Do kaviarne na nábreží Dunaja dobehla priamo z tréningu. Veľkú tanečnú premiéru mala mať v čase nášho rozhovoru ešte len pred sebou. Hoci pravdou je, že Lenka Vavrinčíková si už čo-to odhopsala aj v zábavnej šou Tvoja tvár znie povedome. Televízia otestovala jej variabilitu a sympatická tmavovláska nesklamala. Na vyššie méty ako kreslo v Televíznych novinách vraj nemyslí. Ale ktohovie, život jej doteraz priniesol mnohé nečakané prekvapenia. Ani jedno si nevymodlila. Ukázať toho môže ešte dosť.
Práve ste sa vrátili z tréningu na Let's Dance. Vyzerá to, že súťažno-zábavné programy sú vám súdené.
Máte pravdu. Idem z jednej veľkej šou do ďalšej. Priznávam, sama som premýšľala, či vôbec ponuku do tanečnej súťaže prijať. Vedela som totiž, čo ma čaká – je to zábava, príjemný čas, ale zároveň aj veľká drina. A Let's Dance prekonalo moje očakávania – všetkého, vrátane driny, sa mi dostalo stonásobne viac.
Váhali ste dlho alebo zavážilo, že sa ako televízna tvár skrátka potrebujete ukazovať?
Nie som typ, ktorý by sa chcel za každú cenu prezentovať pred verejnosťou. Niekedy je lepšie zostať v úzadí. Zároveň je to však výzva, ktorú mám chuť zdolať. Milovala som tento program, keď som bola mladšia. V tom čase som chodila do Telerána, riešila dokrútky a naozaj by mi nenapadlo, že raz budem súčasťou tanečného ansámblu. Vedieť tancovať klasické tance je skvelá vec. Naučím sa niečo nové a určite budem musieť prekonávať aj samu seba.
Máte už svoju tanečnú nočnú moru?
Nie je to žiaden konkrétny druh tanca. Straší ma, že sa často naučím kroky na počítanie a potom sa pustí hudba, choreografiu musíte predviesť na rytmus. Moje nohy zostanú akoby zviazané. Iné je sa kroky naučiť a celkom iné ich potom zatancovať. Tanec je pre mňa estetické umenie. Nie je ako šport, pri ktorom niekde prebehnete alebo niečo preskočíte. Nestačí len dupať nohami, musíte vdýchnuť vášmu výkonu dušu a emóciu. Predviesť šarm a ladnosť.
Relácia Let's Dance je osvedčený recept podľa televíznej biblie. Musí tam byť populárny herec – najlepšie lámač sŕdc, nejaký ten komik či komička, ideálne s pár kilami navyše, športovci aj pôvabné dámy z obrazoviek. Kam by ste sa v tomto zozname zaradili vy sama?
Starší športovec (smiech). V programe bol vždy niekto zo spravodajstva. Vraví sa, že preto, lebo diváci chcú vidieť, čo máme od pása nadol pod spravodajským stolom. Mnohí moji kolegovia už majú túto skúsenosť za sebou a mňa oslovili asi ako ďalšiu v poradí. Hoci moje nohy už ľudia videli v šou Tvoja tvár znie povedome, hádam ponúknem aj niečo viac. Divák sa na nás zväčša pozerá v televíznom štúdiu, oblečených do kostýmu a s vážnou tvárou. Určite je pre mnohých zaujímavé vidieť nás aj tak ľudsky – keď sme upotení, trénujeme, niečo sa nám darí a niečo zase nie.
Podobné televízne šou vyvolávali už pred pár rokmi otázky, či nie sme schopní tvoriť zábavu vlastnú. Všetko sa robí na základe nejakého osvedčeného kľúča, licencie zo zahraničia. Autorský vklad akoby chýbal.
Ak niečo vo svete funguje, a fungovalo to aj u nás, prečo to nevyskúšať alebo nezopakovať. Poznám veľa ľudí, ktorí televíziu nesledovali, no zapli si práve Let's Dance – lebo išlo o program, ktorý mal úroveň, svoju noblesu a akýsi punc návratu do starých džentlmenských čias. Licencované programy majú svoj zmysel, ak diváka zaujmú a pobavia. Ale netvrdila by som, že nevieme tvoriť zábavu. Pozrite sa napríklad na Hornú Dolnú, ako funguje.
Dnes sa okrem tanca a spevu či napodobňovania kolegov už pred kamerami robí aj akrobacia. Známe tváre skúšajú adrenalínové športy či dobrodružné súťažné zájazdy do divočiny. Máte nejaký mantinel, za ktorý by ste už nezašli, ak by aj ponuka prišla?
Extrémne adrenalínové športy alebo život ohrozujúce veci. Tiež ak by išlo o niečo vulgárne. Za hranicou vkusu. Ale mantinely vlastne nemám jasne nastavené. Som typ človeka, ktorému veci prichádzajú do života. Pri každej sa pristavím, poviem si za a proti. Rozhodnem sa, či im chcem venovať čas.
Aj Počasie či moderovanie Televíznych novín vám len tak prišlo do života? Nesnívali ste o kariére na televíznej obrazovke?
Už v prvom ročníku som praxovala v Teleráne v rámci predmetu, ktorý nám pribudol v prvom ročníku vysokej školy. Išlo o redakčnú pra, a ja som mala šťastie a našla miesto v Markíze. Stala som sa asistentkou dramaturga v rannom vysielaní a popri škole som vlastne začínala pracovať v televízii. Škola mi plynule prechádzala do práce a naopak. Ocitla som sa priamo pri zdroji a mala možnosť vidieť, ako sa tvoria reportáže, ako sa kreuje vysielanie a čo obnáša redakčná práca. Sny o tom, že chcem moderovať Televízne noviny som nikdy nemala. Všetko tak nejako vyplynulo zo situácií. Rosničku som začala robiť vlastne po tom, čo moja kolegyňa Mirka Almássyová otehotnela.
A na spravodajskú stoličku vás posadili po tehotnej Zlatici Puškárovej. Vy sa hádam cez tehotenstvo kolegýň dostávate v kariére stále vyššie a vyššie.
(smiech) Presne! Ale vážne: To sú veci, ktoré sa nedajú naplánovať, nemôžete si ich niekde vymodliť alebo vyklopkať na vyšších miestach. Skrátka sa tak udiali. V Teleráne som sa občas objavila na obraze, a keď hľadali náhradu za Mirku, zavolali ma na kamerové skúšky. Dostala som miesto v Počasí. To isté sa zopakovalo pri Televíznych novinách. Ak by Zlatica Puškárová s Patrikom Švajdom nečakali druhé bábätko, možno by nikomu v televízii nenapadlo hľadať ďalšiu moderátorku správ. Ale jednoducho veci sa udiali tak, že museli, a šťastie sa usmialo na mňa. Čo má prísť, to príde.
Kam zamierite ďalej? Existuje vlastne na televíznej obrazovke ešte pozícia, ktorá by pre vás bola posunom?
Aj moji známi sa ma často pýtali, no čo rosnička, aký bude ďalší krok v kariére? Neznášala som to. Nikdy som prácu v Počasí nevnímala len ako nejaký odrazový mostík, úprimne som ju mala rada a ak by mi neponúkli moderovanie spravodajstva, spokojne a šťastná by som hlásila počasie aj ďalších desať rokov. Vtipné je, že dnes ľudia okolo mňa hovoria, že sa vlastne už nemám kam posunúť. Vraj som dosiahla strop. Ktohovie, čo príde ďalej.
Ešte by mohla otehotnieť Adela Banášová…
Živé prenosy Superstar či Let's Dance, či uvádzanie šou Tvoja tvár znie povedome v podaní Pyca – to je skutočná vysoká škola moderovania. S mojimi skúsenosťami by som si na to naozaj netrúfla. Vzhľadom na to, že poznám redakčnú prácu, viem pracovať s čítačkou, spravodajská relácia je asi to najlepšie, čo sa mi mohlo stať. A pri tom aj rada zostanem.
V Markíze pracujete už desať rokov, svoje miesto ste si viackrát obhájili. Ale neboli začiatky ťažké? Hovorí sa, že televízny biznis môže byť veľmi krutý, keď príde k slovu konkurencia.
Nevidím všetkým do hláv, ako ma vnímajú. Nepocítila som však žiaden dešpekt alebo povyšovanie. Možno to súvisí aj s tým, že keď som prišla prvýkrát do televízie, nebola som veľká voda, ktorá by mala pocit, že teraz sa všetko bude krútiť len okolo nej. Som slušná a úctivá. Vždy som bola a stále som skromná. Je dôležité, aby človek ustriehol mieru svojho sebavedomia. Nie je nič horšie, ako keď si niekto uverí príliš a má pocit, že je nenahraditeľný. Nahraditeľní sme všetci.
Bolo prvé vysielanie v hlavnom vysielacom čase úplne najťažšie?
Neocitla som sa pred kamerou ako dvadsaťročná študentka, ktorú z kastingu šupnú rovno do správ. Mám za sebou roky práce pred kamerou a skúsenosti, ktoré som nadobudla rokmi praxe. Jasné, strach som cítila. Prvé vysielanie bolo zlomové a kdesi vnútri som si uvedomovala, že v tú chvíľu sa na mňa díva naozaj veľa ľudí. Analyzujú, niektorí určite kritizujú, hovorila som si. Ale tiež som vedela, že viem, čo viem a nejako to dopadnúť musí. Po premiére som bola na seba, bez nejakej povýšeneckosti, naozaj pyšná, že som to zvládla a ustála.
Znamenalo miesto v spravodajstve nejakú zmenu? Namiesto studených frontov ste odrazu museli presedlať na politickú situáciu a súčasné kauzy?
Ide o nejakú utkvelú predstavu, že ak pracujete ako rosnička, akoby ste žili v bubline svojich rečí o počasí. Je predsa normálne, že každý človek sa zaujíma o veci, ktoré sa okolo neho dejú – či už na obrazovke televízie, na internete, alebo v rádiu. V dennom kolobehu som sa vždy zaujímala, čo sa deje vo svete a doma. Samozrejme, že som to nerozoberala na drobné ako dnes, keď sa témam denne aj venujem, ale bola som vždy v obraze a rada v obraze. O politiku som sa zaujímala odjakživa – žijem predsa v nejakej krajine a zaujíma ma, čo sa s ňou deje.
Niekedy mám pocit, že na Slovensku sú ľudia v rámci politiky apatickí. A verejné osobnosti veľmi málo angažované. Nedávno sa v USA riešila kauza okolo neonacistického útoku v Charlottesville. Pre vyjadrenia Donalda Trumpa vyrazili do ulíc desiatky známych osobností. Vy ste angažovaný človek?
Samozrejme, že vnútorne mám názory na politické dianie v krajine, na kauzy, ktoré sa dejú. Často to riešime aj doma s priateľom. Ale nikdy by som sa verejne nepriklonila na žiadnu stranu, pretože by to bolo neprofesionálne. Moderátor musí byť apolitický. Spravodajstvo vždy ponúka priestor na vyjadrenie strane A aj strane B. Nie je našou úlohou divákovi podsúvať nejaký názor – je na ňom, aby si názor vytvoril sám na základe zisteného a vypočutého. Ak sa k politike vyjadrujú herci alebo speváci, skrátka umelci, u ktorých môže byť politický postoj samotnou súčasťou ich tvorby, ich textov, umeleckých diel, je to v poriadku. Čo sa týka verejnosti, Slováci nemajú vlastnosť, že by sa veci snažili dotiahnuť do úspešného konca. Či už to boli nejaké protesty alebo štrajky – u nás všetko ide akosi do stratena. Ľudia nevidia žiaden posun, ohlas alebo kompromis, potom zatrpknú a povedia si, aj tak je to jedno. A to je bohužiaľ súčasť slovenskej nátury.
Keď ste začali pred kamerami rozprávať o udalostiach, ktoré hýbu svetom, nepocítili ste nostalgiu zo školských čias? Nešli ste na žurnalistiku s tým, že budete stáť práve pri takýchto veciach a robiť novinárčinu, ktorá prináša informácie a odhaľuje kauzy a problémy?
Nostalgiu ani nie. Ale mám pocit, akoby som sa v spravodajskom kresle vrátila znovu na začiatok. Znova som pri reportážach, aj keď ich sama netvorím. Nechodila som do terénu tak často ako redaktori spravodajstva, ktorí pravidelne jazdia medzi parlamentom a redakciou. Ale viem, čo to je nahrať reportáž, vystavať ju tak, aby bola pre diváka zaujímavá, vymyslieť komentáre, podzvučiť ju nejakou hudbou, dať titulky a ďalšie veci. Možno preto som empatickejšia voči kolegom – viem, čo ich práca prináša a že to majú niekedy naozaj náročné.
Viete, čo je zvláštne? Už v niekoľkých rozhovoroch som sa o vás dočítal, že dlhé roky žijete s priateľom Albertom. Ale nenašiel som ani jedinú vašu spoločnú fotku! Ako to je možné? Prekáža mu medializácia?
Môj priateľ je nerád v centre pozornosti. Kedysi sme žartovali, že to je taká Colombova manželka, o ktorej všetci vedia, ale nikto ju nikdy nevidel. Pár fotografií sme už vonku mali. Nechodí s vrecom na hlave, netajím ho. Ani náš spoločný život. Očakáva sa odo mňa, že niečo zo súkromia poviem, odhalím. Preto to aj občas spravím. Ale tie úplne najdôvernejšie veci si chcem nechať len pre seba a Albert je za to rád.
Tak mi prezraďte niečo, čo ste ešte neprezradili nikomu, a zároveň to máte v šuplíku s označením: „Toto povedať môžem“.
Ježiš, ani neviem. Už len čakám, kedy sa ma opýtate na svadbu a na deti. To je moja achilovka v rozhovoroch. Fakt neviem, žijem úplne nudný život.
Prečo ste si s priateľom vybrali bývanie mimo Bratislavy, na vidieku?
Chceli sme skúsiť bývanie v dome a úlohu zohrala určite aj ekonomická rovina. Bývanie v Bratislave je finančne náročnejšie a zhodli sme sa, že za byt v Bratislave si môžeme postaviť dom trošku ďalej od hlavného mesta. Tak sme to skúsili.
Ste typ, ktorý sa v tom dedinskom živote a motaní sa po záhrade našiel?
(úsmev) Úplne som sa v tom nenašla. Ale nehanbím sa za to. Ak človek niečo neskúsi, nemôže vedieť. Vyrástla som v byte v Bratislave a som zjavne mestský typ. Človek vyjde z domu a má okolo seba služby, pod nosom potraviny, všetko poruke – to mi trošku chýba. Ale bývanie pod lesom má tiež svoje výhody. Večer a ráno vás zobúdzajú vtáky a šum stromov. Je to niečo za niečo. Za prírodu musím platiť daň, že mesto je trošku ďalej.
Teraz prichádza tá otázka o deťoch. Teda skôr by ma zaujímalo, či ste si vybrali život na dedine práve kvôli nim. Tešíte sa, že ich budete vychovávať v prírode?
Nad tým sa vôbec nezamýšľam. Deti zatiaľ neplánujeme. Fakt nerada pozerám ďaleko do budúcnosti. Aj preto neriešim ani svadbu. Doživotná budúcnosť, ktorú si mám v jeden deň pred všetkými ľuďmi sľúbiť a potvrdiť, mi k životu nechýba. Nikdy som nebola svadobný typ, ktorý by si vysníval, aké bude mať šaty alebo akú bude mať kyticu, vyzdobenú sálu. Nie som ani typ plánovač.
Čo ak začne odrazu naliehať partner?
V tomto sme na jednej vlne.
Neprekáža mu teda, že váš profesionálny život je momentálne taký intenzívny?
Všetky veci v mojom kariérnom živote preberám ako prvé s ním. Sadli sme si aj k Let's Dance a on bol ten, čo povedal: Taká ponuka sa neodmieta, Lenka! Tým, že už jednu šou so mnou prežil, vie, čo ho čaká. Vie, že sú týždne, keď chodím domov len prespávať a keď sa niekedy mrzuto opýta, kedy vlastne prídem, tak mu s úsmevom odpoviem: Až po Televíznych novinách. Ale dobre si vedel, do čoho ideš.
Lenka Vavrinčíková (30)
sa narodila v Bratislave. Na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre vyštudovala žurnalistiku. Už počas školy začala pôsobiť v televízii Markíza, najprv ako asistentka dramaturga v Teleráne. Potom uspela na kamerových skúškach do relácie Počasie a stala sa jednou z najobľúbenejších televíznych rosničiek. Prekvapenie však prišlo s jej účasťou v zábavnej šou Tvoja tvár znie povedome, po ktorej sa ocitla v kresle relácie Televízne noviny. Momentálne účinkuje v šou Let's Dance.
Článok vyšiel v ženskej prílohe Pravdy – v magazíne MiA.