Foto: TV Markíza
Poznajú sa roky. Každá z nich zažila úspech sólo, ale diváci si doslova zamilovali ich komický tandem. Výsledkom je vec nevídaná – film, ktorý vznikol na základe postáv v skečovej šou. Magazín MiA sa stretol s herečkami Petrou Polnišovou a Zuzanou Šebovou pár týždňov pred jeho premiérou. Hoci sa veľa z povedaného točilo práve okolo Cuky a Luky – dvojici preexponovaných postavičiek, ktoré si podmanili Slovákov – zabŕdli sme spoločne aj do iných sfér.
Pamätáte si ešte na to, keď ste sa prvýkrát stretli?
Zuzana: Ja si to pamätám celkom presne. Bola som na stretnutí s Karolom Vosátkom. Stáli sme pred Prašnou baštou a okolo nás si vykračovala smerom do divadla GUnaGU kolegyňa Polnišová. Vtedy som si povedala: Ty vole, to je Polniška! Veď ja chodím do divadla len na ňu, vnímam ju ako vzor. Karol nás zoznámil a keď sme sa spolu začali stretávať aj pracovne, pochopila som, čo mi na nej tak imponuje.
Čo to bolo?
Zuzana: Všetko mala pod kontrolou. Nikdy sa nehádzala o zem, že nehrá rovno v Národnom, ale stojí každý druhý večer pred osemdesiatimi ľuďmi v maličkom divadle. Tam si vybudovala remeslo a posunula ho ďalej. Všetko bolo u nej prirodzené a logické. Obe sme sa ocitli spolu v období, keď už sme vedeli, aké je dôležité hrať s niekým, kto v tom ide s vami na sto percent. Podvedome sme túžili po partnerovi, s ktorým by podobné spojenie mohlo vzniknúť.
Jedna vec je profesionálne spojenie, ale na vás vidieť aj tú emocionálnu blízkosť, skutočné priateľstvo. Nechcem opakovať klišé, že herečky sa kamarátiť nemôžu, lebo sú si prirodzené konkurentky. Ale opýtam sa, v čom sa ukotví priateľstvo dvoch žien v takejto konkurenčnej brandži?
Petra: Robila som s veľa ľuďmi. Ale je ťažké nájsť sparringpartnera, navyše rovnakého pohlavia, s ktorým to pôjde samo. To je pre nás obe veľká vec. Potom sa postupne stane, že sa vaše životy začnú prepletať. Kamarátime sa aj v súkromí a vieme o sebe asi všetko. Poznáme sa navzájom. Naše prednosti, chyby. Zuzka napríklad vie, že ja chodím neskoro na stretnutia.
Zuzana: A ja nikdy neodídem.
Petra: (smiech) Nikdy neodíde, ale vždy mi to vyčíta. Ale vieme o sebe už toľko vecí, že sa z toho stalo priam manželstvo. Je tam láska – primárna vec. Keď sa jednej niečo podarí aj mimo našej zostavy, prajeme si to. Každá sme zažili už toľko, že si nemáme dôvod ani závidieť, ani si hovoriť, tam som mala byť ja, nie ty. Keď sa niečo pokašle, sme spolu smutné a vieme sa podporiť. Ak sa nám darí, tešíme sa jedna z druhej.
Dokážete sa ešte prekvapiť?
Zuzana: Ježišmárja. Rovnako ako to dokáže po rokoch partner vo vzťahu. Jedna vec však zostáva rovnaká. Za každých okolností sa snažíme, aby bolo dobré, čo robíme.
Petra: Super je, že sme iné povahy. Zuzka je pokojnejší typ, ja som divoká, výbušná. Vzájomne sa dopĺňame. Jedna druhú upokojuje a druhá prvú nakopáva. (smiech)
Viete si predstaviť, že by ste ako autorská aj herecká dvojica zotrvali navždy?
Petra: Nedovolím si tvrdiť, čo bude zajtra. Môžu sa stať fatálne veci. Ako by mudrc povedal, ži silu prítomnosti. So Zuzkou ide o najvzácnejšie spojenie, aké som profesijne zažila. Každá sme však doň vstúpili s istým profilom. Máme svoj osobitný umelecký život, vlastné záujmy, pracovné ponuky. Neplánujeme ďalších osemdesiat rokov robiť výlučne spolu, no vždy sa k sebe nejakým spôsobom vrátime. Raz, keď som bola chorá, mi napísala, aký dar je robiť s človekom, s ktorým si rozumie. Dúfam, že to tak bude vnímať ďalších pár rokov.
Zuzana: Rozmaznala si ma, tak teraz musíš so mnou hrať!
Hoci vás môžu diváci vidieť spolu v divadle, v komediálnom seriáli Horná Dolná aj v rozličných scénkach v Kredenci, jednoznačne sa fenoménom stali Cuky a Luky. Už sú to vlastne roky, čo sa objavili na obrazovke. Ako prišli na svet?
Zuzana: Prvýkrát sme sa v komediálnom projekte ocitli dve ženy. Peťa bola dovtedy sama v S.O.S., ja som robila reláciu Haló, ale až po odchode Lujzy Garajovej Schramekovej. Chceli sme využiť potenciál dvoch báb a Dano Dangl nám navrhol, aby sme si vymysleli nejakú dvojicu. Vtipy o blondínkach boli vždy populárne. Lenže, obe sme už niečo podobné mali za sebou. Cuky a Luky sme teda chceli spraviť trošku zrelšie. Nenechať ich riešiť pubertálne problémy, ale skôr ich smerovať k ženám stredného veku. Takým, ktoré už majú deti, rôzne iné starosti. Sadli sme si k napísaniu prvého skeču a odrazu to začalo fungovať.
Petra: V prvých dvoch dieloch sme mali ešte iné mená. Najprv to bolo Klaudia a Hilda a z nich sa stali Cuky a Luky. Postavy sa rodili postupne. Napríklad rakúska téma sa odvinula od mojej susedky, ktorá mi stále rozprávala, ako chodí nakupovať do Rakúska, lebo u nás je všetko ,na houby'. Riešili sme témy, ktoré rozoberajú ľudia okolo nás. Hranie sme posunuli do afektu a Dano nám povedal: Áno, takých ľudí stretávam denne a už to išlo. Cuky a Luky sa postupne vyprofilovali až do absurdna, no stále riešia všemožné veci od daňových priznaní až po nové pery. Rovnakú mieru záujmu a nezáujmu dávajú celkom odlišným témam. Zanietene rozoberajú voľby, ale aj nový melír a nákupy v Rakúsku.
Myslíte si, že to je dôvodom, prečo sa z nich stal fenomén? Dokážu sa s nimi ľudia istým spôsobom stotožniť aj v bizarných situáciách?
Petra: Skôr si myslím, že funguje princíp – aha, tiež poznám jednu takú babu, je to moja suseda a smejem sa na nej. Je pravda, že sa do jednotlivých skečov snažíme implementovať témy, ktoré rieši každý človek. Akurát platí, že sa na veci pozeráme tou cuky-lukyovskou optikou. Divákov baví a vo veľkej miere v postavách objavia niekoho, koho poznajú zo svojho okolia. Podobných ľudí chodí po svete dosť.
Našiel sa už niekto, kto vnímal oba charaktery ako pozitívny odkaz na samého seba?
Zuzana: Veľa ľudí nám hovorí, často aj ženy v zrelom veku, že prídu ráno do kancelárie a trávia podobnými rozhovormi celé predpoludnie. Vy ste úplne ako my s kamoškou, znejú občas reakcie. Niektoré si dokonca privlastnili naše mená a navzájom sa tak oslovujú. Takže na tom stotožnení asi niečo bude. Na oboch postavách je však super, že ukazujú určitú podobu ľudských vzťahov. Je to naivný boj, ktorý občas prežíva v živote asi každý – boj o pozornosť, obdiv, ale aj o priateľstvo a zdieľanie s niekým. Ony sa tak navzájom urážajú, ničia a zároveň…
Petra: …zároveň vyzdvihujú najlepšie priateľstvo. (úsmev)
Foto: TV MARKÍZA
Vyzerajú aj takto ženské priateľstvá?
Petra: Človek pozná plno rôznych modelov, ako sa dá fungovať, a určite viem aj o ľuďoch, pre ktorých podobný model priateľstva funguje stopercentne. S úsmevom si síce do očí povedia aj tie najhoršie veci, ale stále pokračujú a vzťah funguje.
Zuzana: To je ako vtip, že sedí päť kamarátok a každá sa bojí odísť z miestnosti prvá, lebo vie, že sa zvyšok potom do nej pustí. Ale pevne verím, že v živote máme aj ozajstné priateľstvá. Samy ich zažívame, jedno máme spolu.
Spoločne ste napísali scenár k filmu Cuky a Luky, ktorý sa premieta už pár dní v kinách. Odrazu ste neboli len partnerky pred kamerou, ale aj za kamerou a robota dostala novú podstatu. Utužila vaše priateľstvo? Alebo ho nebodaj otestovala?
Zuzana: Keď sme prežili toto, prežijeme už hocičo. Byť denne dvanásť hodín nad scenárom, potom tri mesiace na pľaci a v každom voľnom čase dobiehať Hornú Dolnú alebo Kredenc, to je priam skúška života.
Petra: Pri tvorbe skečov nevnímate taký veľký tlak. Film musí byť dobrý. Keď ho dotočíte a zostriháte, už sa nezmení. Dostáva jasnú formu. Pri práci na filme, písaní scenára musí človek často pracovať so svojím egom, zahadzujú sa nápady. Raz môj, raz Zuzkin a niekedy to je bolestné. Nikdy sme však nemali veľký konflikt. Snažili sme sa pristupovať k scenáristike profesionálne. Sedeli sme v byte – inak kancelárii Dana Dangla. Jedna spala, druhá ťukala do počítača, potom sa to obrátilo, skontrolovali sme si nápady, niekedy ich ofrflali, inokedy pochválili a prežili sme. Hoci boli aj chvíle, keď sme priam škrabali steny.
Zuzana: Dolu pod bytom je reštaurácia, ktorú sme každé ráno vyrabovali a vracali sa späť k písaniu. Jedna pani sa nám smiala a pýtala, či spolu žijeme. Chvíľami to tak vyzeralo. Ráno sme prichádzali a večer šli domov. Sme naozaj zanietené a naše nadšenie pre vec je veľké. Vidieť to aj vo filme.
Takže pre umenie všetko?
Zuzana: (smiech) Ocitli sme sa v situácii, keď režisér Karel Janák povedal: Baby, máme len pätnásť minút, to proste nedáme! Naša predstava bola jasná. Rok sme vymýšľali scénu, musíme ju nakrútiť aj keby traktory padali. V jednej sme napríklad stáli na strome a dva metre pod nami bol potok. Mali sme mať úplne iné bezpečnostné opatrenia, ale nepodarilo sa ich zabezpečiť. Tak sme to riskli. Doslova sme riskovali život. Keby sme tie dva metre spadli, je po nás. Nemali sme ani vhodnú obuv. Vzala som moje vlastné topánky, obula ich Peťke…
Petra: A to má Zuzana štyridsiatku nohu!
Zuzana: Takže Peťka v mojich štyridsiatkach balansovala na klzkom strome obrastenom machom a ja som si uvedomila, akú obrovskú mieru šialenstva v sebe máme. V daný moment vidíme len výsledok. Bojovali sme, aby sme mali dobrý film. Stále sme schopné riskovať.
Foto: ITAFILM
Bolo ľahké napísať filmový scenár?
Petra: Ani jedna z nás nič podobné ešte nerobila. Pozerali sme ženské filmy, analyzovali postavy, prečo film funguje alebo prečo nefunguje. Učili sme sa za pochodu a snažili sa pochopiť postavy.
Zuzana: Poviete si, ženská komédia, čo je na tom? Raz sa opijú, raz spadnú do jamy, potom sa niečím obhádžu a je vybavené. Zmenila som názor na všetky americké komédie, ktoré som dosiaľ videla. Vezmite si len Pravú blondínku. Na prvý pohľad možno triviálna záležitosť, ale tá schéma funguje ako hodinky. Moment, keď prichádza negatívny hrdina, keď sa z neho odrazu stáva pozitívny, všetky zvraty a veci. Keby nám niekto pol dňa opisoval, aké náročné to bude, neopíše, čo sme naozaj prežívali.
Dá sa vôbec povedať, čo bolo najťažšie?
Zuzana: Najprv sa mi zdalo, že úvodná fáza – pol roka sme uvažovali len nad tým, do akého prostredia nás zasadiť. Či sa už poznáme dlho, alebo sa vo filme čerstvo zoznámime. Či budeme kuchárky, bobistky, tanečnice, speváčky. Zistiť, odkiaľ kam pôjdeme, bol prvý ťažký oriešok.
Petra: V skeči sú dve hyperbolizované postavy, ktoré vlastne nemajú žiadnu špeciálnu akciu. Vo filme musí fungovať súslednosť. Úvod, jadro, záver. Dve minúty afektu je niečo iné ako hodina a pol. Kým krátka scénka nedáva priestor na výnimočné emócie, celovečerný film sa bez nich nezaobíde. Musíte divákovi ukázať, či postava má city. Nejakú predstavu o živote, ktorá možno vyšla, možno zlyhala. Ale potom príde moment, keď niečo vymyslíte, potešíte sa a odrazu zistíte, že v celku vám scéna nefunguje.
Zuzana: Z niečoho sme sa veľmi tešili a zrazu sme zistili, že sa toho musíme vzdať. Akoby sme štartovali zasa od nuly.
Petra: Nedeje sa to len pri písaní scenára, ale aj pri nakrúcaní. Plno dobrých fórov sme vystrihli, lebo z hľadiska celku spomalili príbeh. Ak to píšete, srdce vás skrátka zabolí.
Potom sa núka jasná otázka. Nemáte strach, aké budú reakcie divákov. Naplníte očakávania? Čo ak príde tvrdá kritika?
Petra: Človek nemôže byť spokojný so všetkým, čo vytvorí, ale zároveň musí byť spokojný. Či už sa to páčiť bude, alebo nie – stojíme si za filmom.
Zuzana: Tradícia komédie na Slovensku vlastne neexistuje. Nikto z nás celkom nevie, ako na to. Zakaždým zafunguje niečo iné a každý sa nakrúcania komédií bojí ako čert kríža. My s Petrou sme si povedali, že obavy nás nemôžu prevalcovať natoľko, aby sme sa vzdali. Jasné, mohli by sme si pekne v pokoji ,kredencovať'. Ale som hrdá, že sme mali gule a vydržali.
Foto: ITAFILM
Žijete postavami, ktoré sú z 99 percent na to, aby ľudí zabávali, aby sa na nich publikum smialo. Nechýba vám občas vážnejšia poloha hereckého chlebíka?
Petra: Priznám sa, túto otázku dostávam už dvadsať rokov. V Česku ma nepoznajú ako na Slovensku. Ak tam dostanem nejakú ponuku, väčšinou je vážna. Mám za sebou aj množstvo divadelných postáv, odohrala som si všelijaké charaktery a polohy. To, že sme známe ako Cuky a Luky, že robíme skeče, je jedna vec. Má širší dosah. Ale v iných sférach si každá z nás odohrala a určite ešte aj odohrá svoje. Nemám pocit, že by sme umelecky trpeli.
Zuzana: Ja som roky hrávala vážne veci v Trnave, mám vážnejšie polohy v Štúdiu L+S. Ale komédiu milujem. Vďaka televízii dostávame s Peťou krásne reakcie od ľudí. Ďakujú nám, že sme im urobili deň, že sme im ho zlepšili. Veľa hercov túži po tom, aby našli žáner, v ktorom sa budú cítiť dobre. U mňa sa to vyprofilovalo už v divadle GUnaGU. Milujem komédiu hrať a zbožňujem moment, keď urobíte nejaký fór, zafunguje a ľuďom sa páči. Divadlo a interakcia s ľuďmi v ňom ma presvedčili, že som bola zrodená, aby som robila práve komediálny žáner.
Dajú sa donekonečna vymýšľať nové vtipy a scénky?
Zuzana: Máme zakaždým pocit, že už ďalšiu scénku nedáme. Ten moment, bliknutie žiarovky príde. Ľudia, ktorým to vydrží, si zaslúžia veľký obdiv. Vezmite si napríklad takého Andera z Košíc. Dokáže písať vlastné scénky toľké roky a u jeho publika stále fungujú – to je nadľudský výkon. V zahraničí často humorné seriály alebo šou píšu celé tímy scenáristov. Všetko sa robí pre testovacie publikum. Ak sa nezasmeje, veci sa menia, prepisujú. Herec príde na hotové a zahrá. Ak si nejaký komik dokáže dlhé roky vymýšľať vtipy sám, je to úžasné.
Petra: Zabávať ľudí je makačka. Žila som v Taliansku, Anglicku aj vo Francúzsku a všade som vnímala, že ak niekto niečo robil dvadsať rokov, ľudia si to vážili. U nás sa tradícia akoby nenosila. Niečo sa zoberie, použije a vyhodí. Obdivujem ľudí alebo šou, ktoré fungujú kontinuálne dlhodobo. Určite aj preto, že obnovia scenáristický tím, prípadne vymenia nejakých hercov, režisérov, snažia sa formát občerstviť. Ale fungujú. Každý humor musí mať svojho diváka. Ak ho má, je to skvelé.
Lenže v komediálnom žánri má väčšina postáv svoju životnosť. Či už to bol Mr. Bean, žandár zo Saint Tropez alebo Edita Papeky. Koľko času ešte dávate hrdinkám z Kredenca, ale napríklad aj humorným figúrkam z Hornej Dolnej?
Petra: Pokiaľ neprídu nové. Väčšinou to tak býva, že nejaká nová čerstvá vec vytesní tie staré.
Bude vám smutno, ak sa tak stane?
Petra: Od S.O.S. som prešla všeličím, ale nikdy mi nebolo ľúto. Nie som typ, ktorý by s ťažkým srdcom postavy pochovával. S mojimi hrdinkami máme vždy veselý pohreb. Je lepšie, ak odchádzajú na vrchole, ako by sme sa ešte ďalších dvadsať rokov nedokázali posunúť nikam ďalej a mali hrať napríklad len Cuky a Luky.
Aj vďaka nim však momentálne akoby ste obe zažívali ten absolútny kariérny vrchol. Diváci vás majú radi, píše sa o vás, nakrúcate reklamy, ste tvárami produktov. To automaticky zasahuje aj do súkromnej sféry. Viacero vašich kolegýň, s ktorými som sa zhováral, vníma otázku súkromia veľmi citlivo. Vás niekedy záujem verejnosti neobťažuje?
Zuzana: Je to, ako keď sa nás niekto opýta, či sme rátali s úspechom Cuky a Luky. My herci nerátame s ničím. Ani Hornú Dolnú sme nevzali, lebo nám niekto povedal, že to bude trhák. Herec žije svoj profesijný život a je šťastný, ak má nejakú robotu, ktorá ho baví. Ak odrazu ľudia oceňujú vašu prácu, postavu, s ktorou ste sa spojili, považujem to za niečo úžasné. Zažije to málo z nás. V mestách mimo Bratislavy čakajú ľudia pred kultúrnym domom, aby nám mohli povedať, akú radosť im robíme. Potom vôbec neuvažujem nad negatívnymi stránkami. Jasné, máme tu bulvár. Rieši sa možno, či ste niekde sedeli, ležali, ako ste vyzerali, s kým ste tam boli. Nezaujíma ma to. Ľudia, ktorí nás stretnú a nájdu odvahu za nami zájsť, prichádzajú len s pozitívnou energiou. To je hotový dar z nebies.
Petra: Sláva je dôsledok niečoho, nikdy sa nezrodí sama od seba. Nepoznám nikoho z mojich kolegov, ktorí by šli do herectva s tým, že raz budú slávni. Pravda je, že nemám rada, ak verejnosť nazerá do môjho súkromia. Ak má pocit, že má na to právo, lebo som v televízii. Prácu a súkromie striktne oddeľujem. Môj život je môj a to, čo robím v telke, je ako každá normálna práca. Ak sa nejakým ľuďom páči, som vďačná. Ťažko sa mi zmierovalo s tým, že niekto automaticky rieši moje súkromie v nejakom časopise. Ale je to súčasť tohto konkrétneho povolania.
Foto: ITAFILM
Zuzana, vy ste zatiaľ bez detí a žijete s kolegom – hercom Michalom Kubovčíkom. Tak asi zásahy do súkromia vnímate rutinne, možno s nadhľadom. U Petry je však rodina – dvaja malí synovia. Dá sa zabrániť tomu, aby im do života zasahovala popularita rodičov?
Petra: Jeden má štyri a druhý šesť, zatiaľ to výnimočne nevnímajú. Občas ich zaskočí, že sa niekto chce so mnou odfotiť alebo nejaké dievčatko si príde po podpis. V škole im povedia, tvoja mama hrá tam a tam. Nevnímajú moje povolanie ako výnimočné. Vediem ich tak, aby chápali, že žiadna práca nie je lepšia alebo hodnotnejšia ako iné. Dôležité je, aby bola urobená dobre. Bulvár síce zatiaľ nevnímajú, ale raz ich to zasiahne. Čo môžem spraviť? Budem vysvetľovať a vysvetľovať a v rámci médií radšej vystupovať diétne. To sa mi najviac osvedčilo.
Zuzana: Herec si často nahovára, neprekáža mi to. Ale nie je to prirodzený pocit. Jasné, že na výmysly a kauzy sa do pár dní zabudne. Ale kým to človek nezažije na vlastnej koži, nepochopí, aké nepríjemné to môže byť. Dôležité je mať v sebe upratané. Obe sme presvedčené, že toto je naša cesta a je nám jedno, kto si, čo myslí alebo napíše. Radosť od ľudí to nahradí.
Zuzana Šebová
Narodila sa 1. apríla 1982. Vyštudovala odbor herectva na Konzervatóriu v Bratislave. Nastúpila do Divadla Jána Palárika v Trnave a hosťovala aj na viacerých bratislavských scénach. V divadle GUnaGU sa jej cesty preťali s Petrou Polnišovou. Prvý kontakt s televíziou jej ponúkli seriálové projekty ako Odsúdené, Panelák a Ordinácia v ružovej záhrade. Zábavné relácie Haló a Kredenc odhalili jej komickú polohu, ktorú naplno zužitkovala aj v seriáli Horná Dolná. Má doma dve ceny diváckej popularity OTO. Jej partnerom je kolega Michal Kubovčík, s ktorým tvorí pár už päť a pol roka.
Petra Polnišová
Narodila sa 24. februára 1976. Vyštudovala bábkoherectvo na VŠMU. Pôsobila v zahraničí a po návrate na Slovensko sa stala jedným z kľúčových členov divadla GUnaGU v Bratislave, v ktorom stále pôsobí. Spolupracovala s divadlami Nová scéna, Aréna, ale aj SND. Do povedomia verejnosti sa zapísala účinkovaním v humoristickej relácii S.O.S., kde sa podieľala aj na scenári a mnohé jej postavy skultoveli. Nasledovali projekty ako Partička či aktuálne Kredenc, je populárnou postavou aj v Hornej Dolnej. Doma má sedem sošiek OTO, ale na konte aj nomináciu na cenu Slnko v sieti za výkon vo filme Muzika. Má synov Simona (6) a Félixa (4).
Článok vyšiel v ženskej prílohe Pravdy – v magazíne MiA.