Vedma Wahlgrenis: Na chorobu sa treba pozerať ako na živú bytosť

, 21.11.2016 07:00
Wahlgrenis
Wahlgrenis, vlastným menom Renata, bývalá novinárka. Autor:

Človek nemá túžiť, nemá si toho veľa priať. Má žiť to, čo má a vnímať s najväčšou radosťou a pokorou, vraví v rozhovore liečiteľka duší, Wahlgrenis.

Kedy a ako ste sa „duchovne prebudili“? Mnohí opisujú tragické udalosti, po ktorých pochopili. Autonehoda, smrť v rodine… Niečo zásadné.
Aj u mňa prišlo k „prebudeniu“, ale nebola to tragédia v rodine ani úmrtie. Hudba, melódia a slová, ktoré ku mne prichádzali po vypočutí jedného cédečka, to všetko sa vo mne nejako odrazilo a prežila som si obrovské duchovné prebudenie. Odpútala som sa od toho tu pozemského, niekam odletela, vrátila sa späť a viem, že odvtedy bolo všetko inak. Tri dni vkuse som plakala.

Uvedomili ste si, že veci v živote „fungujú inak“?
Presne tak.

V rozhovoroch, ktoré som s vami čítala, upozorňujete na to, že dovtedy ste nečítali žiadne knihy (motivačné, ezoterickú, duchovnú literatúru a podobne). Všetko, čo nám „odkazujete“, k vám „prichádza“. Nijako ste sa teda na to nepripravovali…
Nie, nie. Bola som vychovávaná v ateistickej rodine. Neboli tam žiadne čarodejnice, ani vykladači z kariet či rúk. Mama bola úradníčka a otec vyučený automechanik – prostredie akoby nijako nemotivujúce k duchovným zážitkom. V čase, kedy som sa duchovne prebudila, som bola už vydatá. Mala som dve deti a všetko prebiehalo normálnym, prirodzeným spôsobom. Pracovala som ako novinárka, mala som na starosti rubriku Tajomno. A asi to poznáte aj vy – keď som dorobila rozhovor, nastal priestor „čo by ste povedali na mňa, čo vidíte v mojej dlani alebo v oku“. Všetci mi vraveli „vy tam niečo máte“. Spomínali slová ako vedma, mág, duchovné záležitosti, ktoré som v tej chvíli nebola schopná pojať. Kde by sa to tam mohlo vziať, pýtala som sa. Veď som žila normálnym pozemským životom! Oni sa čudovali, že o tom ešte neviem.

Čo nasledovalo potom? Kedy ste pochopili, že budete viesť rozhovory a pomáhať napríklad ženám, ktorým sa nedarí otehotnieť?
Ja som to nebrala tak, že sa mi v tej chvíli mení život. Len som nevedela, ako mám svoju realitu, ktorú som dovtedy prežívala, uchopiť, ako to mám ďalej v tom živote zvládať. Predstavte si to – v tom čase okolo mňa žiadni duchovní ľudia neboli. Doba bola iná, internet nebol samozrejmosťou. Nemohla som sa len tak s niekým spojiť. Stále som však pracovala ako novinárka a raz som robila rozhovor s bývalou moderátorkou televízie NOVA. Rozprávala mi svoj životný príbeh, opisovala, ako jej zastrelili bývalého priateľa. Vraj sa dodnes nevypátralo, kto bol za tým. A ja som sa jej vtom spýtala, prečo sa HO na to nespýta. Ona sa samozrejme vydesila, ako sa jej niečo také môžem pýtať, veď on už predsa dávno nežije! Zo mňa však tá otázka vypadla úplne spontánne, odniekiaľ prišla. Ten rozhovor sme hneď ukončili, ona mala pocit, že sa baví s bláznom. Tak či tak, ten deň bol pre mňa zásadný. Bol piatok, prišla som domov a v obývačke som začula hlasy, podobne ako Johanka z Arku, aj ona mala rôzne vízie. Stála som v obývačke a odrazu mi prišla informácia: Budeme kresliť. V spálni som mala priesvitný kresliaci papier, tzv. pauzák, pretože to bolo v dobe, kedy sa doma šilo. Priniesla som si rolku a prišlo mi: Ako budeš na túto rolku kresliť? Musíš to upraviť. Náš konferenčný stolík mal guľatý tvar, tak som vzala nožničky a papier som obstrihala okolo stolíka. Odrazu som mala formát. Prišla informácia: Čím budeš kresliť? Priniesla som si z vedľajšej izby výtvarné potreby, ceruzky a tuš, položila som to na stolík a prišiel 20-minútový diktát. Chodili mi rôzne termíny, ja som tie obrazce zakresľovala a odrazu sa mi vykreslila veštecká mapa. To bol začiatok, ktorým sa mi spustili duchovné procesy.

Ako na to reagoval váš manžel a deti?
Oni ma trošku brali, že som mimo, stala som sa pre nich akoby neuchopiteľnou. To nebola téma, ktorú by som s nimi mohla rozoberať. A preto som si hľadala iný okruh ľudí, utekala som preč, ale nikoho okolo seba som na takejto úrovni nemala. Využila som teda internet, ktorý sa v tej dobe ešte len rozbiehal. Na jednom webe som sa zmienila o tom, že mám vešteckú mapu. Pod nickom „Fic“ som mala na internete akoby prvú rolu, vstúpila som do povedomia, začala som viesť rozhovory s ľuďmi. Týkali sa zdravia, práce, sťahovania či predaja nehnuteľností. Na všetko sa dalo cez vešteckú mapu odpovedať. A tí ľudia sa pýtali – bolo to, ako keď včely zletia na kvapku medu – okamžite som mala obrovskú klientelu. Všetko bolo v pohode, kým sa so mnou jedna pani nechcela stretnúť osobne. Vtedy som si uvedomila, že už nemôžem byť naďalej anonymným „Ficom“, ale potrebujem byť sama za seba.

Wahlgrenis.
Wahlgrenis. Autor: archív Wahlgrenis

A tu sa zrodilo vaše duchovné meno Wahlgrenis.
Plánovala som svoj web a nechcela som tam figurovať pod svojím menom a priezviskom. Je to meno, ktoré používam v tejto spoločnosti, sú to väzby, ktoré neladia s duchovnou cestou. Potrebovala som iné meno. Keďže mi žiadne neprichádzalo „cez mraky“, ako sa to popisuje, siahla som po veľkej knihe, Príroda ČSFR a v latinskom slovníčku som objavila nejakú potvorku, ktorá zalieza pod kôru stromov. V tom čase som už komunikovala s numerologičkou Camilou Karolinss z Chomutova. Vraví: „Wahlgrenis? To je čudné meno. Pozor, je tam prechod do vyšších dimenzií, aby vás to tam nevtiahlo!“ Síce som sa toho zľakla, no odvtedy som vedela, že je to meno, ktoré s mojou dušou korešponduje a mám k nemu obrovskú úctu.

Spôsobuje vám ešte „radosť“ žiť „obyčajný, pozemský“ život?
Radosť? Ja sa z radosti vôbec nedostanem, ja som v nej stále! (smiech)

Ste bývalá novinárka. Znamená to, že ste časom toto povolanie opustili? Dali ste výpoveď, aby ste sa svojej duchovnej ceste a poslaniu mohli venovať naplno?
Meno Wahlgrenis mi prišlo v roku 2004 a paralelne, s novinárskou profesiou, som sa venovala duchovným veciam, pracovala som na svojom webe. Lenže nestíhala som to – pracovala som a do toho mi chodili otázky z duchovna. Stávalo sa mi, že som žila viac to duchovno ako prácu, takže som sa častokrát dostávala do problémov a musela som meniť prácu. Môj web už mal vysokú návštevnosť, dve tisíc návštevníkov denne. Uvažovala som, ako to spraviť, aby mi web zarábal. Poradila mi pani, ktorá mi ho sprogramovala a bolo. Mám tam časť textov na predplatné a okrem toho vediem konzultácie. Od novinárčiny som sa neodpútala, píšem stále, nie síce do médií, ale články na web a vlastné knižky.

Najväčšiu klientelu tvoria ženy, ktorým sa nedarí otehotnieť?
To si nemyslím, je ich len štvrtina zo všetkých. Túto tému som neriešila prioritne. Mala som vešteckú mapu, neskôr mi prišli do cesty aj iné veštecké pomôcky, dnes ich mám asi dvanásť, z toho tri priestorové. Až keď sa narodilo asi sto bábätiek, a to aj za zvláštnych okolností, začala som dostávať prosby od rodičov či starých rodičov týchto detí, aby som napísala knižku, v ktorej bude aj ich príbeh. Sú to pozbierané príbehy z webu, plus úvodná časť o tom, ako by žena, ktorá chce otehotnieť, mala fungovať, ako by malo prebiehať milovanie, ako má vyzerať spálňa a veci okolo toho.

Čo je podľa vás prekážkou, prečo sa toľkým párom nedarí otehotnieť?
Veľa žien to má v prvom rade nastavené tak, že keď majú vedľa seba partnera, očakáva sa, že by mali mať dieťa. Je to plán, do ktorého vstupujú. Ale tento plán nemôžeme žiť, nie sme stroje. Nemôžeme sa milovať s tým, aby sme počali bábätko. Má to prísť samovoľne, prirodzene, spontánne. Je to iný proces. Len čo sa staneme strojmi a počítame si plodné a neplodné dni, alebo sú tam dokonca nejaké stimulácie, v tej chvíli sa naša duša odpútava od telesného pôžitku a je to inak. Odrazu sa to zastaví a je to zle.

Zastaví sa to, nedarí sa, plynie mesiac za mesiacom a pár zvažuje umelé oplodnenie… Vy naň máte svoj názor.
V umelom oplodnení k nám nechodia úplne najlepšie duše. Ešte vám k tomu chcem dodať, že nikdy nediskutujem s tým, čo si kto myslí, alebo čo sa píše. Pracujem s informáciami, ktoré ku mne prichádzajú. V tomto prípade ku mne prišla takáto vízia: Lekár sa snaží o umelé oplodnenie, spája bunku A s bunkou B a nejde mu to. Prvý, druhý, piaty, desiaty pokus. Pokusov pribúda a stále sa nedarí. Boh, ktorý ho zhora sleduje, nechápe, že sa o takúto nezmyselnú vec snaží, ale napokon povie: Dobre, koledoval si si o to, chcel si to, tak ja ti to pošlem. A siahne úplne niekam inam, do inej zásuvky a pošle tú dušu dole. Nejde však o dušu, ktorá má príbeh s našou dobou, s našimi životami. Je to duša, ktorá začína. Preto veľakrát dostávajú rodičia dušu, ktorá im je podobná, ale v duši nie je informácia, ktorá má nadväzovať na minulé životy, na to, čo sa tu odohráva spontánne a prirodzene. Jednoducho je to inak.

Čo sa potom stane s týmito dušami?
To je otázka, na ktorú nepoznáme odpoveď. Dnešní doktori sa nad nami vyvyšujú, majú akoby tú božskú moc alebo ako to nazvať, ťažko hľadám slová. Žena nemôže otehotnieť a oni sú takí dobrí, že jej tú živú hračku dajú. Ale my nevieme, čo bude za ďalších desať, sto generácií, kam sa to odvinie. A tie deti sú iné. Pani, ktorá pracuje na pôrodnom oddelení v Brne mi rozprávala, že presne vidí rozdiel medzi bábätkom počatým umelo a prirodzenou cestou. Má úplne iné oči.

Zaoberajú sa tým ženy, ktoré idú do umelého oplodnenia?
Nezaoberajú, je im to jedno. Ony potrebujú mať splnenú úlohu, odšrktnú si „mám dieťa“. Čo je za tým, neriešia. To hlavné im nedochádza.

Prišli ste s lekármi z centier pre asistovanú reprodukciu do konfliktu? Asi si navzájom „konkurujete“.
Ale ja s nimi nebojujem! Kto si ma nájde, ten si ma nájde. Keď žena podľahne rozumovo uvažujúcemu mužovi a ide do umelého oplodnenia proti svojej vôli, častokrát sa stáva to, že týmto spôsobom síce otehotnie, ale dieťa buď potratí, alebo nastane iný problém. Doktori to nikdy dopredu nezaručia.

Pretože ide do toho s tým, že tomu neverí?
Áno.

Z toho vychádza, že nech sa už rozhodneme pre čokoľvek, musíme tomu veriť.
Ale áno, samozrejme. A pozor, ženu, ktorá ide do umelého oplodnenia, nemôžeme súdiť. Je to jej cesta.

Ľudia Wahlgrenis vyhľadávajú so všetkým, čo sa...
Ľudia Wahlgrenis vyhľadávajú so všetkým, čo sa týka života. Autor: archív Wahlgrenis

Môže sa stať aj to, že to dieťa z umelého oplodnenia neskôr neprijme?
Mala som taký prípad. Prišla za mnou zúfalá pani, s tým, že nikomu sa s tým nemôže zdôveriť, ale ja ju snáď pochopím. Umelou cestou sa jej narodilo bábätko, ktoré stále plakalo. Cez jeho dušu jej prišla informácia, že je vnútená duša. „Mamička, to máš za to, ja som sem ísť nechcel.“ Ten chlapček jej dával životnú lekciu. Chcela si ma? Tak ma máš.

Za tým, že sa nedarí, môžu byť problémy so štítnou žľazou, cukrovka, zvýšený prolaktín, alebo nepriechodné vajcovody. Čo ešte, ak sa na to nepozeráme zo zdravotnej stránky?
Ja si myslím, že takáto žena si vôbec neverí. Neuvedomuje si, že jej telo je unikátne fungujúci stroj. Vieme dýchať, chodíme, vidíme, to je úžasné! Ale môžu tam byť aj dôvody, presahujúce tento život. Často chodím s mojimi klientkami do minulých životov, kde sa niečo medzi dušami ženy a bábätka odhalí, ukáže sa príbeh, kde sa stala chyba. Vyrieši sa to a žena je odrazu tehotná. A vôbec to nie je o tom, či má alebo nemá cukrovku alebo nepriechodné vajcovody. To je jedno!

S čím vlastne taká žena bojuje. Cíti sa „chybná“?
Ako „vadný“ kus. Žena, ktorá neotehotnie prvý, druhý ani tretí rok, si myslí, že chyba bude niekde u nej. A to je práve informácia, ktorá ju zaháňa ku gynekológom. Meria si bazálnu teplotu, sleduje plodné a neplodné dni a ovulačný hlien. A to je zle. Ona sa od toho potrebuje odpútať a začať uvažovať inak. Okrem toho, že by sa mala mať rada, mala by tiež vnímať všetky bunky na svojom tele a zažívať radosť. Teda nielen chodiť do práce a večer „robiť bábätko“. Mala by mať aj koníčky. Niečo, pri čom doslova vibruje, pri čom jej je krásne. Môžu to byť športové aktivity, turistika, bicyklovanie, lyžovanie, ručné práce. Hocičo, v čom je dobrá a v čom sa cíti výnimočná.

… ona prichádza do styku s veľkým množstvom žien, ktorým sa zdôverí s tým, že sa jej nedarí a každá z nich má na to svoj názor, recept. Začnú jej ho vnucovať a čudujú sa jej, prečo po tej „línii“ nekráča.
Často mám prípady žien, ktoré boli na umelom oplodnení neúspešne aj päťkrát. Vravím im: Buďte šťastná, že to nevyšlo! To sú presne tie prípady, čo tu nemajú čo hľadať, to je dobre! Ide o to, aby žena pochopila, že tá cesta vedie inakadiaľ, že sa nemusí o nič snažiť. Krásne, spontánne, prirodzené otehotnenie v spálni s partnerom – objatia, milovanie, bozky, veď to je najkrajšie, čo si môže predstaviť. A nie laboratórium. Sú ženy, ktoré otehotneli o 10–12 rokov, po tom, čo to nešlo cez doktorov. Stretli sme sa a bábätko prišlo.

Častokrát prevezme iniciatívu nebezpečný strach a pochybnosti. Naozaj dôverovať tomu, čo „nevidíme“, je veľmi ťažké.
Strach je obrovská brzda. Zastavuje nás a to je zle.

Strachu sa zbavíme tým, že prežívame radosť.
Strachu sa zbavíme tým, že prežívame radosť. Autor: archív Wahlgrenis

Ako sa ho dá zbaviť?
Tým, že prežívame radosť. Poviem vám príklad. Pred dvoma týždňami sme odchádzali z mlyna a ja som si nebola istá, či som zamkla. Tento strach som mala prežívať štyri dni, a preto som si povedala: Tak čo? Bude to vykradnuté, alebo nebude? A nebolo! Zamkla som, samozrejme. Ale ten strach by ma paralyzoval. Treba ho vytesniť z hlavy. Rovnako zbytočné sú aj strachy z pôrodu a tehotenstva. Práve lekári dokážu ženu v tomto čase veľmi zneistiť, napríklad keď sa objaví hodnota, ktorá nezodpovedá konkrétnemu týždňu. V tej chvíli prichádza strach a je zle. Preto je potrebné, aby od začiatku tehotenstva žena s bábätkom vstúpila do plánu, že to bude v poriadku. A bude to v poriadku.

Aká veľká je vaša radosť, keď k vám príde žena, ktorá nemôže otehotnieť a po stretnutí s vami je odrazu v „požehnanom stave“?
Je to obrovská radosť, to chápete. Lieči sa osem rokov, chodí na umelé oplodnenie, stále to nevychádza a potom sa s partnerom objaví u mňa a spolu zistíme, kde mali problém. Mala som pár, ktorý býval na ulici, kde bývali aj ich matky. Každý deň im jedna z nich pripravovala večeru, mali to rozdelené na párne a nepárne dni. Predstavte si, že idete z práce s obedárom – odovzdávate prázdny a beriete si plný. A toto máte na striedačku. Vravím im: „Kde je tá vaša veľká rola? Vy máte byť rodičmi a zatiaľ ste stále malými deťmi, ktoré si chodia po večeru.“ Keď toto pochopili a zrušili, bábätko prišlo.

S čím za vami najčastejšie ľudia chodia, keď vravíte, že bábätká to nie sú?
So všetkým, čo sa týka života. Niekto napríklad nemôže predať dom po rozvode. Neprichádza kupec. Na všetko sa treba pozerať ako na živé, s čím možno komunikovať. Druhý veľký okruh problémov sa týka zdravia. Aj na chorobu treba pozerať ako na živú bytosť – vstúpi človeku do života a niečo mu odkazuje. Dá sa z toho vyčítať, čo by mal v živote zmeniť. Najčastejšie prichádzajú vzťahové otázky. Ženy sa ma zvyknú pýtať, či je ich partner vhodný alebo nie.

Veľa hovoríte o tom, že musíme milovať svoje telo. Lebo…?
Potrebujete ho milovať zo všetkého najviac, je to najtrvanlivejší dar, ktorý dostávame do života. Všetko príde, odíde, spáli sa alebo umrie, ale telo máme na všetky dni svojho života. Ľudia to zväčša nechápu. Preto chudnú a úplne nezmyselne skrášľujú svoje telo tetovaním alebo piercingom.

Neznamená to, že keď chudneme, chceme byť ešte krajší, mať sa ešte radšej?
Nie. Vaše telo trpí, pretože ho nechcete mať také, aké je. Predstavte si, že chcete schudnúť dvadsať kíl zo zadku. Keby ste to otočili a vy boli tým zadkom – nos je v poriadku, uši aj ruky tiež, ale zadok má ísť preč? Toto je prvá fáza – človek potrebuje svoje telo milovať nadovšetko a všetky bunky, vrátane zadku. Až v druhej fáze môže prísť k nejakej zmene.

Vďaka vešteckým pomôckam sa viete pozrieť do našich životov. Aj do svojho?
Áno.

Wahlgrenis. Vie, čo ju čaká...
Wahlgrenis. Vie, čo ju čaká... Autor: archív Wahlgrenis

Takže viete, čo vás čaká?
Áno. Celý život som túžila bývať v nejakej chalúpke. Narodila som sa v Pardubiciach, dlhé roky som prežila v Prahe a pred troma mesiacmi sme si s partnerom zaobstarali vodný mlyn na hraniciach s Nemeckom. Pripravujem ďalšiu knižku, ktorá by sa mala volať „Pokud přeladíme program“, pretože veľa ľudí nevie, ako žiť. Tiež je veľa mamičiek, ktoré túžia po bábätku a povýšia svoje dieťa na svoj hlavný koníček a dieťa je nešťastné. Treba to ženám vysvetliť – aj toto ma ešte čaká…

Wahlgrenis (54)

Vlastným menom Renata, bývalá novinárka, autorka kníh Proč k nám miminko nechce a Jak rozumět vlastní duši. Je vedma, vizionárka, liečiteľka duší. Žije v starom vodnom mlyne (z roku 1680) v Krásném Lese u Petrovic v Ústeckom kraji v Českej republike. Viac informácií o nej a príbehov možno nájsť na webovskej stránke www.wahlgrenis.cz.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#veštenie #umelé oplodnenie #radosť #duchovné prebudenie #budúcnosť
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk