Priznám sa, ráno o ôsmej som ešte rozhovor nerobila. Pri vašich dvoch malých deťoch zrejme inú voľbu ako byť ranným vtáčaťom nemáte. Alebo áno?
Ranné vtáča? Ja som spachtoš a nočná sova. Aj keď prídem domov po predstavení, radšej navarím a pripravím veci na ďalší deň, než by som si ráno privstala. Aktuálne mám obdobie, keď skúšame v divadle od deviatej, večer mám zájazdy, takže iná možnosť pre mňa teraz nie je. Ale manželovi som vždy veľmi vďačná, keď ráno odprevadí deti do škôlky a školy a ja si môžem trošku pospať.
Aká rola vás vyháňa tak skoro z postele?
Po dlhšom čase robím opäť divadlo. Naposledy som hrala v Štúdiu L+S Listy Emilovi s Milanom Lasicom pod taktovkou Juraja Nvôtu. A teraz ma to k Nvôtovi pritiahlo opäť, ale k Jakubovi. Ide o autorskú hru Kepming story o úniku mladých ľudí pred civilizáciou. Tri páry sa vyberú stanovať do prírody, ja vyrážam s Gregorom Hološkom. Teším sa, pretože je to komediálna hra a navyše zájazdovka, čo mám rada.
Naozaj? Neužili ste si zájazdov dosť, keď ste hrali s radošincami? Nebudete doma chýbať?
Zájazdy mám rada, lebo diváci po Slovensku sú veľmi vďační, len divadlo musí prísť k nim. Áno, radošinci boli extrém, čo sa cestovania týka, hrali sme aj dvadsaťpäť predstavení mesačne a väčšinu z nich mimo Bratislavy. Ale práve vtedy sme sa s manželom dali dokopy, čo znamená, že level mojej neprítomnosti v domácnosti bol od začiatku nastavený veľmi vysoko. Vďaka tomu sa z neho stal veľmi samostatný muž (smiech). A potom, keď prišli deti, som zasa úplne zvoľnila a necestovala nikam. Takže si myslím, že manžel sa aj poteší, keď zasa na pár dní do mesiaca vypadnem z domu.
Z domu vás aktuálne odvádza aj seriál Naši, kde stvárňujete postavu Lujzy. Ako sa vám hrá v televíznom seriáli?
Už je to super. Aj preto, že postavu Lujzy hrám druhú sezónu a viem, ako na ňu. Televízna prax je najviac, čo herec môže od seriálu dostať a ja som za ňu vďačná. V tomto mi veľmi pomohli Divoké kone. Už neprežívam pred kamerou toľko stresu – viem, kde je režisér, kde osvetľovač. Keď som predtým prišla do nejakého televízneho projektu, zväčša na jednu-dve vety, celý čas som bola v neuveriteľnom kŕči a aj tú jednu vetu som povedala strašidelne zle. Keď je roboty viac, pred kamerou si začnete veriť.
Spomínate Divoké kone, čo boli pred dvoma rokmi vaše televízne začiatky. Ovplyvní herec nejako, či si zahrá v seriáli?
V našej brandži neexistuje recept na to, čo robiť, aby sa človeku darilo. Aj moja rola v Divokých koňoch bola svojím spôsobom hra šťastia. Na konkurz som prišla rovno z chaty, z opekačky a vôbec sa mi naň nechcelo ísť. V starom tričku, rifliach a smradľavá od dymu som vybehla pred režiséra Braňa Mišíka, povedala štyri vety a z neho vyletelo, máme ju. Celý konkurz trval asi tri minúty. A aby som nezabudla, mala som vtedy aj vyholenú hlavu.
Herečka s vyholenou hlavou sa často nevidí. Išlo o nejakú revoltu?
Bola som pár mesiacov po pôrode dcérky Gretky a syn Viktor sa vytrvalo odmietal dať ostrihať. Vtedy mi napadla skvelá výzva: „Keď sa dáš ostrihať ty, potom môžeš ostrihať ty mňa.“ Syn sa na ňu chytil, a tak sme sa navzájom ostrihali. Ale priznávam, vždy som chcela niečo také vyskúšať. A kedy inokedy si niečo také herečka môže dovoliť, ak nie doma na materskej? I keď sa moja materská sa skončila skôr, než som plánovala.
Prečo? Prišla ponuka, ktorej ste nedokázali povedať nie?
Dieťa-nedieťa, hrať s Lasicom sa neodmieta (smiech). Gretka ešte nemala ani rok, keď ma oslovili zo Štúdia L+S do hry Listy Emilovi, a ja som ponuku prijala. Ale bolo to náročné obdobie. Trhalo mi srdce, keď som ju nechávala s opatrovateľkou, navyše v nepríjemnom čase, keď jej práve išli prvé zúbky. Na druhej strane, raz som povedala, že do hry idem a nikdy som nepoužívala výhovorku typu, ja som mamina, berte na mňa ohľad.
Dokonca až trojnásobnou maminou ste v seriáli Naši. Vašich synov hrajú chlapci neherci, navyše puberťáci. Ako sa s nimi zlaďujete?
Neriešim fakt, že sú neherci. Oni sú naši kolegovia. Pred kamerou pôsobia tak prirodzene, že bez hereckého talentu by niečo také nedokázali. Režisér Našich Peter Begányi už s nimi robil Superhrdinov v Slovenskej televízii, kde mu padli do oka. Keď spúšťal Našich, už ich mal vyhliadnutých.
Spolu s Mariánom Miezgom Našim pred kamerami šéfujete, čo znamená, že hráte hlavné postavy. Zvyšuje to človeku herecké sebavedomie?
Herectvo je náročné práve v tom, že stopercentné sebavedomie nenaberiete nikdy. Ok, Naši mi vyšli, divákom sa páčia, sledovanosť je dobrá. Ale to neznamená, že takto vyjde všetko. Príde iná rola a ktohovie… Napríklad, práve teraz sme v Betliari nakrúcali nový historický seriál, v ktorom hrám malú postavu sedliačky. Dostala som asi tri vety a chytiť na takom malom priestore sebavedomie tejto postavy mi dalo fakt zabrať. Čo už, asi som herečka len na hlavné postavy (smiech).
Práce máte dosť, televíznej aj divadelnej. Prežili ste niekedy aj opačné obdobie, keď ste mali o prácu núdzu?
Po každej premiére sa ma zmocní nepokoj, a čo teraz. Ja som nikdy nebola stálym zamestnancom nejakého divadla, kde by som mala istotu síce smiešneho, ale pravidelného platu. Takže na nejakú neistotu som v podstate zvyknutá. Asi najväčšia pracovná depka prišla po synovi, keď som už nebola ani u radošincov. Vtedy som si často kládla otázku: čím ja vlastne budem? Mám konzervatórium a reálne som zvažovala, čo s tým. Práve vtedy ma pritiahli stand-upy. Objavili sa predo mnou ako cestička v okamihoch, keď ma zmáhal pocit, že ak nevypadnem z domu, tak sa zbláznim. Zrazu som v sebe objavila iné možnosti. Začala som písať a zrodilo sa moje sebavedomejšie ja, ktoré vyjde na javisko a baví ľudí.
Ako človek zistí, že niečo také dokáže? Asi nie po prvom vystúpení pred publikom…
Stand-up je práve taká vec, že veľa ľudí to zistí pri prvom pokuse. Ide o okamihy, keď prežívate najväčší strach. Môže ísť o „megaprúser“, a vy si ani nedokážete predstaviť, čo vás na pódiu čaká. Pred prvým vystúpením myslíte na všetko možné – Čo keď sa nikto v hľadisku nebude smiať? Ako zareagujem? Pokloním sa a odídem? Pôjdem sa niekam hanbiť? Milión myšlienok, strašný stres.
Keďže ste úspešnou stand-up komičkou už päť rokov, prvé vystúpenie zrejme vyšlo.
Začínala som v Silných rečiach Jana Gorduliča, kde mohol vystúpiť každý, kto si trúfal. V hľadisku som mala asi šesťdesiat ľudí a smiali sa. Hneď nato za mnou prišiel Jano a ponúkol mi stály angažmán.
Dobrý pocit, nie?
Určite áno. Nie som veľký bojovník, a keď mi niečo nejde, neskúšam sa nasilu presviedčať, že to určite dokážem. Ak by bol môj prvý stand up totálny „prúser“, druhý by už zrejme nebol.
Stáť na pódiu, navyše osamote, a baviť hľadisko, to je nočná mora mnohých ľudí. A vy to dokážete len tak, bez prípravy?
Nachádzam sa vo fáze, keď je pre mňa stand-up v osemdesiatich percentách príprava a v dvadsiatich improvizácia. Bez poctivej prípravy to nejde. Myslieť si, že sa postavíte na pódium a začnete hovoriť o čomkoľvek a ešte z toho vytlčiete fór… Hmmm, možno sú aj takí komici, ale ja medzi nich nepatrím.
Príprava na stand-up je pre vás ťažká?
Čím dlhšie vystupujem, tým je ťažšia. Občas mám pocit, že sa mi míňajú nápady. Neviem si len tak sadnúť za stôl a povedať si: Teraz napíšem jeden stand-up. Sú chvíle, že sa mi nedarí nič zo seba dostať aj týždeň či mesiac. A potom idem po ulici, vidím hádajúcich sa manželov a nápady mi začnú samy cinkať v hlave. To je ten čas, keď vyťahujem diár a zapisujem. Kdekoľvek sa práve nachádzam.
Koľko je žien stand-up komičiek? Ste tvrdé konkurentky?
Je nás málo a priestor na tvrdú konkurenciu nevidím. Stand-up komičky sa dajú spočítať na prstoch jednej ruky, dokonca veľmi aktívneho drevorubača. Chlapov je rozhodne viac.
Čím to je?
Neviem… Baby majú v porovnaní s chlapmi zrejme väčší strach zhodiť sa. Odmalička sú naučené „tváriť sa“.
Vaše vystúpenia sa točia okolo rodiny, detí, vzťahov. A spomínate aj manžela… Radíte sa s ním o témach?
Manželovi z času na čas poviem svoje nápady, ale máme celkom overené, že jemu sa nepáčia. Ja ich aj tak použijem a na pódiu väčšinou fungujú. Ale priznávam, že ma občas inšpiruje. On je ítečkár, iná sféra, a pre mňa celkom nepochopiteľná. Často mi rozpráva o svojich kolegoch, klasických „menučkároch“, ktorí chodia každý deň presne o 11.20 niekam na obed. Čo vám poviem, iný vesmír…
A predsa sa vaše vesmíry stretli. Kde a ako?
Mala som šťastie. Alebo on…? Stretli sme sa v čase, keď sme ešte nemali žiadne očakávania. Ja ako začínajúca herečka, on ako mladý programátor. Žili sme v jednom podnájme spolu s ďalšími ľuďmi, dokopy nás bolo päť. Dve baby a traja chalani. A jeden z trojice sa ukázal byť ten môj. Mám pocit, že človeka ako je on, by som už teraz nemala kde stretnúť. Osud mi to nejako uľahčil. Mala som niečo po dvadsiatke a s ním mi prišlo všetko také normálne – stretli sme sa, začali spolu bývať, mali deti…
Váš syn Viktor má sedem, Gretka je ešte škôlkarka. To si pýta maximálnu mieru pomoci a plánovania. Idete s manželom pol na pol a bez frflania?
V tomto mám parádneho muža. Neviem, čo mu ide v hlave, možno si občas aj zafrfle, ale veľmi mi pomáha. Je to síce pol na pol, ale žena má vždy, aj pri tom pol na pol, výčitky svedomia. Chcem robiť, práca ma baví. Na druhej strane, občas by som rada bola mamou, čo nemusí večer odchádzať z domu so slovami: čaute, utekám, ocino vás uspí.
Máte niekoho, kto vám s deťmi pomáha?
Áno, skvelých starých rodičov. Jedni sú pri Nitre, druhí v Detve. Keď je hektické obdobie, s ratolesťami nám pomáhajú. Tým, že žijú na dedinách, deti to u nich zbožňujú a ja sa teším, že si užijú aj iné než mestské prostredie.
Okamihy bez detí sú vzácnosť, poznám to. Kam s manželom v takých dňoch vyrážate?
Každá chvíľa bez detí sa počíta (smiech). Konečne si môžeme dopovedať vetu spred dvoch týždňov, len tak si sadnúť na gauč, otvoriť pivko a rozprávať sa. Radi chodíme aj von a do kina, len sa nám akosi míňajú naši „singlácki“ kamaráti. My sme boli v partii jedni z prvých, čo mali deti, a ostatní nás teraz dobiehajú.
Spomínate, že rodičia žijú na dedine. Vás život mimo mesta neláka?
Žijem takmer v centre mesta a neviem si predstaviť bývať inde. Vyhovuje mi, že mám hneď pri dome škôlku aj školu. Nešoférujem, a aj preto som si život zariadila lokálne, medzi mojimi pár uličkami.
Vyrážate občas z vašich uličiek aj do ďalekého sveta? Láka vás cestovanie?
Tým, že máme deti, sme singlácke cestovanie po svete už prešvihli. Nie som dobrodruh, ktorého by spoznávanie krajín dostávalo do vytrženia. Mne stačí, ak mi je niekde dobre. A strašne dobre mi vie byť aj na chalupe na Liptove. Ale pred troma rokmi sme predsa len do sveta vyrazili, odleteli sme na Taiwan za mojím bratom.
Brata máte na Taiwane? Ako sa tam dostal?
Viktor je šikovný bubeník, no nejako cítil, že sa mu nechce prispôsobovať európskej rýchlosti, túžil po niečom inom. Vyskúšal si život v rôznych krajinách a teraz je na Taiwane. Pestuje čaj a hrá na bubnoch. Chcel spomaliť a žiť inak. Pre zvyšnú rodinu to nie je ľahké, lebo nám chýba. Tým, že sme len dvaja, som rodičom zostala na Slovensku len ja. Veľmi by som ho chcela mať bližšie, minimálne v Európe. Ale on je tam šťastný, takže my nemáme čo riešiť.
Lujza Garajová Schrameková
Narodila sa v roku 1983 v Nitre. Vyštudovala herecké konzervatórium, po skončení ktorého pôsobila v Radošinskom naivnom divadle. V hre Listy Emilovi si zahrala po boku Milana Lasicu v Štúdiu L+S. Na televíznej obrazovke sa predstavila rolou Mery v seriáli Divoké kone (JOJ). Aktuálne stvárňuje postavu Lujzy Rodinovej v komediálnom seriáli Naši (JOJ). Zároveň je úspešnou stand-up komičkou, začínala v Silných rečiach Jána Gorduliča. Je vydatá, žije v Bratislave a vychováva dve deti, Viktora (7) a Gretku (4).
Tento rozhovor vyšiel v ženskej prílohe denníka Pravda – magazíne MiA.