Foto: HBO
Stretli sme sa na pravé nedeľňajšie poludnie. Počasie vtedy ani zďaleka nepripomínalo nevrlý október. Slnko svietilo, z okien sa niesla vôňa hovädzej polievky či vysmážaných dobrôt. Herečka Jana Kolesárová sa bez nich však musela zaobísť. Pricestovala vlakom z Prahy, kde pracuje na nových epizódach seriálu Polda, a už čakala v jednej z bratislavských kaviarní. O pár dní ju diváci uvidia aj v druhej sérii seriálového projektu Až po uši. Je zaujímavé (no rozhodne nie prekvapujúce), ako sa tejto sympatickej dáme darí udržiavať si status vyhľadávanej herečky, hoci stále žije na polceste medzi strednou Európou a Amerikou. Posledné roky priniesli do jej života mnoho zmien. Jana Kolesárová má však jasno – všetko sa deje pre jej dobro.
Boli ste niekedy zamilovaná až po uši?
Zakaždým.
Naozaj? Takže veríte, že láska sa dá nájsť počas života aj viackrát?
Človek sa o sebe v priebehu života stále niečo nové dozvedá a prehodnocuje svoje postoje a názory. Tiež som si kedysi myslela, že láska môže byť len jedna jediná za život. Prvé zamilovanie sa je taký intenzívny stav bytia a my veríme v jeho večnosť. Teraz vnímam, že každý vzťah, ktorý do života prichádza, je ten pravý.
Vy ste pomerne dlho vydatá…
V mojej rodinnej situácii nastali určité zmeny. S manželom už nežijeme ako pár, naša láska sa transformovala. Rešpektujeme sa, máme sa radi a vážime si jeden druhého naďalej.
Ste pravdepodobne veľmi emocionálna osobnosť. Vás láska motivovala urobiť jedno z najdôležitejších rozhodnutí v živote. Odišli ste do Ameriky.
Vnímam u seba istú dávku fatalizmu a vždy som sa vzťahu odovzdala maximálne. Mala som 22 rokov, končila vysokú školu. V tunajšom priestore nebolo toľko pracovných príležitostí a s Bratislavou som si nestihla vytvoriť puto. V lete sme sa so spolužiačkou a kamarátkou Danicou Jurčovou rozhodli vyraziť na dva mesiace do Ameriky. Bol to experiment, možno zvedavosť, nemali sme konkrétny cieľ, chceli sme len spoznať krajinu a vidieť niečo nové. A zamilovala som sa. Fatálne a osudovo – ako to v mojom živote býva. Takže po návrate som bez veľkého zvažovania začala riešiť jednotlivé kroky na to, aby som sa za oceán mohla vrátiť.
„Skúsenosti nás učia a človek mení svoje postoje. Mnoho vecí, ktoré som na seba dopustila v mladšom veku, keď chce človek zaujať a byť takpovediac vyhovieť požiadavkám každého, by som dnes už nespravila. Nestálo by mi to za to.“
Nezamýšľali ste sa niekedy nad tým, či to nebolo unáhlené? Stačili naozaj dva mesiace na to, aby ste zmenili svoj život od základov?
Bolo to zásadné rozhodnutie, isteže. Zmenilo celý môj život, prinieslo mi osemnásťročný vzťah, úžasného syna. Spätne je ťažké to analyzovať , je vlastne nemožné vrátiť sa do emocionálnej polohy toho momentu. Ale ak by ste chceli počuť, či niečo ľutujem – absolútne nie. V tom čase som cítila, že presne toto musím urobiť.
Jedna vec je emocionálna motivácia, rozhodovanie sa srdcom, ale potom príde realita. Už len samotná zmena prostredia musela byť šokujúca. Ako zvládala rodená Košičanka príchod do USA?
Dnes mám už pocit, že sa zhovárame o dobe ľadovej. Bolo to tak dávno. Ale áno, na začiatku som bola hnaná citmi a nebol čas na analýzu a nejaké racionálne úvahy. Všetko sa začalo vynárať postupne, keď som sa tam ocitla. Realita novej krajiny bola neúprosná, začala na mňa postupne doliehať a nebolo to jednoduché. Prežila som turbulentné chvíle, no čas je veľký liečiteľ. Kultúrny šok trval zhruba dva roky. Vzťah bol pre mňa absolútne všetkým. Postupne sa veci začali vracať do normálu. Začala som si Ameriku užívať – viac sa integrovať, študovať a pracovať, nachádzala som kamarátov. Bolo to odrazu vzrušujúce.
Foto: archív J. Kolesárovej
Dokáže vás dnes ešte Amerika prekvapiť?
Mám rada Kaliforniu, prežila som tam polovicu doterajšieho života. Amerika mi rozšírila obzory. K mnohému ma motivovala a inšpirovala a viem, že na Slovensku by som určité veci asi neobjavila. Čokoľvek chce človek rozvíjať, má na to príležitosť. Stále mám chuť venovať sa tam niečomu novému.
Nie je však deprimujúce, špeciálne pre vás ako herečku, že kým na Slovensku by ste si mohli vybudovať hviezdnu kariéru, v USA ste len jednou z mnohých tisícok ďalších nadaných a príťažlivých ašpirujúcich herečiek?
Klamala by som, ak by som tvrdila, že podobné pocity som neprežila. Často to bola číra frustrácia. Los Angeles je o šoubiznise, je akýmsi centrom hereckého života. Paralýza pominula a ja som sa začala venovať modelingu, tancu, divadlu aj reklame či televízii a filmu. Až tam som pochopila, aké privilégium majú herci u nás. Konkurencia je omnoho nižšia, prácu a uplatnenie si nájde takmer každý. Herec na Slovensku sa dočká satisfakcie, môže realizovať svoje povolanie pomerne plnohodnotne. Amerika je kolos, ktorý herca zlomí alebo naopak zocelí. Je to naozaj o správnom čase, mieste, o šťastí, ale aj o chcení a silnej viere. Pre ego to môže byť pomerne náročné. Obrovské množstvo talentov, rozmanitosť typov, neustále zdokonaľovanie sa, nikdy nekončiaca výdrž. Nie je ľahké byť konfrontovaný s odmietaním alebo neustálym čakaním.
Prežívali ste to ťažko?
Rôzne. Boli to výzvy, škola života. Často prepady a frustrácia. Hovorila som si, že nemá význam o niečo sa snažiť. Potom prišli chvíle, keď som dosahovala nejaké výsledky a cítila som eufóriu. Ale život ma akosi prirodzene doviedol k tomu, že som sa sústredila aj na nové aktivity. Vlastne sa herectvu v Amerike takmer nevenujem. Nie som závislá od toho, či ma niekto chce, a koľko ma chce, či to tak bude navždy. Teraz ma baví sústrediť sa na Prahu a Slovensku. Z mnohých dôvodov. Preto som obmedzila herecké aktivity v USA. Myslím si, že som sa rozhodla správne. Cítila som sa trošku rozpoltená a vyčerpávalo ma to. Teraz ma pohyb medzi kontinentmi stimuluje.
Foto: archív J. Kolesárovej
V USA ste začali pred pár rokmi cvičiť jogu. Dnes je z vás lektorka. O joge sa hovorí ako o životnej ceste. Zmenila život aj vám?
Nerobím nič, čo si myslím, že mi nepomáha. Joga je niečo, čo do môjho života prišlo v pravý okamih. Či už to boli fyzické bolesti, diskomfort, chaos, ktoré som pociťovala. Pocit, ktorý mi joga priniesla, bol prelomový. Aj kurz, ktorý som si následne urobila. To, že ju učím a baví ma to, je jedna vec. To, že jogu cvičím a robí mi nesmierne dobre, je ďalšia vec. Ide o podstatnú súčasť môjho života. Ale nejakú veľkú filozofiu za tým nehľadajte. Niektoré veci robím len z dôvodu, že sú mi príjemné. To stačí.
V Amerike ste teda už viac lektorka, na Slovensku a v Česku stále herečka. Ako sa to dá zladiť?
Herectvo je moja prioritná vášeň, užívam si ho naplno. Je v mojej krvi, v mojom systéme, venujem sa mu od štrnástich rokov. Idem do každého projektu s absolútnou radosťou a vďakou. Joga je nadstavba – iné spektrum vo mne, ktoré som objavila asi pred šiestimi rokmi. Učiť, viesť lekcie, prinášať ľuďom radosť, posúvať ich niekam, pomôcť – to je krásny pocit. Nevedela som, že mám v sebe tento rozmer.
Vráťme sa ešte k herectvu. Momentálne herecký svet, ale aj verejnosť v Amerike zaujíma kauza okolo jedného z najznámejších producentov Harveyho Weinsteina, ktorého obvinilo zo sexuálneho obťažovania, ba dokonca zo znásilnenia, niekoľko herečiek. Zažili ste aj vy niečo podobné? Je to naozaj také výrazné a silné negatívum filmového biznisu?
Sexualita je obrovská hybná sila a je ľahko zneužiteľná. Neobmedzuje sa to len na Ameriku. Sama som pocítila určitý druh manipulácie alebo zneužívania moci aj tu na Slovensku. Deje sa to všade na svete, skryto alebo otvorene. Nepôjdem do podrobností, ale na vlastnej koži som zažila momenty, keď som stala obeťou istej manipulácie, nátlakov verbálneho prejavu. Bola som mladšia, určite zraniteľnejšia. Mnoho žien sa vtedy ešte nedokáže brániť proti určitej forme nátlaku, odolať slovám, ktoré sú za hranicou.
Foto: TV PRIMA
V hereckom svete, ale aj v americkej spoločnosti sa po Weinsteinovej kauze síce otvorila diskusia, na druhej strane samotné ženy priznávajú, že tieto veci sa dejú odnepamäti a zasahujú spoločnosť naprieč rozsiahlym spektrom profesií. Dá sa niečo zmeniť?
Určite pomôže, ak sa o problémoch verejne, otvorene hovorí. Ale rozumiem aj tomu, že mnoho žien podobné skúsenosti radšej utají. Často prežívajú pocit poníženia, hanby, alebo sa boja, že im nikto neuverí. Skúsenosti nás učia a človek mení svoje postoje. Je v poriadku postaviť si hranice. Nie násilne, nie agresívne, ale s úctou a jasne. Mnoho vecí, ktoré som na seba dopustila v mladšom veku, keď chce človek zaujať a byť takpovediac vyhovieť požiadavkám každého, by som dnes už nespravila. Nestálo by mi to za to.
Na obrazovky sa čoskoro vrátite v druhej sérii projektu HBO Až po uši. Do roly si vás vybral priamo režisér Jan Hřebejk – poznáte dôvod?
Profesne sme sa stretli prvýkrát veľmi skoro – robili sme spoločne sériu reklám. Spriatelili sme sa, no odvtedy sme nespolupracovali. Z času na čas sme sa s Honzom stretli, napísali si, to kamarátske puto medzi nami zostalo. Jeho prácu obdivujem v podstate od momentu, keď začal nakrúcať. Vždy som si priala znovu sa s ním pracovne spojiť, ale pravdou je, že ja nie som ten samopredajný typ. O to väčšiu radosť som mala, keď mi Honza napísal email, keď obsadzoval postavy v Až po uši. Nikdy naň nezabudnem. Práve som vtedy dokončila nakrúcanie Sanitky 2 a na Slovensku pracovala na seriáli Horúca krv a od neho mi prišla správa: „Ahoj Jano, bavilo by tě hrát lesbu, masérku, co jezdí na motorce?“ (smiech)
Odpoveď bola zjavne áno. Kývli ste okamžite?
Lepšiu rolu si predstaviť ani neviem, odpísala som mu vtedy s potešením. Neskôr mi spresnil, že ide o projekt HBO a že síce nemá právo na finálne rozhodovanie v rámci obsadenia postáv, ale prišla som mu na um ja a skúsil ma osloviť. Vyšlo to a som za to nesmierne vďačná. Rola Lindy otvorila ďalšie rozmery v mojom živote.
Viete, že keď som sa pripravoval na tento rozhovor, tak ma jeden kamarát prosil, aby som vás určite pozdravil. Vraj vás so sestrou úplne „žrali“ a boli ste tá najlepšia lesba, čo videl na obrazovke. Hľadali ste cestu, ako postavu stvárniť alebo sa vyvinula pred kamerou prirodzene?
(smiech) Tak mu odkážte, že ďakujem. V prvom rade som cítila nesmierne nadšenie a vlastne aj zodpovednosť, keď som dostala do rúk scenár. Zamýšľala som sa, ako k roli pristupovať. Mám pár priateliek, ktoré sú lesbičky, zhovárala som sa s nimi, pozorovala ich chovanie. Strihať si vlasy, dávať si piercingy – to som nemala v pláne a nikto to odo mňa nežiadal – to by bol len zbytočný stereotyp, ktorý považujem za čudný. Zaujímala ma skôr psychológia – či sa lesbičky správajú inak ako ženy s heterosexuálnou orientáciou. Pochopila som, že najcitlivejšie pocity prežívame všetci rovnako bez ohľadu na orientáciu. Pocity ako hnev, smútok, žiarlivosť alebo radosť sú úplne totožné. Akurát ide o to, že niektorí z nás ich prejavujú vo vzťahu k rovnakému pohlaviu.
Foto: Dušan Martinček/HBO
S Jitkou Čvančarovou, vašou seriálovou partnerkou a láskou, ste sa pred nakrúcaním prvej série Až po uši nepoznali. Keď ste teraz pracovali na nových epizódach, posunula sa niekam vaša spolupráca pred kamerami?
Medzi nami vzniklo priateľstvo, ktoré pretrváva. Samozrejme, že pri prvej sérii sme museli prekonať rozpaky, odhadnúť a prijať, kam je ktorá z nás ochotná zájsť. Pocítili sme sa a vzniklo niečo silné a vzácne. Máme sa naozaj rady. Takže v dvojke sme už túto rovinu spoznávania sa prekonávať nemuseli.
„Zaujímala ma skôr psychológia – či sa lesbičky správajú inak ako ženy s heterosexuálnou orientáciou. Pochopila som, že najcitlivejšie pocity prežívame všetci rovnako bez ohľadu na orientáciu. Pocity ako hnev, smútok, žiarlivosť alebo radosť sú úplne totožné. Akurát ide o to, že niektorí z nás ich prejavujú vo vzťahu k rovnakému pohlaviu.“
Sú v Amerike vnímaní homosexuáli lepšie ako v Česku alebo na Slovensku?
V LA je to také normálne ako dýchať vzduch. V parku, na ulici, v posilňovni – nikde sa nepozastavujete nad tým, ak vidíte, ako muž pobozká muža či žena ženu. Samozrejme, ak už ideme do legislatívnych vecí, ako sú manželstvá alebo adopcie, všade musí prebehnúť určitý legitimizačný proces. Ale ak mám hľadať paralelu medzi Slovenskom a USA, pozrite sa na Bratislavu. Aj tu je asi pozitívnejší pohľad na celú otázku homosexuality, kým zvyšok Slovenska môže pôsobiť inak. Ani Amerika nie je konzistentná. Je to obrovská krajina. Ja žijem v Los Angeles, čo je jedna veľká bublina. Potom máte New York, ktorý je ďalšia bublina. Ale taký stred krajiny je miesto, kde by vás možno prekvapila názory a postoje ľudí. Rasové otázky alebo homosexualita sa stretávajú s veľkou intoleranciou.
Váš milenecký vzťah ukazuje zaujímavú vec, ktorá nie je taká nevídaná v modernej spoločnosti. Do manželstiev stále vstupujú ženy aj muži, ktorí nemajú celkom jasne určenú sexuálnu identitu. Alebo takí, ktorí vedia, že sú homosexuálni, no napriek tomu vstupujú do heterosexuálnych zväzkov. Niektorí potom vedú tajný dvojaký život, iným sa manželstvá po čase rozpadajú, aby mohli hľadať šťastie pri osobe rovnakého pohlavia.
Neviem sa k tomu vyjadriť, nemám vyhranený názor. Je to skrátka individuálne. Ale v každom z nás je toľko neprebádaného. Vzťahy sú jedno veľké mystérium.
Ako to myslíte?
Od detstva sa pred nami tají množstvo vecí. Deti si často z rodinných zväzkov nesú len nejaké polopravdy, čiastkové interpretácie. Myslím si, že nám chýbajú informácie – uvedomelosť v tom, ako fungovať vo vzťahoch, ako k nim pristupovať. Malo by sa to vyučovať už na základnej škole. Hovoriť s deťmi a mladými ľuďmi o ich vnútornom svete. Neskôr na stredných školách o láske, rozchodoch, žiarlivosti, nevere, homosexualite, pripútanosti a tak ďalej.
Foto: archív J. Kolesárovej
Vy ste sa rozišli s manželom. Stále však spolu vychovávate syna. Zvládli ste túto situáciu?
Zvládli. Samozrejme, že som mala pochybnosti o tom, čo robím, prežívala som pocity viny. Ale nejako som si to v sebe upratala, mám veci jasne pomenované a pokoj v duši. Záleží mi na tom, aby medzi nami veci boli odkomunikované. Úcta, rešpekt, lojalita a porozumenie medzi nami zostali. I láska konieckoncov – iná. Keď som bola dieťa, o problémoch, o potrebách a pocitoch sa u nás doma nerozprávalo. Asi nevedeli ako. Tiež som veľa vecí povedať nedokázala. Cítila som hanbu a strach. Dnes vnímam, že pravda je nenapadnuteľná. Snažím sa synovi hovoriť pravdu o veciach, aké sú a ako sa cítim. Pýtam sa ho, ako sa cíti on. Zaslúži si vedieť, v akej situácii sa nachádzame. Ako, prečo a o čom uvažujeme. Zároveň Lucasa vediem k tomu, aby chápal, že má vždy možnosť rozhodnúť sa podľa seba a svojich potrieb. Nemusí zotrvávať v diskomforte či nesúlade. Má slobodnú vôľu a vždy má možnosť sa rozhodnúť podľa seba. Problémom nie je to, že deti z rozvedených rodín trpia. Môžu trpieť rovnako aj keď rodina zostáva spolu. Záleží na tom, ako sa rodičia správajú k sebe, či už sú spolu alebo nie. Neviem, či to je správny výchovný prístup, robím to, ako viem. A to skrátka musí stačiť.
Neplánujete sa s ním vrátiť späť na Slovensko? Sústrediť sa plne na hereckú kariéru tu?
Priorita je Lucas. Každý vieme, aké možnosti máme – čo je kto z nás schopný urobiť pre jeho pohodlie a jeho budúcnosť. Synovi určite Ameriku brať nechcem. Z mnohých dôvodov. Uvidíme, čo príde ďalej. Pred časom som sa s panikou pýtala sama seba, čo so mnou bude. Dnes už vnímam množstvo pozitív a dôverujem tomu, že všetko sa deje pre moje dobro.
Jana Kolesárová
Narodila sa 15. februára 1976 v Košiciach, tam aj študovala na konzervatóriu muzikálový odbor (učila ju Táňa Radeva). Po absolvovaní konzervatória zamierila na VŠMU. Po skončení školy odišla do Ameriky, kde sa aj vydala, porodila syna a účinkovala v niekoľkých projektoch – okrem iného vo filme Tajomný let s Jodie Fosterovou či v epizóde detektívneho seriálu NCIS. Úspech zaznamenala aj rolou v seriáli Panelák, k nej potom pribudli príležitosti v českej Sanitke či slovenskej Horúcej krvi alebo Dr. Ludskom. Nedávno dokončila druhú sériu projektu HBO Až po uši a pre TV Prima nakrúca nové epizódy seriálu Polda.