľadám, to skôr iní. Často mi kamoši pošlú niečiu fotku alebo na niekoho ukážu v meste prstom a povedia, to je úplný Juhász. Väčšinou sa urazím, že ani náhodou. (smiech)
Foto: Peter Orvos
Juhásza teda v ľuďoch nehľadáte, ale spisovatelia sa často inšpirujú aj tým, čo vidia okolo. Už ste v knihe spodobili manžela či niekoho z blízkych priateľov?
Inšpirujem sa vyslovene tým, čo vidím naokolo. Milujem sledovať ľudí, ako rozprávajú, o čom rozprávajú, čo je pre nich dôležité, akú majú mimiku, gestá. Niekedy si pripadám ako nejaká zvedavá tetka, keď stojím na zastávke MHD a strašne nenápadne načúvam cudzím rozhovorom. Všetky postavy vrátane Reného sú však takým mixom viacerých ľudí, známych aj cudzích, ktorí ma niečím zaujali. Platí to aj pri menách. Mala som dokonca požiadavky na to, aby som pomenovala niektoré postavy po kamarátoch a známych, čo som párkrát aj využila. Mám však jedno pravidlo – nemôžu si vybrať, či budú kladnou, alebo zápornou postavou. Občas sa teda stane, že sa chcete dostať do mojej knihy, podarí sa vám to, ale objavíte sa v nej ako rumunský prostitút.
Existuje na niečo vaše osobné embargo? Čo alebo koho by ste nikdy nechceli stvárniť v knihe?
Nikdy by som nešla do osobných vecí a vybavovania si účtov cez písanie. To mi príde nechutné. Nedokázala by som v knihe ublížiť deťom. Za to má Agatha Christie môj veľký obdiv, že to zvládla, a navyše veľmi vkusne, napríklad v knihe Videla som vraždu.
Občas sa zvykne s iróniou vravieť, že predvianočná atmosféra prebúdza v ľuďoch tie najhoršie vlastnosti. Aké prebúdza vo vás? Alebo možno v ďalších príbehoch? Máte už plány na tretiu knižku?
Môj manžel hovorí, že každá katastrofa v našej domácnosti sa začína slovami „ale ja som si myslela, že…“. Pred Vianocami si vždy MYSLÍM, ŽE vlastnoručne vyrobím nejaké „cool“ hipsterské darčeky, celý byt nám bude rozvoniavať koláčmi a ja budem s úsmevom stáť pred stromčekom ako dokonalá gazdiná. V skutočnosti ešte deň pred Štedrým dňom dopisujem kapitolu, v rúre sa nám škvaria čierne medovníky. Som z toho nakoniec taká nervózna, že na všetkých zazerám, akoby za to mohli oni. Na Vianoce sa však teším, budem mať viac času písať. Tretiu knižku mám v pláne, dokonca aj v hlave a čo-to už na papieri. Pauzu si dávať nechcem. Bojím sa, že by to dopadlo ako s chodením do posilňovne. Stačí, že vynecháte týždeň, potom ďalší a nakoniec tam neprídete už nikdy. Nebola by som rada, keby som s písaním skončila. Mám v hlave desiatky príbehov, ktoré potrebujem dostať na papier.
Katarína Holetzová
Narodila sa 1. mája 1988 v Žiline. Písala pre niekoľko slovenských a českých médií, viac ako rok pracovala aj v denníku Pravda, kde sa venovala literárnej a hudobnej publicistike. Jej knižný debut Smrť prekliatych sa dočkal vrelého prijatia od čitateľov, ale aj kritickej obce. Nasledovala druhá kniha Svorka. Obe spája postava detektíva Reného Juhásza. Katarína Holetzová momentálne už pracuje na novom titule.