Monika Kóňová je síce vyštudovaná právnička, ale pred piatimi rokmi ju zlákalo varenie a zároveň blogovanie. „Niekde som právnické zamestnanie musela kompenzovať, ten striktný svet pravidiel, ktorý mám denne v práci. A tak som zamierila do kuchyne, pretože pri varení môžem zabudnúť na pravidlá a byť kreatívna,“ opisuje Monika Kóňová. Jej „záľuba“ dostala knižnú podobu, pred časom pokrstila svoju prvú knihu LaPetit – Spolu pri stole.
Foto: IKAR
„V knihe sa snažím ukázať, že varenie nemusí byť iba každodennou rutinou. Ja som si takým rutinným obdobím tiež prešla, kedy som pri poľade do chladničky nevedela, čo zo surovín navariť, aby sme nejedli stále to isté. A práve to som chcela zmeniť. V knihe ponúkam recepty napríklad na rýchle večere, kedy aj z obyčajných surovím možno pripraviť skvelé delikatesy.“
Ako hovorí, kvalita a rozmanitosť potravín sa počas piatich rokov, odkedy začínala, veľmi zmenila. „Je to neporovnateĺné. Kvalitné a rozmanité potraviny sa už dajú zohnať aj v supermarketoch, nemusíte behať po špecializovaných obchodoch po celom meste.“ Veľmi rada však napukuje na bratislavskej „Miletičke“. „Rána na trhovisku milujem, majú nejakú zvláštnu iskru. Už poznám predajcov, ktorí naozaj ponúkajú svoju vypestovanú zeleninu a ovocie. Mám svojho dodávateľa byliniek, poznám pani, ktorá má začiatkom jari skvelé čerešne, ktorým sa nič nevyrovná. Ak už na trh chodíte častejšie, je dobré prehodiť pár slov s predavačmi a tak zistíte, odkiaľ sú a čo pestujú. Oni si vás zapamätajú a po čase vás už zďaleka zdravia. Preto je celé nakupovanie na trhu pre mňa také príjemné.“
Blížiace sa Vianoce pre ňu však nie sú o kreativite, ale skôr o tradíciách. Trávi ich stále u rodičov. „Keďže ešte nemáme s manželom deti, iba naše Vianoce sme neoslavovali. U mojich rodičov máme klasické slovenské menu. Nesmie chýbať vynikajúca kapustnica, oblátky a najmä zemiakový šalát, aký vie pripraviť len mamina. Žiadne vylepšenia nepotrebuje a tým, že ho jeme len raz do roka, je pre nás vzácny. A robíme ho s klasickou majonézou,“ opisuje.
Hoci priznáva, že kapra veľmi nemusí, každý rok ho zje. Spomína pri tom na detsvo, kedy ju mama počas Vianoc dokázala jemne ‚oklamať‘. „Keďže mi kapor nechutil, mama mi vždy dala na tanier polovicu podkovy a dokázala ma presvedčiť, že je to spodné kuracie stehno. A tak som ho vždy zjedla s týmto vedomím. Aj preto stále jem kapra, ide pre mňa aj o príjemné spomienky.“